|
== Vznik a vývoj farmakognózie ==
Už v dobách [[AkkadAkkadská ríša|Akkadijcov]]ijcov (2600 pred Kr.),či [[babylónia|Babylónčanov]] (1950 pred Kr.) boli známe mnohé liečivé rastliny, z ktorých sa empirickou formou šťastných náhod i tragických omylov postupne vytvorila skupina liečivých rastlín. Z roku 2200 pred Kr. pochádzajú hlinené dosky, ktoré obsahovali zoznam okolo 120 minerálov a 250 rastlinných drog ([[enikel obyčajný|fenikel]], [[blen]], [[mak]], [[myrhovník]], [[Dúška tymianová|tymian]], [[zázvorĎumbier lekársky|ďumbier]]).
Z obdobia [[staroveký Egypt|starého Egypta]] treba spomenúť napríklad [[Kahunov papyrus]] (2000 pred Kr.), [[Smithov papyrus]] (1650 pred Kr.), či [[Ebersov papyrus]] (1550 pred Kr.), ktorý obsahoval 877 liečivých receptov ([[Aloe]], [[borievka]], fenikel, [[ópium]],[[ricín]], sena).
Za zakladateľov odbornejšieho štúdia liečivých rastlín v Európe sú pokladaní [[staroveké Grécko|starí Gréci]] a [[Rímskastaroveký ríšaRím|Rimania]]. [[Diskoirides Pedanios]] (78 po Kr.) bol prvým učiteľom o liečivých rastlinách v tej dobe. Jeho dielo ''De Materia Medica'' obsahuje viac ako 500 liečivých rastlín a [[droga (omamná látka)|drog]] zoradených do akéhosi prirodzeného systému. Popisuje meno, prípadne rastlinné synonymá, botanický popis, pôsobenie, použitie, nežiaduce účinky, dávkovanie, zber, skladovanie, zámeny, čistotu, použitie vo veterinárstve a obsahuje aj kresby. Toto dielo bolo v 15. storočí hlavnou autoritou v [[botanika|botanike]] a [[medicína|medicíne]].
V období raného feudalizmu boli poskytovateľmi liečebnej starostlivosti najmä [[mních|mnísi]], ktorí vo svojich kláštorných záhradách pestovali mnohé liečivé rastliny ([[mäta]], [[šalvia]], ruta).
|
