Redaktor:ScholastikosSVK/pieskovisko3: Rozdiel medzi revíziami

S výsledkom koncilu sa ariáni a mnohí východní biskupi nezmierili a svoje myšlienky šírili ďalej buď v nezmenenej, alebo v zmiernenej podobe (semiariáni). [[Semiariáni]] tvrdili, že Kristus nebol s Otcom jednej podstaty (''homoúsios''), ale že bol len podobnej podstaty (''homoiusios''). Aj napriek tomu, že koncil i cisár [[arianizmus]] odsúdili, zachovával Konštantín a značná časť obyvateľstva k tomuto smeru isté sympatie. Na cisára mal v tomto ohľade značný vplyv ariánsky, pred tým vyhnaný biskup [[Eusebios z Nikomédie]].<ref name=DCPN/> V roku [[335]] nakoniec Konštantín zosadil najväčších prívržencov nicejského vyznania alexandrijského biskupa [[Atanáz Alexandrijský|Atanáza]] a poslal ho do exilu v [[Trevír]]e. Naopak ešte v tom istom roku bol Arius na koncile v Jeruzaleme rehabilitovaný a bola z neho sňatá [[exkomunikácia]]. Keď cisár Konštantín o dva roky neskôr zomieral, mal ho smrteľnej posteli pokrstiť práve jeho dvorný teológ Eusebios z Nikomédie.<ref name=DB1/> O tom, prečo sa nechal cisár pokrstiť až tak neskoro sa viedli mnohé spory, pravdou však zostáva, že v ranej cirkvi nebolo odkladanie krstu a krstenie až v dospelosti nič nezvyčajné, pretože s krstom bolo spájané rozsiahle odpustenie hriechov. K tomuto výkladu sa prikláňali aj známi anglickí byzantológovia [[Edward Gibbon]] a [[John Julius Norwich]]. Spolu so svojou matkou [[Flavia Iulia Helena|Helenou]] je Konštantín cirkvou vyznávanýuctievaný ako svätý a v byzantskom obrade im obom patrí titul ''[[isapostolos]]'', lat. ''aequalis apostolis'' - t.j. apoštolom rovnírovný.<ref>{{Citácia knihy

V roku [[355]] menoval [[Constantius II.]] za ''[[caesar]]a'' svojho bratranca [[Julián (cisár)|Juliána]], ktorého následne poslal riešiť problémy ríše na Západ. Julián bol narozdiel od ostatných príslušníkov konštantínovskej dynastie [[Pohanstvo|pohan]]. Vďaka úspechom na Západe sa stal pomerne obľúbený a potom, čo sa Constantius snažil jeho vplyv obmedziť bol Julián vojskom prehlásený za cisára. K vojne však už nedošlo, lebo Constantius medzitým zomrel. Ríša sa tak poslednýkrát ocitla v rukách cisára vyznávajúceho pohanskú, antickú vieru. Kresťanskí historici mu následne prisúdili prídomok [[Apostata]] (Odpadlík). Julián bol cisár intelektuál starého rímskeho vzoru, ktorý počas svojho života prešiel značným vývojom a jeho osobná viera bola synkrézou viacerých smerov. Hoci bol spočiatku vychovávaný v duchu kresťanstva (podľa niektorých názorov ho istý čas vychovával [[Eusebios z Nikomédie]])<ref>A Short History of Byzantium, str. 22</ref>, toto náboženstvo nenávidel, a naopak sa istý čas zaujímal o [[Mithraizmus|mitraizmus]] a študoval na [[Platónska akadémia|aténskej neoplatónskej škole]].<ref group="pozn."> Jeho spolužiakom tu bol známy východný kresťanský teológ [[Gregor Naziánsky]], ktorý o Juliánovi dokonca podal správu. ''A Short History of Byzantium'', str. 22 </ref> Hneď po nástupe na trón nechal obnoviť pohanské chrámy, ktorým venoval aj značné príspevky. Aby oslabil moc kresťanov, snažil sa podporovať aj ďalšie náboženstvá (napr. [[judaizmus]]), umožnil návrat vyhnaných ariánskych biskupov a kňazov, a z pohanského náboženstva sa snažil vybudovať štruktúrovanú, kresťanskej cirkvi podobnú entitu, ktorá by plnila obdobné sociálne úlohy (napr. filantropická činnosť). Hlavný úspech kresťanstva totižto videl najmä v jeho starostlivosti o núdznych.<ref name="DB2" /> V roku [[362]] vydal v Antiochii protikresťanský edikt, podľa ktorého potrebovali učitelia povolenie pre výkon svojej profesie. Chcel totiž zamedziť, aby kresťanskí učitelia vyučovali antické pohanské diela. Následkom udalosti boli masívne demonštrácie, vrámci ktorých došlo k vypáleniu Apolovho chrámu. Cisár na udalosť zareagoval zatvorením hlavného kresťanského chrámu v meste, čo situáciu ešte viac vyeskalovalo a vrámci nepokojom prišlo o život niekoľko osôb.<ref>A Short History of Byzantium, str. 26</ref> Juliánov pokus o obnovu starého rádu však bol už len posledným vzplanutím antického pohanstva, pretože Julián v roku [[363]] zomrel na následky náhodného zranenia z bitky s Peržanmi. Novým cisárom sa stal umiernený kresťan [[Jovián]], ktorý následne vyhlásil úplnú náboženskú toleranciu.<ref name="DB2" />

Po smrti Arkadia ([[408]]) sa novým cisárom na Východe stal [[Theodosius II. (Byzantská ríša)|Theodosius II.]], ktorý vládol vyše 40 rokov až do roku 450. Theodosius II. vychovávaný svojou sestrou [[Pulchéria|Pulchériou]] bol nesmierne zbožným vládcom, ktorý však nejavil prílišný zápal o riadenie štátu. Kým problémy s ariánmi sa v krajine podarilo potlačiť, začali sa objavovať nové spory, ktoré mali christologický charakter. V pozadí teologických sporov sa však zároveň rysovali aj vážne mocenské a kultúrno-národnostné otázky trápiace kultúrne rôznorodú ríšu. V krajine existovali tri obrovské kultúrne okruhy zoskupené okolo patriarchátov - okruh grécko-anatólsky ([[Konštantínopol]]), okruh sýrsky ([[Antiochia]]) a okruh egyptský ([[Alexandria]]). Sýria a Egypt s nevôľou hľadeli na vykorisťovanie ich krajín centrálnou vládou a miestni patriarchovia (antiochijský a alexandrijský) zase s nevôľou hľadeli na vzostup vplyvu konštantínopolského patriarchu. Obe centrá sa tešili dlhodobej kresťanskej tradícii a ich prístupy boli odlišné. V Antiochii pôsobila už od 2. storočia [[Antiochijská škola|antiochijská teologická škola]] vychádzajúca z novoplatónskeho myslenia, v Alexandrii zase [[Alexandrijská škola|alexandrijská teologická škola]] a bol tu značný silný vplyv mníšskych mystikov.<ref name=DB4>Dějiny Byzance, str. 50{{--}}55</ref>

[[Justinián I.|Justinián Veľký]] pochádzal z európskej časti ríše a bol vychovávaný v ortodoxnom duchu. O náboženské otázky sa nezaujímal len povrchne, no javil značný záujem o kresťanskú teológiu, ako i o vytvorenie náboženskej jednoty a stability v krajine. Ako vrcholný predstaviteľ imperiálnej cisárskej idey Kristovej ríše na zemi aktívne zasahoval do cirkevných záležitostí (pozri aj [[Redaktor:ScholastikosSVK/pieskovisko3#Vzťah cirkvi a štátu|Vzťah cirkvi a štátu]]). Nevyvaroval sa pritom ani nátlaku, či svojvoľnému formulovaniu a presadzovaniu vieroučných dogiem, čo viedlo k niekoľkým sporom s cirkvou. Takmer ihneď po nástupe na trón zakročil proti posledným zvyškom antického pohanstva v ríši. Pohanom bolo zakázané zastávať verejné posty v krajine a boli zatvorené dovtedy stále pôsobiace pohanské chrámy (napr. Ammonov chrám). V roku [[529]] nechal zase zatvoriť posledné centrum klasickej filozofie - novoplatónsku [[Platónska akadémia|Akadémiu]] v [[Atény|Aténach]]. Podobne rázne neváhal zakročiť aj proti kresťanským sektám a herézam, či vierovyznaniam spojeným s kresťanstvom len čiastočne ([[manicheizmus]]). Za jeho vlády došlo tiež k niekoľkým potýčkam so Židmi.<ref name=DB6/> Známa je justiniánska kodifikácia práva, ktorá neskôr dostala názov ''[[Corpus iuris civilis]]''. Okrem rímskeho civilného a verejného práva obsahovala aj normy cirkevného, či náboženského charakteru. Justiniánske normy sankcionovali vyznávanie neortodoxného kresťanstva i ďalších vierovyznaní, ako aj [[ateizmus]]. V roku [[531]] dokonca cisár prikázal aj pod nátlakom krstiť pohanské rodiny a prísne zakázal apostázu k pohanstvu. Zakázaný bol rovnako prestup od kresťanstva k judaizmu a teologické dišputy, ktoré by narúšali verejný pokoj boli chápané ako trestný čin proti cisárovmu majestátu. Medzi ďalšie skutky patriace k náboženským trestným činom patrila svätokrádež, či zneuctenie náboženstva (pohanmi, ale aj vrámci kresťanstva napríklad aj [[Simónia|simóniou]]).<ref name=DCP6>Dejiny cirkevného práva, str. 115{{--}}116</ref> Naopak zmierlivo cisár pristupoval k monofyzitom (resp. miafyzitom), ktorí mali podporu cisárovnej [[Theodora (6. storočie)|Theodory]]. Pod vplyvom cisárovnej, do ktorej bol Justinián vášnivo zaľúbený bolo v roku [[532]] zastavené prenasledovanie monofyzitov (miafyzitov) a novou cisárskou politikou bola snaha o dosiahnuiedosiahnutie zmieru medzi stranami. Usporiadané diskusie však výsledok nepriniesli. V marci [[533]] sa cisár pokúsil situáciu vyriešiť vydaním vlastného vyznania viery, ktoré bolo pokusom obdobnýmpodobným [[Zénón (Byzantská ríša)|Zenónovho]] [[Henotikon]]u, a ktoré takisto nedosiahlo žiaden výsledok.<ref name=DB6>Dějiny Byzance, str. 64{{--}}66</ref>

O druhý pokus o nastolenienastolenia zmieru medzi stranami sa cisár pokúsil niekedy v rokoch [[543]]/[[544]], keď vydal edikt odsudzujúci niektoré spisy východných učencov a cirkevných otcov [[Theodoros z Mopsuestie|Theodora z Mopsuestie]], [[Teodoret z Kýru|Theodoreta z Kýru]] a [[Ibas z Edessy|Iba z Edessy]], tzv. [[Tri kapitoly]] (''tria kefalaia, tres capituli''). Justinián, ktorý spisy označil za nestoriánske očakával, že tento krok poteší ako ortodoxných kresťanov, tak i monofyzitov, avšak hoci oba smery nestoriánov odsudzovali, považovali ich otázku za vyriešenú. Daní teológovia navyše ani neboli podľa Chalcedónskeho koncilu vyslovenými prívržencami nestorianizmu. Proti Justiniánovmu odsúdeniu spisov sa však prekvapivo postavil západný klér a hoci pápež [[Vigilius]]. pôvodnePatriarcha cisárovo[[Ménas stanovisko(konštantínopolský schválilpatriarcha)|Ménas]], následnektorý hobol podprívržencom nátlakomJustiniánovho západnýchplánu biskupovbol odvolaldočasne exkomunikovaný. Justinián preto pápeža v roku 545 internoval v [[Konštantínopol]]e, kde ho donútil k zmiereniu s patriarchom a k súhlasu s jeho ediktom. [[11. apríl]]a [[548]] pápež vydal ''Iudicatum'', v rokuktorom [[553Tri kapitoly]] zvolalzavrhol, dono už o dva roky svoj výnos odvolal. Vrámci kompromisu bol následne v roku [[553]] mestazvolaný [[Druhý konštantínopolský koncil]].<ref>A Short History of Byzantium, str. 79{{--}}</ref> Na koncile cisár pápeža prinútil, aby [[Tri kapitoly]] odsúdil, čím dosiahol vrchol svojej cézaropapistickej politiky teokratického absolutizmu.<ref name=DB6/> Za Justiniánovej vlády bol taktiež na Východe uzákonený povinný celibát biskupov ([[544]]), ktorý neskôr potvrdil aj [[Trulánsky koncil]].<ref name=DCP6/>

Situácia sa začala obracať začiatkom 20. rokov 7. storočia. Bol uzavretý mier s Avarmi a vďaka finančnej podpore od cirkvi dokázal cisár zorganizovať armádu na východné ťaženie. Už v roku [[622]] sa Herakleiovi podarilo prebojovať až do [[Arménsko|Arménska]] a toto ťaženie býva neraz označované ako prvá svätá vojna proti neveriacim. O rok neskôr sa Byzantínci dokonca zmocnili perzského náboženského sídla [[Gaznak]]u. Vojna však pokračovala a znovu sa obnovila aj avarská ofenzíva, čo znamenalo čiastočný ústup byzantských vojsk z Východu. Kulmináciou sporov bolo veľké [[Obliehanie Konštantínopola (626)|obliehanie Konštantínopola v roku 626]], ktorého sa zúčastnili [[Avari (Stredná Ázia)|Avari]], Slovania i Peržania. Mesto, ktoré bolo v tom čase pod správou patriarchu [[Sergios I. (konštantínopolský patriarcha)|Sergia]] a patricija Bona bolo chránené len slabou posádkou a obyvateľmi.<ref name=DBKon/> Vďaka silným hradbám a odhodlaniu obyvateľov, ktorí sa zasvätili [[Bohorodička|Bohorodičke]] (v tomto čase niekedy podľa tradície vznikol aj [[Akatist]] k Bohorodičke) však mesto odolaloútokom odolávalo. Patriarcha Sergius každý deň konal na hradbách procesie, pričom pred obrancami niesol po celom obvode hradieb ikonu Bohorodičky. Po sérii nezdarov nakoniec útočníci obliehanie vzdali.<ref>A Short History of Byzantium, str. 93</ref> Cisár, ktorý bol v tom čase na Východe sa práve chystal na kľúčový útok do [[Mezopotámia|Mezopotámie]] a uzavrel spojenectvo s [[Chazari|Chazarmi]] zo stepí. Neúspech obliehania [[Konštantínopol]]a, vnútorné sváry v [[Novoperzská ríša|Perzskej ríši]], úpadok moci Avarov, ako aj Herakleiova ofenzíva však nakoniec znamenali kapituláciu Peržanov a opätovné obnovenie byzantskej moci na Východe.<ref name=DBKon>Dějiny Byzance, str. 85{{--}}87</ref>

Po tom, čo prorok islamu [[Mohamed]] zjednotil arabské kmene, započal novovzniknutý štát ešte za jeho života podnikať nájazdy do Perzie a Byzancie, ktoré za vlády Mohamedovho nástupcu [[Abú Bakr as-Siddík|Abú Bakra]] ešte viac prerástli. Od roku [[634]] sa arabské snahy ešte viac zintenzívnili a vyústili vo veľkej porážke Byzancie v [[Bitka pri Jarmúku|bitke pri Jarmúku]] ([[636]]). Kalifát následne poľahky obsadil [[Palestína (územie)|Palestínu]] a [[Sýria|Sýriu]] a začiatkom 40. rokov 7. storočia rozvrátili [[Novoperzská ríša|Perzskú ríšu]], odvekého nepriateľa Byzancie. V roku [[642]] padla [[Alexandria]] a Byzancia prišla o dovtedajšiu obilnicu [[Egypt]]. Arabské úspechy boli podporené nelojálnosťou miestneho monofyzitského obyvateľstva voči ortodoxnej ríši. V Araboch videli záruky slobodného vyznávania svojej viery. Do konca 7. storočia ovládli Arabi celú severnú [[Afrika|Afriku]] a v Ázii sa hranica udržala na pohoriach juhovýchodnej [[Anatólia|Anatólie]]. V krajine sa stratou sýrskych a koptských území posilnil grécky a ortodoxný prvok a krajina sa aspoň dočasne stala nábožensky homogénnejšou. Naďalej sa síce prerokovávala idea monotheletizmu, no cisár [[Constans II.]] stratil záujem ďalej viesť diskusie a v roku [[648]] vydal vyhlášku ''[[Typos]]'', ktorou zakázal diskusie na túto tému. Nariadenie avšak nebolo rešpektované a monotheletizmus bol nakoniec odsúdený na [[Lateránska synoda|Lateránskej synode]] v roku [[649]]. Ďalší cisári už následne nemuseli pre stratu východných oblastí hľadať zmier a ideu [[Monotheletizmus|monotheletizmu]] zatratili a na [[Tretí carihradský koncil|treťom koncile v Konštantínopole]] v roku [[681]] úplne odsúdili.<ref>Dějiny Byzance, str. 92{{--}}93, 98, 100</ref> Koncil tiež odsúdil štyroch konštantínopolských patriarchov a pápeža Honoria, ktorí monotheletizmus podporovali.<ref name=":VVCK">Církevní koncily a synody In: {{Citácia knihy

|strany=213{{--}}214}}</ref> Samotné obdobie obrazoborectva započalo až ediktom z roku [[730]], ktorý prikázal odstrániť ikony z verejných miest. Aby toho cisár docielil, prinútil ešte pred tým odstúpiť ikonodulského patriarchu [[Germanos I.|Germana I.]] Započala sa nová fáza uplatňovania cézaropapistickej politiky, ktorá v obrazoboreckých krízach dosiahla vrchol.<ref name=":KZDKZDIc" /> Nová náboženská politika byzantskú spoločnosť dlhodobo rozdelila na dva tábory - obrazoborecký (ikonoklastický) a ikonodulský (uctievači ikon). Odsúdenie uctievania ikon si okamžite našlo odporcov aj v osobách pápežov [[Gregor II.|Gregora II.]] a [[Gregor III. (pápež)|Gregora III.]], ktorí cisárov akt odsúdili. Ako odozvu na pápežov nesúhlas cisár následne odňal juhotalianske regióny z pápežskej jurisdikcie a prisúdil ich konštantínopolskému patriarchovi. Ďalším vážnym protivníkom novej politiky boli kláštory a radikálne mníštvo, ktoré odporovalo proti zásahu cisárskej moci do cirkevných vecí. Spor medzi nimi a cisárom neraz vyústili do zákrokov proti kláštorom hromadiacim bohatstvo a ikony, no o plne systematické ťaženie proti nim nikdy nešlo.<ref name="DB7" /><ref name=":VVO" />

Aby urovnal vzniknujtú situáciu, vyslal pápež do Konštantínopola svojho kancelára [[FridrichŠtefan LotrinskýIX.|Fridricha Lotrinského]] (neskorší pápež Štefan IX.), amalfského arcibiskupa Petra a [[Humbert de Silva Candida|Humberta z Moyenmotiersu]]. Pápežov list však patriarchu Kerularia značne rozhorčil a prehlásil ho za falošný a delegáciu ako intrigu vedenú proti nemu odmietol. [[14. apríl]]a [[1054]] chorý pápež [[Lev IX.]] zomrel a legitimita jeho vyslancov pre rokovania minimálne podľa niektorých názorov zanikla. Pápežskí vyslanci však túto skutočnosť nereflektovali a zúčastnili sa ostrých dišpút s východnými predstaviteľmi. Konštantínopolský patriarcha však vyslancov ignoroval na čo kardinál Humbert reagoval tým, že na oltár [[Hagia Sofia|Hagie Sofie]] [[16. júl]]a [[1054]] položil exkomunikačnú bulu na Kerularia a jeho prívržencov, a následne opustil Konštantínopol.<ref name=DB18/>

Druhá polovica 11. storočia sa pre Byzanciu skončila tragicky. Koniec vlády [[Macedónska dynastia|Macedónskej dynastie]] a striedanie panovníkov z rozličných byzantských rodov priniesli krajinu do chaosu umocneného porážkou Byzancie [[Bitka pri Mantzikerte|pri Mantzikert]]e a na Sicílii. Byzancia postupne prišla o väčšinu území v Malej Ázii a situáciu sa podarilo stabilizovať až za vlády [[Alexios I. (Byzantská ríša)|Alexia I.]] [[Komnenovci|Komnéna]]. Cisár, pred ktorým stála úloha znovuzískať stratený vplyv v [[Seldžucká ríša|seldžuckej Anatólii]] začal hľadať pomoc na Západe. Obnovila sa komunikácia medzi pápežom[[Pápežský štát|Pápežským štátom]] a cisárom. Kým s [[Gregor VII. (pápež)|Gregorom VII.]] mal Alexios zlé vzťahy, a sopápež žiadosťoucisára odokonca žoldnierskeexkomunikoval, vojskonový sapápež cisár[[Urban obrátilII.]] ajexkomunikáciu naodvolal západnýcha feudálovnadviazal s cisárom korektné vzťahy. Byzantskí vyslanci sa následne na pápeža viackrát obrátili so žiadosťou o pomoc obrátilia nažiadosť pápežao [[Urbanžoldnierske IIvojsko cisár vyslal aj k západných feudálov.|Urbana<ref IIname=DB19>Dějiny Byzance, str. 253{{--}}268</ref><ref>A Short History of Byzantium, str. 255</ref>

Byzantská misia na [[koncile v Piacenze]], ktorého(marec svojimi1095) prejavmimala dokázaliznačný presvedčiťúspech a presvedčila pápeža o potrebe zásahu proti moslimom. Na koncile vo francúzskom [[Clermontský koncil|Clermonte]] následne pápež rozhodolv novembri roku ([[1095]]) rozhodol o tom, že bude zvolaná [[Prvá križiacka výprava|prvá kržiacka výprava]]. Táto skutočnosť avšak nekorešpondovala s Alexiovými predstavami. Kým cisár si predstavoval skôr menšiu pomoc, ktorú by podriadil svojim plánom a vedieniu, katolíci od začiatku pracovali v intenciách samostatného vojska nepodriadeného Byzancii, ktoré by obhájovalo ich záujmy a nie záujmy Byzancie. Táto skutočnosť následne po úspechu I. križiackej výpravy prispela k budúcim vzťahom medzi novovzniknutými štátmi a Byzanciou.<ref name=DB19>Dějiny Byzance, str. 253{{--}}268</ref>

[[Prvá križiacka výprava]] sa i napriek mnohým komplikáciam (napr. prvá fáza - tzv. [[ľudová križiacka výprava]]) skončila úspešne a znamenala vznik viacerých križiackych štátov ([[Edesské grófstvo]], [[Antiochijské kniežatstvo]], [[Tripoliské grófstvo]], [[Arménske kniežatstvo v Kilikii|Kilikijské kniežatstvo]] a [[Jeruzalemské kráľovstvo]]), ako i obnovu byzantskej moci v západnej [[Anatólia|Anatólii]]. Už od počiatku ju však sprevádzali konflikty medzi Byzanciou a križiakmi o tom, či majú byť križiaci podriadení byzantskému veleniu. Nakoniec boli významní rytieri prinútení zložiť Alexiovi lénny sľub. Kým s prvotným ťažením v Anatólii a Sýrii cisár [[Alexios I. (Byzantská ríša)|Alexios I.]] súhlasil, od ťaženia na Jeruzalem sa následne dištancoval a Byzancia nad vzniknutým Jeruzalemským kráľovstvom ani nezískala vplyv. Naopak, značný bol jej vplyv nad severnými štátmi, ktoré vznikli na území, ktoré ešte donedávna ovládala Byzantská ríša, no i o ten museli cisári bojovať.<ref name=DB19/><ref name=":VVKV">Křížové výpravy In: {{Citácia knihy

Iná situácia panovala v hlavnom byzantskom exilovom centre - v [[Nicejské cisárstvo|Nicejskom cisárstve]], kde sa moci ujali [[Laskarovci]] a [[Theodoros I. (NicejskéNikajské cisárstvo)|Theodoros I.]] Do [[İznik|Nikaie]] taktiež presídlil ortodoxný patriarcha, ktorým bol [[Ján X. (konštantínopolský patriarcha)|Ján X. KamaterosKamatéros]]. Konštantínopolský patriarchát však prišiel o všetky majetky v [[Malá Ázia|Malej Ázii]], ktoré boli pridelené kláštorom. Kláštory a maloázijská cirkevná sieť tvorila v porovnaní s predošlým stavom menšiu, no stále kvalitnú vzdelanostnú a kultúrnu základňu. Pravoslávie sa tiež udržalo v Epire, kde na čele cirkvi stál naupaktský metropolita a v [[Trapezuntské cisárstvo|Trapezuntskom cisárstve]], ktoré však bolo dočasne spojencom latinov a neskôr jeho moc poklesla. Pravoslávne krajiny [[Srbské cárstvo|Srbsko]] a [[Druhá bulharská ríša|Bulharsko]] síce dočasne uznali pápežskú autoritu (srbský [[Štefan Nemanjić]] a buharský [[Kalojan]]), no nakoniec sa znovu priklonili k pravosláviu.<ref name=DB20/>

Po páde [[Latinské cisárstvo|Latinského cisárstva]] sa bývalý cisár [[Balduin II. (Latinské cisárstvo)|Balduin II.]] dostal na Západ, kde začal agitovať v prospech novej križiackej výpravy proti Byzancii. Ďalším ambicióznym šľachticom, ktorý proti Byzancii vystupoval nepriateľsky bol [[Karol I. (Neapolsko)|Karol z Anjou]], ktorý sa stal sicílskym a neapolským kráľom. V roku [[1267]] sa Karol spojil s pápežom [[Klement IV.|Klementom IV.]] a Balduinom a uzavreli vo [[Viterbo (mesto)|Viterbe]] priateľskú mluvu. K nim sa pridali ďalší vyhnaní križiacki velitelia a v roku [[1273]] aj Bulhari a Srbi. Aby [[Michal VIII.]] rozbil západnú koalíciu, hľadal spojencov v [[Uhorsko|Uhorsku]] a, [[Zlatá horda|Zlatej Horde]] a započalv talianskych republikách, no hrozba zo Západu bola stále veľká. Cisár sa preto rozhodol rokovať s pápežom, ktorého antipatia voči Byzancii nevyvierala z osobného nepriateľstva, ale len z náboženských príčin. Započali sa tak rokovania o cirkevnej únii, ktoré následne charakterizovali náboženský vývoj Byzancie až do jej zániku.<ref name="DB21" /><ref name=SHB>A Short History of Byzantium str. 319{{--}}327</ref>

Boje medzi [[Michal VIII.|Michalom VIII.]] a [[Karol I. (Neapolsko)|Karolom z Anjou]] pokračovali i napriek uzavretiu únie. [[Gregor X.]] v roku [[1276]] zomrel a a noví pápeži [[Inocent V.]], [[Hadrián V.]] a [[Ján XXI.]] vládli len krátko, takže veľký pokrok vo vzťahoch nenastal. Až v roku [[1277]] zvolili kardináli [[Mikuláš III.|Mikuláša III.]], ktorý sa ukázal byť rozhodným odporcom neapolského kráľa. Mikuláš zakázal Karolovi útočiť na Konštantínopol, no zároveň sa obrátil na byzantského cisára s viacerými kategorickými požiadavkami, ktoré mali dokázať sutočnosť cirkevnej únie. Trval na zjednotení liturgických rítov a chcel taktiež do [[Konštantínopol]]a vyslať trvalého pápežského legáta - kardinála. Z pápežových plánov sa však moc nesplnilo. Spory medzi Byzanciou a Sicíliou neustali a v náboženskom plnení požiadavok Konštantínopol mlčal. V auguste [[1280]] Mikuláš zomrel a nový pápež [[Martin IV.]] sa netajil svojou antipatiou k Byzancii a spojenectvom s [[Neapolské kráľovstvo|Neapolom]]. Opätovne[[18. október|18. októbra]] [[1281]] dokonca Michala VIII. exkomunikoval a proti Byzancii opätovne vznikla koalícia obdobná predošlej, tento raz i s pomocou Benátok.<ref name=SHB/> Byzancia opäť hľadala spojencov v [[Uhorsko|Uhorsku]], i medzi Mongolmi, a okrem toho aj v Egypte a [[Aragónske kráľovstvo|AragónskuAragónskom kráľovstve]]. Chystaná križiacka výprava proti Byzancii sa však neuskutočnila, pretože v roku [[1282]] sa na Karolovej Sicílii uskutočnilo povstanie známe ako [[Sicílske nešpory]]. I vďaka byzantskej finančnej pomoci sa moci nad Sicíliou ujalo Aragónsko a koalícia proti Byzancii sa rozpadla. V tom istom roku však zomrel aj cisár Michal VIII.<ref name=DB21/> a krátko na to patriarcha [[Gregor II. (konštantínopolský patriarcha)|Gregor II.]] úniu na miestnej synode odvolal.<ref name=":VVLK"/>

* <ref>{{Citácia knihy

|meno=Sergej Arkad’jevičArkaďjevič

|prekladatelia=Michal Téra}}</ref>