Program Mercury: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Andrej-airliner (diskusia | príspevky)
Bez shrnutí editace
Eryn Blaireová (diskusia | príspevky)
wikilinky, drobné
Riadok 1:
[[Súbor:Mercury capsule HD.jpg|náhľad|Kozmická loď Mercury s [[Únikový systém|únikovým zariadením]] na vrchole]]
[[Súbor:Mercury-patch-g.png|75px|vľavo]]
 
Riadok 9:
{{Hlavný článok|Mercury (kozmická loď)}}
[[Súbor:Launch_of_Friendship_7_-_GPN-2000-000686.jpg|thumb|Raketa [[Atlas (raketa)|Altas]] štartuje, aby vyniesla na obežnú dráhu loď Friendship 7]]
Kabína vesmírnej lode Mercury bola jednomiestna. Mala tvar kužeľa, ktorého širší koniec bol pokrytý berýliovým [[Tepelný štít|tepelným štítom]]. Kabína bola zhotovená z [[titán]]ových plechov hrúbky 0,25 mm. Medzi vonkajším a vnútorným plášťom bola tepelná a zvuková izolačná látka. Kabína obsahovala dva otvory a jedno okienko (priezor). Nachádzali sa tu jedna hlavná a dve bočné prístrojové dosky. Elektrickú energiu zabezpečovali celkove tri batérie: dve s výkonom 3 [[Watthodina|kWh]] a jedna s výkonom 1,5 kWh. Loď mala celkovo 18 trysiek, ktoré po oddelení nosnej rakety zabránili rotácii lode, stabilizovali kabínu a boli schopné natočiť ju tepelným štítom dopredu.
 
== Nosná raketa ==
Pri suborbitálnych letoch bola používaná raketa Mercury Redstone, pri orbitálnych raketa [[Atlas (raketa)|Atlas]], presnejšie jej modifikácia Atlas D (Atlas Mercury). Bola to dvojstupňová raketa, pričom jej prvý stupeň mal dva motory na kvapalné pohonné hmoty, ktoré vyvíjali ťah 68 000 kp. Motor druhého stupňa bol tiež na kvapalné pohonné hmoty a vyvíjal ťah 27 000 kp. Raketa vynášala vesmírnu loď na obežnú dráhu rýchlosťou okolo 28 000 km/h. Nad kabínou bolo tiež [[Únikový systém|záchranné zariadenie]]. V prípade nebezpečenstva po vyslaní elektrického signálu sa kabína oddelila od rakety a zapli sa malé záchranné trysky, ktoré premiestnili kabínu do bezpečnej vzdialenosti od rakety a umožnili jej bezpečné pristátie na hladine mora s pomocou padákového systému, podobne ako pri návrate z vesmíru. Trysky záchrannej rakety dosahovali ťah 231 kN za čas 1 sekundu. V prípade správnej činnosti nosnej rakety bol záchranný systém v pokročilej fáze letu odstrelený pomocou raketového motora s ťahom 3,6 kN.
[[Súbor:Project_Mercury_Astronauts_-_GPN-2000-000651.jpg|thumb|right|220px|Astronauti vybraní do projektu Mercury]]
 
Riadok 41:
Výber astronautov pre Program Mercury prebiehal medzi vojenskými skúšobnými pilotmi, pretože sa predpokladalo, že kozmický let a riadenie budú najviac podobné ovládaniu bojového lietadla.
 
Z prvotnej skupiny 509 pilotov bolo po hrubšom vytriedení vybraných 110 kandidátov budúcich letov. Po náročných testoch potom zostala skupina 7 pilotov, ktorá bola v apríli 1959 vyhlásená za prvú skupinu astronautov NASA, ktorí budú pilotovať vesmírnu loď Mercury. Šiestim z nim sa to nakoniec podarilo. Siedmy – [[Donald Kent Slayton]], bol pre zdravotnú nespôsobilosť vyradený (do vesmíru sa ale v 70. rokoch predsa len dostal).
 
* [[5. máj]] [[1961]] – Redstone MR-3 [[Freedom 7]] úspešný; let [[Alan Bartlett Shepard|A. B. Shepparda]] po balistickej dráhe;