Redaktor:ScholastikosSVK/pieskovisko3: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
dBez shrnutí editace
Značka: editor wikitextu 2017
dBez shrnutí editace
Značka: editor wikitextu 2017
Riadok 5:
|meno=Bohumila
|odkaz na autora=Zástěrová Bohumila
|spoluautori=et al.
|titul=Dějiny Byzance
|vydanie text=Vyd. 1.
Řádek 99 ⟶ 100:
[[Súbor:Christus Sol Invictus.jpeg|náhľad|Mozaika Krista s prevzatým motívom slnečného božstva (Sol invictus), Vatikánske katakomby]]
==== Kresťanstvo prvého ekumenického koncilu ====
{{Pozri aj|Prvý nicejský koncil|Arianizmusarianizmus|}}
[[Súbor:Nicaea icon.jpg|náhľad|[[Ikona]] zobrazujúca koncilových Otcov a cisára držiacich [[nicejsko-carihradské krédo]]|vľavo]]
Koncil, ktorý chcel cisár pôvodne zvolať do [[Ankara|Ankyry]] sa nakoniec uskutočnil v cisárskom letnom sídle [[İznik|Nikaia]] (Nicea, Nicaea) v [[Bitýnia|Bitýnii]] v [[Malá Ázia|Malej Ázii]]. Koncil sa začal [[19. jún]]a 325 (alebo podľa starších zdrojov [[20. máj]]a) a skončil [[25. júl]]a [[325]]. Zúčastnilo sa ho okolo 300 biskupov z celej ríše, prevažne však biskupi z východných krajov. Prítomní boli aj vyslanci pápeža a dokonca aj biskupi spoza hraníc ríše. Hlavnou témou sa už od počiatku stal spor o vzťahu medzi Otcom a Synom, ktorých nerovnosť obhajovali ariáni. Na ariánsky prednes vzniesli niektorí biskupi vášnivé a búrlivé reakcie a ako odpoveď na ariánsku dogmatiku zostavili [[Nicejské vyznanie viery]]. Jeho súčasťou bola aj fráza „jednej podstaty s Otcom“ (''homoúsios tó patri''). S daným tvrdením sa nemohli stotožniť viacerí účastníci koncilu, no nakoniec ho zrejme na cisárov nátlak drvivá väčšina prijala. Ďalším prínosom koncilu bolo vydanie dvadsiatich disciplinárnych kánonov, ktorá znamenala prvé univerzálne cirkevné pozitívne právo. Okrem iného bol stanovený jednotný dátum slávenia [[Veľká noc|Veľkej Noci]], a bolo zvýraznené postavenie rímskeho, [[Alexandrijský patriarchát|alexandrijského]] a [[Antiochijský patriarchát|antiochijského metropolitu]], čím sa započalo formovanie neskorších [[patriarchát]]ov. Ďalšími významnými sídlami metropolitov bola [[Cézarea]], [[Herakleia]] a [[Efez]], ktorých koncil nazval [[Exarcha (kresťanstvo)|exarchami]]. Na ich území neskôr vznikol [[Konštantínopolský patriarchát]]. Výsledky koncilu boli vyhlásené ako ríšsky zákon, [[Arius]] spolu s jeho dvoma prívržencami boli pre svoju tvrdohlavosť exkomunikovaní a vyhnaní do exilu v Ilýrii.<ref name=DCPN>Dejiny cirkevného práva, str. 92{{--}}94</ref>
Řádek 168 ⟶ 169:
 
==== Kristologické spory ====
{{Pozri aj|Monofyzitizmusmonofyzitizmus|Miafyzitizmusmiafyzitizmus||Nestoriánstvonestoriánstvo}}
 
[[Súbor:Menologion of Basil 061.jpg|náhľad|[[Theodosius II. (Byzantská ríša)|Theodosius II.]] víta pozostatky [[Ján Zlatoústy|Jána Zlatoústeho]], ''Bazilovo menológium'', 11. storočie]]
Řádek 232 ⟶ 233:
 
==== Henotikon a Akakiánska schizma ====
{{Pozri aj|AkakiánskaHenotikon|akakiánska schizma|}}
Po Markiánovi moc v Byzancii prešla do rúk [[Lev I. (Byzantská ríša)|Leva I.]] z [[Isaurská dynastia|Isaurskej dynastie]], ktorý sa na trón dostal vďaka germánskemu náčelníkovi [[Aspar]]ovi. Lev bol zároveň prvým cisárom, ktorý prijal korunu z rúk [[Konštantínopolský ekumenický patriarchát|konštantínopolského patriarchu]]. Dovtedy prevažne vojenskú aklamáciu tak doplnilo sakrálne potvrdenie cisára ako námestníka Krista na Zemi. Po Levovi I. a [[Lev II. (Byzantská ríša)|Levovi II.]] sa stal cisárom [[Zénón (Byzantská ríša)|Zenón]], ktorý sa však musel potýkať s povstaním generála [[Basiliskos|Basiliska]] (475). Basiliskos, ktorý však vyznával monofyzitskú<ref name=DB5/> (resp, miafyzitskú)<ref name=":CD">Encyclion, In:{{Citácia knihy
|titul=The Cambridge Dictionary of Christianity
Řádek 438 ⟶ 439:
 
=== Križiacke výpravy a Byzancia (Komnénovci a Angelovci) ===
{{Pozri aj|Križiackakrižiacka výprava|Prváprvá križiacka výprava|Druhádruhá križiacka výprava|Tretiatretia križiacka výprava}}
 
* ''Pozn. Táto kapitola sa nazaoberá jednotlivými križiackymi výpravami, ale ich len ich vzťahmi a dopadmi na Byzantskú ríšu.''
Řádek 493 ⟶ 494:
 
=== Náboženská situácia po IV. križiackej výprave ===
{{Pozri aj|Štvrtáštvrtá križiacka výprava|Latinské cisárstvo|Nicejské cisárstvo|Epirský despotát|Trapezuntské cisárstvo}}
 
Rozvrátenie [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]] a vznik [[Latinské cisárstvo|Latinského cisárstva]] znamenalo vznik vážnej trhliny medzi Východnou a Západnou cirkvou. Úradným jazykom v novom cisárstve sa stala [[latinčina]], ktorá už dávno nebola na Východe preferovaná a poznala ju len časť vzdelancov. Na dobytom území navyše svoju autoritu znovu začala presadzovať [[pápežská kúria]]. Novým latinským patriarchom v Konštantínopole sa stal Benátčan [[Tommaso Morosini|Tomasso Morosini]], a grécky pravoslávny klér začal byť potláčaný a vytláčaný len do nižších pozícií. Rozkol a nepriateľtvo medzi cirkvami sa nepodarilo preklenúť ani jednomu zo šiestich latinských patriarchov, ktorí pochádzali buď z radov Benátčanov alebo Frankov. Nad byzantským klérom bol ustanovený latinský cirkevný súd, ktorý bol ale v roku [[1222]] zrušený. Cirkevný majetok bol rozdelený do lén a bola obmedzená moc kláštorov a arcibiskupstiev. Do krajiny začali prenikať západné cirkevné rády ([[dominikáni]], [[cisterciáni]] a [[františkáni]]).<ref name=DB20>Dějiny Byzance, str. 279, 281, 284{{--}}292</ref>
Řádek 500 ⟶ 501:
 
=== Náboženstvo v palaiologovskom období ===
{{Pozri aj|Arsenitiarseniti|hésychazmus}}
 
[[Súbor:Michael VIII Palaiologos (head).jpg|náhľad|Cisár [[Michal VIII.]] Palaiologos v kronike [[Geórgios Pachymeres|Georgia Pachyméra]]]]
Řádek 578 ⟶ 579:
== Kresťanstvo v Byzantskej ríši ==
=== Vzťah cirkvi a štátu ===
{{Pozri aj|Cézaropapizmuscézaropapizmus}}
 
[[Súbor:Meister von San Vitale in Ravenna.jpg|náhľad|Jedným z najvýznamnejších cisárov bol [[Justinián I.]], ktorý sa snažil riešiť náboženské otázky a dokonca z toho dôvodu internoval pápeža [[Vigilius|Vigilia]]. Justinián bol prívržencom [[Ortodoxnosť|ortodoxného]] kresťanstva, no prinajmenšom spočiatku pomerne prívetivo vystupoval aj proti miafyzitom, ktorých zástancom bola cisárovná [[Theodora (6. storočie)|Theodora]].]]
Řádek 820 ⟶ 821:
|isbn=0-19-504652-8
|strany=1392{{--}}1393
|jazyk=en
|vydanie=1}}</ref>
 
=== Byzantský rítus ===
{{Pozri aj|byzantský obrad}}
[[Súbor:Meister der Sophien-Kathedrale von Ohrid 001.jpg|náhľad|Svätý Bazil Veľký počas slávenia svätej božskej liturgie. [[Freska]] z katedrálneho chrámu Svätej Múdrosti v [[Ochrid]]e]]
Spočiatku sa v Konštantínopole používali staroveké liturgie a zvlášť [[antiochijský rítus]], ktorý sa aj stal základom neskoršieho [[Byzantský obrad|byzantského rítu]]. V 6. a 7. storočí ho ovplyvnili rituály justiniánskeho cisárskeho dvora a samotný byzantský rítus sa objavuje v justiniánskom chráme [[Hagia Sofia]]. Vyznačoval sa slávnostnosťou, ktorú reprezentovali procesie a [[lite]], k tomu bola prispôsobená aj konštrukcia chrámov, ktorá umožňovala dlhý sprievod. Vznikli nové cirkevné hymnusy a cirkevné sviatky obsiahnuté [[Dodekaortion|Dodekaortiom]]. Obraz významu byzantskej liturgie podáva [[Maxim Vyznávač]], pripodobňovaná je k nebeskému rádu kde sa ľud podieľa na Kristovej obeti Bohu. Významné reformy prebehli v 8. a 9. storočí i pod vplyvom [[Kláštor Studios|kláštora Studios]]. Patriarcha [[Germanos I.] navyše pozmeňil interpretáciu [[Liturgia|liturgie]], hoci naďalej sa používal i model [[Maxim Vyznávač|Maxima Homologéta]]. Eucharistická liturgia po reforme znázorňovala a symbolizovala Kristov život a jej časti boli symbolom oikonómie spásy. Zmenilo sa aj usporiadanie chrámov, vznikol nový ustálený typ umiestnenia ikonických foriem (napr. [[Pantokrator]] v [[kupola|kupole]]). V 10. storočí už mal rítus vytvorenú cirkevnú tradíciu vyjadrenú v typiku Veľkého Chrámu, no vyvíjal sa aj [[typikon]] mníšsky, a najmä studitský, ktorý prijal niektoré palestínske prvky. [[Studitský typikon]] nakoniec prevážil nad typikom Veľkého chrámu a v 10./11. storočí byzantský rítus prevážil nad rítmi východných oblastí, ktoré boli oslabené [[Monofyzitizmus|monofyzitizmom]] a [[Križiacka výprava|križiackymi výpravami]]. Skrátil sa úvodný sprievod, čo viedlo k zmene cirkevnej architektúry a interierovej výzdoby. Postupne sa znízil počet čítaní Svätého Písma, homílie sformálneli a kázania boli celkovo vypustené. Vznikol rítus ''prothese'' - príprava k eucharistickej liturgii. Po [[Štvrtá križiacka výprava|štvrtej križiackej výprave]] postupne zaniká rítus Veľkého Chrámu, typikon studitský sa zachoval v odľahlejších častiach (Itália, Rus). Na Athose sa plne vyvinulo typikon svätého Sábu, ktoré sa postupne rozšírilo na Balkáne a v 14./15. storočí aj na Rusi. Správy o ríte v posledných storočiach pochádzajú napr. z pera hésychastu [[Nikolaos Kabasilas|Nikolaa Chamaeta Kabasila]] a Symeona, solúnskeho arcibiskupa.<ref name=":VVBR">Byzantský ritus In: {{Citácia knihy
|priezvisko=Vavřínek
|meno=Vladimír
|odkaz na autora=Vladimír Vavřínek
|priezvisko2=Balcárek
|meno2=Petr
|titul=Encyklopedie Byzance
|vydanie=1
|miesto=Praha
|vydavateľ=[[Libri]]; Slovanský ústav AV ČR
|rok=2011
|počet strán=552
|isbn=978-80-7277-485-2
|isbn2=978-80-86420-43-1
|edícia=Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada
|zväzok edície=33
|strany=108{{--}}110}}</ref><ref name=":KZDBri">BYZANTINE RITE In: {{Citácia knihy
|editori=[[Alexandr Petrovič Každan|Alexander P. Kazhdan]]
|titul=The Oxford Dictionary of Byzantium
|miesto=New York
|vydavateľ=[[Oxford University Press]]
|rok=1991
|počet strán=2338
|isbn=0-19-504652-8
|strany=343{{--}}344
|jazyk=en
|vydanie=1}}</ref>
 
=== Kresťanskí laici ===
Medzi laikov sa radila tá časť kresťanskej populácie, ktorá nebola klerickej alebo mnšskej podmnožiny kresťanského spoločenstva (i cisári). Miera prepojenie každodenného života s náboženskou vierou závisela od osobnosti a náboženského cítenia každého jednotlivca, súdiac však podľa počtu zachovaných sakrálnych stavieb, inštitúcií a predmetov zohrávala viera významnú úlohu. Tradičnými prejavmi, či prvkami viery bolo liturgické slávenie, slávenie náboženských sviatkov a účasť na procesiách, púťach, ako i úcta k svätým a k ikonám. Laici tiež boli vyzývaní k dodržiavaniu náboženskej morálky a disciplíny (napr. pôst, či pomoc núdznym). Najosobnejší kontakt medzi laikmi a klérikmi sa uskutočňoval vo sviatostiach podávaných v priebehu života jednotlivca. Spravidla zahŕňali [[Sviatosť krstu|krst]] a [[myropomazanie]], [[Sviatosť zmierenia|sviatosť smierenia]] (spoveď), [[Eucharistia|prijímanie eucharistie]], [[sviatosť manželstva]] a [[pomazanie chorých]].<ref name=OHB3>The Oxford Handbook of Byzantine Studies, str. 534{{--}}535</ref>
 
Najmä bohatí laici mali tiež často vplyv na fungovanie cirkevných inštitúcií (napr. kláštory), ktoré zakladali a dotovali. Podľa [[Ján Zlatoústy|Jána Zlatoústeho]], ktorý pôsobil v 4./5. storočí sa bohatí kresťania tiež častejšie zúčastňovali bohoslužieb, kým chudobnejšia remeselnícka trieda sa bohoslužieb zúčastňovala podľa toho, ako jej to dovolili pracované povinnosti. Najchudobnejšia vrstva a chorí zostávali vonku pred chrámom, kde sa pred a po bohoslužbe vykonávali charitatívne činnosti. Je možné, že podobný model fungoval i v neskoršom období, no historické pramene sa touto oblasťou príliš nezaoberajú a teda chýbajú priame dôkazy.<ref name=OHB3/>
 
==== Púte ====
[[Súbor:Syrian - Pilgrim Flask of Saint Sergios - Walters 55105 - Side A.jpg|náhľad|Pútnická ampula zo svätyne svätého Sergia v Sýrii, 6. storočie ]]
Hoci tradícia [[Púť|púti]] (gr. ''proskynésis'') k svätým miestam (''[[locus sanctus]]'', ''hagios topos'') nemala podklad v Biblii, ani v učení raných cirkevných otcov, začala už od počiatkov kresťanstva zohrávať významnú úlohu. Zvlášť obľúbeným fenoménom, ktorý pretrval až do arabskej invázie boli púte od 4. storočia. Významnou priekopníčkou v tejto oblasti bola matka cisára Konštantína [[Flavia Iulia Helena|Helena]], ktorá osobne navštívila [[Svätá zem|Svätú zem]]. Medzi cielové destinácie púti patrili miesta rozličného charakteru. Početné boli miesta spájané s udalosťami [[Starý zákon|Starého zákona]] (napr. [[Sinaj (vrch v Biblii)|Sinaj]]), no významné boli najmä miesta spájané so životom Ježiša Krista, obzvlášť Jeruzalem. Na týchto miestach postupne vznikali chrámy dedikované udalostiam, ktoré sa na ich mieste stali, napr. [[Bazilika Božieho hrobu]], či [[Chrám Narodenia Pána]]. Počas púti sa na miestach konali rôzne procesie, či trhy, kde si pútnici mohli kúpiť suveníry (pútnické žetóny, medailóny, či ampuly. Púte však nesmerovali len do Svätej zeme. Medzi ďalšie významné ''locus sanctus'' patrili významné chrámy (napr. v [[Konštantínopol]]e, či [[Solún]]e), či miesta spojené s pôsobením pustovníkov a svätcov (napr. [[Qalʿat Simʿan]]), no i miesta uchovávajúce zázraky tvoriace relikvie a posvätné pramene. V niektorých prípadoch pútnictvo k nim nadviazalo na staršie kulty. S púťami bola spojená aj tvorba pútnických manuálov a denníkov pútnikov, ktoré tvoria cenné historické pramene pre topografiu, históriu a sociálne, či ekonomické záležitosti v stredoveku. Pútnici putovali buď peši, na somároch alebo loďami, ubytovanie zabezpečovali hostince alebo xenodochiá. Značnú výhodu mali pútnici, ktorí mali sprievodné listiny a povolenia (diplomy), na základe ktorých im bolo umožnené používanie štátneho systému dopravy (''[[cursus publicus]]'', ''dromos'').<ref name=":KZDPIL">PILGRIMAGE In: {{Citácia knihy
|editori=[[Alexandr Petrovič Každan|Alexander P. Kazhdan]]
|titul=The Oxford Dictionary of Byzantium
|miesto=New York
|vydavateľ=[[Oxford University Press]]
|rok=1991
|počet strán=2338
|isbn=0-19-504652-8
|strany=1676{{--}}1677
|jazyk=en
|vydanie=1}}</ref>
 
==== Pôsty ====
[[Pôst]], t.j. zdržovanie sa pôžitkov, najmä živočíšnych produktov a konanie dobrých skutkov, či modlitby. tvoril bežnú súčasť života zbožného Byzantínca. Bol prípravou na veľké sviatky a podľa byzantskej teológie vrámci teórie ''[[theosis]]'' i súčasťou premeny človeka. Jeho praktizovanie bolo bežné (najmä pre Veľkonočný pôst pred krstom) pre celú ríšu už v 4. storočí, postupne sa však jeho tradícia rozvíjala (vznikali nové pôsty a menila sa ich doba). Kánonicky bol prvýkrát uzákonený miestnym snemom v Laodikeii v roku 380. Jednodňové pôsty vrámci liturgického týždňa sa konali v stredy a piatky, väčšie pôsty (ideálne štyridsaťdňové)<ref group="pozn.">Pôvodne trval Veľký pôst 6 týždňov, no nerátali sa doň soboty a nedele (až na Bielu sobotu), neskôr v 6./7. stor. bol k nemu pridaný tzv. syrový týždeň (''Tyrine''), aby sa pôst predĺžil na 40 dní.</ref> sa konali pred Veľkou nocou ([[Veľký pôst]]), Vianocami ([[Filipovka]]), Zosnutím presvätej Bohorodičky ([[Uspenský pôst]]) a pred sviatkom svätých Petra a Pavla ([[Petro-pavlovský pôst]]). S pôstmi sa spájala aj zvláštna pôstna liturgia ([[Liturgia vopredposvätených darov]]) zapísaná v ''[[Triodion]]e''.<ref name=":VVP">Půsty In: {{Citácia knihy
|priezvisko=Vavřínek
|meno=Vladimír
|odkaz na autora=Vladimír Vavřínek
|priezvisko2=Balcárek
|meno2=Petr
|titul=Encyklopedie Byzance
|vydanie=1
|miesto=Praha
|vydavateľ=[[Libri]]; Slovanský ústav AV ČR
|rok=2011
|počet strán=552
|isbn=978-80-7277-485-2
|isbn2=978-80-86420-43-1
|edícia=Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada
|zväzok edície=33
|strany=408{{--}}409}}</ref><ref name=":KZDLENT">PILGRIMAGE In: {{Citácia knihy
|editori=[[Alexandr Petrovič Každan|Alexander P. Kazhdan]]
|titul=The Oxford Dictionary of Byzantium
|miesto=New York
|vydavateľ=[[Oxford University Press]]
|rok=1991
|počet strán=2338
|isbn=0-19-504652-8
|strany=1205{{--}}1206
|jazyk=en
|vydanie=1}}</ref>
 
=== Relikvie ===
[[Súbor:LM Staurothek cover.JPG|náhľad|[[Limburská staurotéka]], byzantský [[relikviár]]]]
Významnej úcte sa v Byzancii tešili relikvie spájané so životom Krista a svätých. Spočiatku boli uctievané len relikvie mučeníkov, v 4. storočí sa kult rozšíril na relikvie svätých vyznávačov (''confessorov'' - prenasledovaní, no nepopravení), biskupov, cirkevných otcov a asketikov. Kým spočiatku šlo najmä o pozostatky svätých a ich „primárne relikvie“, neskôr sa uctievanými stali aj „sekundárne relikvie“ - napr. nástroje, ktorými mučeníci umučení, ich oblečenie atď. Relikviám boli pripisované zázračné, či liečivé schopnosti. Teologicky bolo uctievanie vysvetlené tým, že kým primárne relikvie boli symboly víťazstva Kristovej obete opakovanej svätcami, sekundárne boli inštrumenty, ktorými Boh uskutočnil svoje plány. Najvýznamnejšie boli relikvie spojené s Kristom, ktoré boli získané vo Svätej zemi. Šlo napríklad o: časti [[Pravý Kríž|Svätého kríža]], pilier, na ktorom bol Kristus bičovaný, [[tŕňová koruna]], posvätná kopija, či špongia z ktorej Kristus pil na kríži ocot. Veľké množstvo relikvií sa uchovávalo v Konštantínopole, no mnohé boli rozosiate aj v chrámoch, uskladnené bývali v relikviároch. Niekedy sa relikvie stávali aj súčasťou ikon (od 12. storočia).<ref name=":VVRel">Relikviář In: {{Citácia knihy
|priezvisko=Vavřínek
|meno=Vladimír
|odkaz na autora=Vladimír Vavřínek
|priezvisko2=Balcárek
|meno2=Petr
|titul=Encyklopedie Byzance
|vydanie=1
|miesto=Praha
|vydavateľ=[[Libri]]; Slovanský ústav AV ČR
|rok=2011|počet strán=552
|isbn=978-80-7277-485-2
|isbn2=978-80-86420-43-1
|edícia=Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada
|zväzok edície=33
|strany=416}}</ref><ref name=":VVOst">Ostatky svatých (relikvie) In: {{Citácia knihy
|priezvisko=Vavřínek
|meno=Vladimír
|odkaz na autora=Vladimír Vavřínek
|priezvisko2=Balcárek
|meno2=Petr
|titul=Encyklopedie Byzance
|vydanie=1
|miesto=Praha
|vydavateľ=[[Libri]]; Slovanský ústav AV ČR
|rok=2011|počet strán=552
|isbn=978-80-7277-485-2
|isbn2=978-80-86420-43-1
|edícia=Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada
|zväzok edície=33
|strany=368{{--}}369}}</ref><ref name=":KZDREL"/>
 
Bežný bol prenos relikvií - [[Translácia (ostatky svätca)|translácia]]. Táto udalosť viedla k vzniku nového žánru byzantskej literatúry - kázniam o prenose relikvií a k vzniku nových sviatkov, ktoré boli následne spojené s ročnými procesiami (''lite''). Vzťah obrazoborcov k relikviám je predmetom diskusií, je však možné, že boli proti ich uctievaniu, z čoho ich ich oponenti obviňovali. Negatívnym javom bolo kupčenie s relikviami a krádeže relikvií. Medzi najznámejšie patria krádeže pozostatkov [[Marek (evanjelista)|apoštola Mareka]] z [[Alexandria|Alexandrie]] [[Benátska republika|Benátkami]] (827) a krádež pozostatkov svätého [[Mikuláš z Myry|Mikuláša]] a ich premiestnenie do [[Bari (Apúlia)|Bari]] (1087). Veľká časť relikvií sa z Byzancie dostala po roku [[1204]] na Západ vrámci [[Štvrtá križiacka výprava|plienenia Konštantínopola križiakmi]]. Ich zoznam sa zachoval vďaka kronikárovi [[Robert de Clari|Robertovi de Clari]].<ref name=":KZDREL">RELICS In: {{Citácia knihy
|editori=[[Alexandr Petrovič Každan|Alexander P. Kazhdan]]
|titul=The Oxford Dictionary of Byzantium
|miesto=New York
|vydavateľ=[[Oxford University Press]]
|rok=1991
|počet strán=2338
|isbn=0-19-504652-8
|strany=1779{{--}}1781
|jazyk=en
|vydanie=1}}</ref><ref name=":VVOst"/>
 
== Náboženské menšiny v Byzantskej ríši ==
=== Kresťanské herézy ===
{{Pozri aj|heréza}}
 
[[Súbor:Persecution of Paulicians.png|náhľad|Perzekúcie paulikánov po smrti posledného obrazoboreckého cisára [[Teofil (Byzantská ríša)|Theofila]] v roku [[842]], [[Ján Skylitzes|Skylitzova kronika]]]]
[[Heréza|Herézou]] bývali v kresťanskej Byzancii označované akékoľvek neordodoxné (t.j. od všeobecného kresťanského, koncilového náboženského rúdu odlišné, resp. protichodné) náuky (t.j. nie len kresťanské prúdy ale napr. aj [[manicheizmus]], či [[judaizmus]]). Prevažne však šlo o náuky, ktoré vznikli vrámci kresťanskej cirkvi, pričom pojem bol relatívny, pretože obe strany považovali za heretickú druhú stranu. Spory o kresťanskom učení vznikali v Rímskej ríši už pred tým, než bol umožnený slobodný verejný kresťanský kult. Po [[Milánsky edikt|Milánskom edikte]] však rozdiely v zmýšľaní niektorých mysliteľov vyšli na povrch ešte rýchlejšie a početnejšie a v 4. storočí už existovalo vyše 40 heréz. Spory sa viedli ohľadne viacerých tém. Už za vlády [[Konštantín I. (cisár)|Konštantína I.]] prepukla [[Donatizmus|donatistická]] schizma (neskôr heréza) v [[Severná Afrika|Severnej Afrike]], ktorú sa podarilo vyriešiť až o sto rokov neskôr. Hlásala cirkevný [[purizmus]] a dištancovala sa od hriešnikov. Ďalším zásadným problémom v 4. storočí bola otázka [[Najsvätejšia Trojica|Božskej Trojice]], ktorú otvorilo [[ariánstvo]] a v 5. storočí spôsobila rozkol otázka Kristovej podstaty ([[nestoriánstvo]], [[monofyzitizmus]] a ďalšie). Hlavnou cirkevnou autoritou bol v tomto období [[koncil]], ktorý však prívrženci náuk označených za heretické spravidla neuznávali (resp. neuznávali rozhodnutie koncilu, ktorý ich učenie odsúdil). Významnú úlohu v otázke koncilov a heréz zohrávali cisári, ktorí koncily zvolávali a predsedali im. V cisárskej dikcii sa taktiež realizovalo potláčanie heréz. Vplyv cisárov na náboženskú otázku bol tak silný, že napr. [[Obrazoborectvo|obrazoborecká]] heréza bola istý čas uznávaná za pravý (ortodoxný smer) uznaný [[Koncil v Hiereii|Koncilom v Hiereii]]. Neskôr bol zvolaný nový koncil, ktorý označil predošlý za neplatný a [[obrazoborectvo]] odsúdil. Od roku [[843]] (definitívna porážka obrazoborectva) bolo v Byzancii vedené tzv. [[Synodikon ortodoxie|synodikon]], ktoré obsahovalo mená heretikov nad ktorými bola vyrieknutá cirkevná kliatba ([[anathema]]). Tento zoznam bol následne dopĺňaný a každý rok sa čítal na [[Nedeľa ortodoxie|Sviatok ortodoxie]].<ref name=":VV3">Hereze In: {{Citácia knihy
|priezvisko=Vavřínek
Řádek 849 ⟶ 972:
|strany=187{{--}}188}}</ref> Nebezpečnými herézami v neskoršom období boli dualistické hnutia [[Paulikánstvo|paulikánov]] a [[Bogomilstvo|bogomilov]]. Tieto hnutia spojené so sociálnym protestom mali veľký úspech u chudobnejších vrstiev a vyústili až do ozbrojených stretov. Palikánstvo sa spájalo najmä s Arménmi a bogomilstvo bolo zo značnej časti úspešné v Bulharsku. Spolu s rozvojom heréz sa v Byzancii rozvíjala aj teologická literatúra zameraná proti heretikom. Významnými hereziológmi boli napr. [[Epifanios z Cypru]], [[Epifanius zo Salamis|Epifanios zo Salamíny]], [[Euthymios Zigabénos]], [[Ján Damaský]] a ďalší.<ref name=":KZD2"/>
 
[[Súbor:Donatizmus mapa.png|náhľad|Mapa rozšírenia donatistickej schizmu (neskôr herézy)]]
Od heréz boli rozlišované [[Schizma|schizmy]] a [[Bazil Veľký]] ďalej spomína aj nelegálne zbory rebelujúcich klerikov, či laikov (''parasynagogai'').<ref name=":KZD2">HERESY In: {{Citácia knihy
|editori=[[Alexandr Petrovič Každan|Alexander P. Kazhdan]]
Řádek 876 ⟶ 1 000:
 
=== Židia ===
{{Pozri aj|Židiažidia v Byzantskej ríši}}
''* pozn. Keďže prevažnú väčšinu osôb vyznávajúcich judaizmus tvorili v Byzantskej ríši osoby židovskej etnicity, je v texte použitý tvar Židia namiesto židia.''
 
Řádek 1 026 ⟶ 1 150:
=== Ostatné kulty a náboženstvá ===
 
Antické politeistické náboženstvo (z pohľadu abrahámovských náboženstiev [[pohanstvo]]) bolo v Rímskej (a Byzantskej) ríši hybnou silou najmä do 4. storočia. Jeho hlavnými prívržencami boli staré rímske senátorské rody (najmä na Západe), intelektuáli (napr. na Akadémii v Aténach) a vidiecka populácia. Najvýznamnejšou snahou o oživenie starého náboženstva bola vláda [[Julián (cisár)|Juliána]]. Okrem neho mali prívrženci rímskeho náboženstva účasť na [[Flavius Eugenius|Eugeniovom]] povstaní a v kauze okolo oltára bohyne [[Viktória (mytológia)|Victorie]]. Napriek zvyšujúcemu tlaku kresťanstva (obzvlášť za vlády [[Theodosius I. (Byzantská ríša)|Theodosia I.]]), pohanstvo prežívalo aj v 4. a 5. storočí, keď pôsobilo viacero významných neskoroantických učencov ([[Themistos]], [[Symmachus]], [[Proklos (filozof)|Proklos]], [[Zósimos (historik)|Zósimos]], a iní.). Významnými ranami pre intelektuálne orientovaných pohanov boli zatvorenie [[Platónska akadémia|Akadémie]] v roku [[529]] a séria zákonných opatrení za vlády [[Justinián I.|Justiniána]]. Hoci pohanské kulty postupne upadli, ich vplyv možno badať v niektorých oblastiach kresťanstva a bežného života. Nové chrámy často vznikali na miestach starších rímskych a gréckych chrámov, na staršiu tradíciu pohanských slávností nadviazali kresťanské sviatky, a na posvätné miesta nové pútnické miesta a kult miestnych svätých. Podobne v Byzancii prežívalo veštenie, astrológia, či eviera v mágiu. Určité zvyšky pohanských kultov sú v Byzancii overené do 9. storočia, no v kritikách kresťanských klerikov, či križiakov sa zmienky o pohanstve, resp. jeho zvykoch v Byzancii vyskytujú i neskôr.<ref name=":KZDPAG">PAGANISM In: {{Citácia knihy
|editori=[[Alexandr Petrovič Každan|Alexander P. Kazhdan]]
|titul=The Oxford Dictionary of Byzantium
Řádek 1 063 ⟶ 1 187:
|isbn=0-19-504652-8
|strany=1385
|jazyk=en
|vydanie=1}}</ref> Ďalším perzským náboženstvom, ktoré malo v antickej Rímskej a Byzantskej ríši istý vplyv bol [[manicheizmus]], ktorý však podobne ako mitraizmus neskôr mizne. Pre jeho dualistický charakter a niektoré spoločné prvky s kresťanstvom boli v Byzancii neskôr týmto pojmom označované aj iné kresťanské dualistické herézy ([[paulikánstvo]], [[Bogomilstvo|bogomili]]), no ich priame prepojenie na manicheizmus nie je spoľahlivo dokázaný.<ref name=":KZDMAN">MANICHAEANISM In: {{Citácia knihy
|editori=[[Alexandr Petrovič Každan|Alexander P. Kazhdan]]
|titul=The Oxford Dictionary of Byzantium
|miesto=New York
|vydavateľ=[[Oxford University Press]]
|rok=1991
|počet strán=2338
|isbn=0-19-504652-8
|strany=1285{{--}}1286
|jazyk=en
|vydanie=1}}</ref>