Arsenios Autóreianos: Rozdiel medzi revíziami

	Arsenios Autóreianos
	konštantínopolský ekumenický patriarcha
Štát pôsobenia	Nicejské cisárstvo, Byzantská ríša
Funkcie a tituly
konštantínopolský ekumenický patriarcha (prvýkrát)
	1254 – 1260
konštantínopolský ekumenický patriarcha (druhýkrát)
	1261 – 1265
Biografické údaje
Varianty mena	starogr. Ἀρσένιος Ἀυτωρειανός
Narodenie	asi 1200; Konštantínopol
Úmrtie	1273; Prokonnesos
Pochovaný	1284; Hagia Sofia
Svätenia
Cirkev	Pravoslávna cirkev
Biskup
Menovanie	1254; Theodoros II.
	Portál Byzantskej ríše; Biografický portál

Ďalšia úprava →

Smazaný obsah Přidaný obsah

VizuálneWikitext

V textu

Verzia z 19:18, 8. august 2020

Arsenios Autóreianos (iný prepis: Arsenios Autoreianos, starogr. Ἀρσένιος Ἀυτωρειανός, lat. Arsenius Autoreianus, rodným menom Georgios, mníšskym menom Gennadios; * asi 1200, Konštantínopol – † 30. september 1273, Prokonnesos) bol konštantínopolský ekumenický patriarcha v rokoch 1254 – 1260 a 1261 – 1265. Patril k zásadným odporcom cirkevnej únie so Západom. V dôsledku dlhých sporov s cisárom ho cisár Michal VIII. zbavil úradu a poslal do vyhnanstva. Jeho prívrženci arseniti následne v krajine vyvolali ľudové hnutie a rozkol (či arseniánsku schizmu), pretože odmietli uznať ďalších patriarchov.^[1]^[2]^[3]^[4]^[5]^[6]

Životopis

Arsenios, rodným menom Georgios sa narodil okolo roku 1200 v Konštantínopole do rodiny Autóreianovcov. Jeho otec sa volal Theodor alebo Alexios, jeho matka bola Irena Kamatéra. Svoju kariéru započal ako mních v kláštore Oxeia na Princových ostrovoch. Pri vstupe do kláštora prijal meno Gennadios a neskôr meno Arsenios. Následne pôsobil vo viacerých kláštoroch v Malej Ázii, pričom sa stal aj igumenom. V roku 1254 ho nicejský cisár Theodoros II. menoval patriarchom (vtedy ešte v exile). Po smrti Theodora II. sa stal spolu s Georgiom Muzalonom regentom maloletého Jána IV. Michal VIII. Palaiologos však Muzalona zabil a sám sa ujal moci. Aby svoju moc legitimoval, nechal sa Arseniom nikedy v rokoch 1258/1259 korunovať za Jánovho spolucisára. Palaiologos sa však vládol samostatne a Arsenios na znak protestu a vernosti Laskarovcom odmietol plniť úlohu patriarchu. K opätovnému plneniu úloh sa vrátil až po tom, čo Michal VIII. znovu získal Konštantínopol (1261). V konštantínopolskom chráme Hagia Sofia opätovne korunoval Michala VIII. za cisára.

Už v roku 1261 však Michal nechal oslepiť a odstrániť cisára Jána IV. Laskarisa, a Arsenios ho následne exkomunikoval. Konflikty medzi patriarchom a cisárom naďalej narastali. Michal VIII. sa snažil byzantskú cirkev z obáv pred Západom spojiť s Rímom, kým Arsenios patril k rozhodným odporcom cirkevnej únie. Situácia vyvrcholila v roku 1265, keď cisár zvolal synodu, ktorá patriarchu zosadila a poslala do vyhnanstva. Následne cisár za patriarchu zvolil Jozefa I. Toho však Arseniovi prívrženci odmietli uznať a vytvorili ľudové hnutie namierené proti cirkevnej únii i Palaiologovcom. Nešlo tak len o čisto cirkevné, ale i politické hnutie. Silnú podporu malo medzi mníchmi a obyvateľstvom západnej Anatólie. Arsenios vyhnaný do Prokonnesu vo vyhnanstve v roku 1273 zomrel, no rozkol pokračoval. Cisár Andronikos II. nechal jeho pozostatky v roku 1284 preniesť do Konštantínopola, kde boli pochované v Hagii Sofii. Arseniti celkovo zosnovali niekoľko konšpirácii proti Palaiologovcom, no boli neúspešní. Cirkevný rozkol (či schizmu) sa podarilo definitívne vyriešiť až za patriarchátu Nifóna I. v roku 1310 slávnostným vyhlásením zmierenia v chráme Hagia Sofia.^[2]^[3]^[4]^[5]^[6]

Referencie

↑ Arsenios In: Encyclopaedia Beliana [online]. Slovenská akadémia vied, [cit. 2020-08-08]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3. Chybné ISBN.
↑ ^a ^b Arsenios Autoreianos In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 48.
↑ ^a ^b Arsenité In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 48.
↑ ^a ^b ARSENIOS AUTOREIANOS In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 187. (po anglicky)
↑ ^a ^b ARSENITES In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 188. (po anglicky)
↑ ^a ^b Arsenius Autorianos In: Catholic Encyclopedia [online]. www.newadvent.org, [cit. 2020-08-08]. Dostupné online.

Externé odkazy

[1] Arsenios In: Encyclopaedia Beliana [online]. Slovenská akadémia vied, [cit. 2020-08-08]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3. Chybné ISBN.

[:VV-2] Arsenios Autoreianos In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 48.

[:VV2-3] Arsenité In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 48.

[:KZD-4] ARSENIOS AUTOREIANOS In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 187. (po anglicky)

[:KZD2-5] ARSENITES In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 188. (po anglicky)

[cat-6] Arsenius Autorianos In: Catholic Encyclopedia [online]. www.newadvent.org, [cit. 2020-08-08]. Dostupné online.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]