Redaktor:ScholastikosSVK/pieskovisko3: Rozdiel medzi revíziami

V poradí [[štvrtá križiacka výprava|IV. križiacka výprava]] zvolaná [[Inocent III.|Inocentom III.]] koncom 12. storočia vedená do [[Egypt]]u a Levanty bola organizovaná [[Benátska republika|Benátkami]], na ktorých čele stál dóža [[Enrico Dandolo]]. Už odjej počiatku sapočiatok však ukázaloukázal, že výprava bude mať iný charakter ako predošlé, pretože po tom, čo križiaci neboli schopný zaplatiť svoj dlh Benátkam, bolo odloženie jeho splatnosti podmienené križiackou pomocou pri dobývaní [[Zadar]]u - kresťanského mesta patriaceho [[Uhorsko|Uhorsku]] (1202). Následne v Zadare na návrh [[Filip Švábsky|Filipa Švábskeho]] výprava zmenila smerovanie z moslimských zemí na [[Konštantínopol]], kde mala na trón dosadiť [[Alexios I. (Byzantská ríša)|Alexia IV.]] Angela. Byzantský princ križiakom za pomoc sľúbil obrovskú odmenu a pomoc vo výprave. Po tom, čo križiaci doplávali ku Konštantínopolu cisár [[Alexios III. (Byzantská ríša)|Alexios III.]] sľúbil križiakom pomoc vo výprave, no odmietol sa vzdať trónu. Situácia skončila križiackou snahou o dobytie mesta a cisárovým únikom. Nový cisár Alexios IV., ktorý začal vládnuť spolu so svojím, dovtedy väzneným otcom [[Izák II.|Izákom II.]] však nedokázal splniť sľuby dané križiakom a aby získal peniaze vypísal nové dane a odňal majetok cirkvi. Pobúrený ľud však následne cisárom prehlásil [[Nikolaos Kanabos|Nikolaa Kanaba]]. Aby si [[Alexios IV. (Byzantská ríša)|Alexios IV.]] uchoval moc, obrátil sa so žiadosťou o pomoc na stále pod Konštantínopolom sídliacich križiakov. To proti nemu poštvalo miestnu šľachtu, ktorá za cisára prehlásila Alexia V. Duku. Križiaci medzitým stratili s Byzantíncami trpezlivosť. Na porade sa dohodli o tom, že ríšu rozvrátia a podelia si ju (podľa dohody zvanej ''[[Partitio Romaniae]]'' alebo Partitio terrarum Imperii Romaniae). [[13. apríl]]a [[1204]] mesto dobyli a vyplienili. Z mesta bolo do Európy prinesené ohromné bohatstvo vrátane vzácnych relikvií a náboženských diel. Následne križiaci započali sériu výprav po európskej časti ríše, kde na vydobytom území zakladali ich križiacke panstvá. Grécky a ortodoxný prvok zostal vládnuť len oblasti v okolí Epiru ([[Epirský despotát]]) a v Malej Ázii ([[Nicejské cisárstvo]] a [[Trapezuntské cisárstvo]]).<ref>Dějiny Byzance, str. 274{{--}}279</ref><ref name=":VVKV"/>

Medzi cisárove právomoci patrilo zasahovanie do administratívnosprávnych otázok cirkvi, zvolávanie koncilov, predsedanie koncilom, vyhlasovanie uzáverov koncilov za zákony (vtedycirkevné nadobudliprávne normypredpisy koncilunadobudli platnosť) aaž po cisárovom schválení - ''hiera prostaxis''). vV neposlednejneposlednom rade mohol cisár menovať a vymieňať patriarchov, čo však bolo obmedzené jeho mocenským postavením.<ref name=":BV"/>

Raná kresťanská cirkev bola zoskupená v miestnych biskupských obciach, ktoré vznikali vo väčších mestách. Naopak rímsky vidiek si dlho zachovával pohanskú vieru.<ref group="pozn.">Slovo ''pagani'' (pohani) pochádza zo slova ''pagi'', ktoré označovalo vidiecke okrsky.</ref> Biskup bol hlavou miestnych komunít a bol volený obcou. Okrem mesta pod jeho jurisdikciu spadalo aj jeho okolie (''chóra''). Pôvodne boli biskupi relatívne slobodní, avšak postupom času sa vytvárala zložitejšia štruktúra a biskupi začali podliehať metropolitovi - biskupovi hlavného mesta danej provincie.<ref name=DB1/> Zvláštne postavenie mali tzv. vidiecki biskupi ([[chórbiskup]]i, ''chórepiskopoi''), ktorí vykonávali pastoračné úlohy na vidieku. Títo biskupi však boli pomerne autonómni a nezávislí od pôvodných biskupov, ktorí ich vysielali a postupne sa preto objavili snahy o ich elimináciu a do 6. storočia vymizli, pretože boli nahrádzaní kňazmi. Na západe sa vyskytovali v súvislosti s misijnou činnosťou až do 10. storočia.<ref>Dejiny cirkevného práva, str. 111{{--}}112</ref> (napr. [[Karantánia]]).

Dominantný primát na Západe mal [[Pápež|rímsky biskup]], ktorý svoju autoritu čerpal z pozície biskupa hlavného mesta i z [[Apoštolská postupnosť|personálnej apoštolskej postupnosti]], ktorú odvodzoval od [[Peter (apoštol)|apoštola Petra]]. Na Východe mali význačné postavenie biskupi z [[Antiochia|Antiochie]] a [[Alexandria|Alexandrie]] a k týmto sa neskôr pridal aj biskup nového hlavného mesta [[Konštantínopol]]a ([[Prvý konštantínopolský koncil]]), a čestné miesto bolo [[Chalcedónsky koncil|Chalcedónskym koncilom]] udelené aj biskupovi v [[Jeruzalem]]e, hoci jeho moc bola minimálna. Čoskoro sa tieto biskupstvá začali nazývať [[patriarchát]]mi a spolu tvorili tzv. [[Pentarchia|pentarchiu]]. Významnejšie postavenie mali pôvodne aj exarchovia (exarcháty), ktoré však boli neskôr podriadené Konštantínopolu a od Chalcedónskeho koncilu získal zváštne postavenie autonómnej cirkvi [[Cyprus (ostrov)|Cyprus]]. Vrámci jednotlivých metropol sa konávali miestne synody, kde sa riešili praktické i cirkevné otázky, vážnejšie problémy riešili synody nad-metropolitné, či [[Ekumenický koncil|ekumenické koncily]].<ref name=DB1/>

Štruktúru cirkvi i v neskoršom období naďalej tvorili úrady patriarchov, metropolitov, autokefálnych biskupov a biskupov. Metropolitných biskupov menoval samotný patriarcha, biskupov volili miestne provinčné synody. Až do 6. storočia mali na proces výberu biskupov istý vplyv (minimálne na nomináciu kandidátov) aj radoví kňazi a zhromaždenie z miestnej provincie. Pod jurisdikciu miestneho biskupa vrámci jeho diecézy podliehal všetok nižší klér i všetky cirkevné inštitúcie vrátane monastierov. Úloha biskupa bola trojaká: hľadať a bojovať proti herézam, zabezpečiť, aby medzi veriacimi prevládalo pravoslávie (ortodoxia) a uplatňovať cirkevné právo.<ref name=PA1/> IchPrvotné povinnostiprávo amiestnej požiadavkycirkvi na nich kladené vychádzalivychádzalo z ustanovenícirkevneoprávnej ekumenických koncilov i miestnych synod, ktoré boli zhromažďované v cirkevnoprávnych zbierkach danej doby (''[[KorpusPrávna východných kánonovobyčaj|obyčaj]]''e, ''[[Zbierkapseudo-apoštolských ozbierok, 50neskôr tituloch]]'',z ''[[Zbierkarozhodnutí osynod 87a kapitolách]]''koncilov, čiako ''[[Zbierkai Trulánskehopravidlá koncilu]]''.cirkevných Zotcov neskorších(podľa období pochádzali mimo iné2. zbierkypravidla ''[[Procheiron]]'',Trulánsky ''[[Nomokánon]]'' konštantínopolského patriarchu [[Fotioskoncil|Fotia]]Trulánskeho a ''[[Bazilikykoncilu]]''. Mnohé vtedajšie usporiadania platia pre východný kresťanský svet dodnes).<ref name=DCPP>Dejiny cirkevného práva, str. 124{{--}}126</ref>Citácia knihy