Baroková zbožnosť: Rozdiel medzi revíziami

'''Baroková zbožnosť''' je pojem opisujúci religiozitu v období približne 17. a 18. storočia, ktoré sa označuje ako [[barok]]. Religiozita je „zbožnosť“, teda viera v pravosť či pravdivosť náboženstva a silu tejto viery. Môže byť tiež charakterizovaná ako náboženské presvedčenie všeobecne, udávané svojou mierou či zameranosťou na konkrétnu církev, odrážajúcou sa v každodennom chovaní a praxi jednotlivca.<ref>Pavel Hartl -  – Helena Hartlová, ''Psychologický slovník'', Praha: Portál 2000.</ref> Označuje teda aj náboženské postoje zastávané jednotlivcami či skupinami, môže sa orientovať na transcendentné predstavy, náboženské predpisy, svetské obsahy, alebo čisto vnútorné psychické prežitky. Ovplyvňuje vnímanie, myslenie a jednanie jedinca.<ref>Jan Jandourek, ''Sociologický slovník'', Praha: Portál 2001, 203.</ref>

Počiatok tejto zbožnosti však siaha už niekoľko desaťročí pred rok 1600, od ktorého sa obdobie baroka zvykne datovať. Na vývoj [[barok]]ovej zbožnosti mal obrovský dopad [[Tridentský koncil]], ktorý zasadal v období od 13. 12. 1545 do 4. 12. 1563.<ref>Helena Pavlicová -  – Břetislav Horyna (eds.), ''Judaismus, křesťanství, islám'', Olomouc: Nakladatelství Olomouc 2003, 345.</ref> Tento [[koncil]] do vysokej miery reagoval na [[Reformácia|reformáciu]]. Rozvinul učenie o Písme a tradícii, o [[Prvotný hriech|prvotnom hriechu]] a ospravedlnení, o sviatostiach, o uctievaní svätých ([[kult svätých]]) a o omšovej obeti.<ref>Helena Pavlicová -  – Břetislav Horyna (eds.), ''Judaismus, křesťanství, islám'', Olomouc: Nakladatelství Olomouc 2003, 346.</ref> Na základe rozhodnutí tohoto koncilu bola [[Latinská cirkev|katolícka cirkev]] formovaná viac než 300 rokov, až do zasadnutia [[1. vatikánsky koncil|1. vatikánskeho koncilu]].

Na českých územiach začal po [[Bitka na Bielej hore|bitke na Bielej Hore]] dlhý, prevažne násilný a nákladný proces [[Rekatolizácia|rekatolizácie]], ktorý z väčšiny obyvateľov [[Čechy|Čiech]] a [[Morava (región)|Moravy]] urobil katolíkov.<ref name="r1">Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 11.</ref> Problémom bola samozrejme hĺbka ich viery, pretože je ťažké od človeka očakávať, aby pod tlakom cirkvi úprimne prijal donedávna nepriateľské vyznanie -  – tento problém sa začal riešiť sám až časom, keď postupne nastala generačná výmena obyvateľstva.<ref name="r1" /> Dané obdobie na českom území sa označuje ako doba pobielohorská.<ref name="r1" /> Na druhej strane [[Európa|Európy]], sa [[Anglicko]], [[Wales]] a [[Škótsko]] bez väčších problémov odpútali od [[pápež]]a, s čím súhlasila prevažná väčšina obyvateľstva -  – [[Anglikánska cirkev (Church of England)|Anglikánska cirkev]], ktorá tým vznikla, sa za krátky čas, postupne začala podobovať niektorým z hlavných [[Protestantizmus|protestantských]] prúdov.<ref name="r3">Manuel Morán -  – José Andrés-Gallego, „Kazatel“, in: Rosario Villari (ed.), ''Barokní člověk a jeho svět'', Praha: Vyšehrad 2004, 128.</ref>[[Súbor:Council of Trent by Pasquale Cati.jpg|okraj|vpravo|thumb|'''Tridentský koncil''' talianskéhotalianskeho maliara Pasquale Cati (cca. 1550- – 1620)]][[Súbor:Battle_of_White_Mountain.jpg|okraj|vpravo|thumb|'''Bitka na Bielej Hore''', 8. november 1620]]

Častým názorom na barokové obdobie je, že je charakterizované ideovým, politickým a názorovým stretom, nepretržitým trvaním a rozsahom vojen, rastúcimi sociálnymi rozpormi a malichernými otázkami ohľadom postavenia každodenných administratívnych a cirkevných rituálov.<ref name="r4">Rosario Villari, „Barokní člověk“, in: Rosario Villari (ed.), ''Barokní člověk a jeho svět'', Praha: Vyšehrad 2004, 11.  </ref> Sami Európania 17. storočia mali na obdobie, v ktorom žili, dramatický názor, ktorý preniesli aj na ďalšie generácie -  – železný vek, doba búrok a zmätkov, útlaku a intríg, doba neporiadku a zkazy prevrátenia hierarchie.<ref name="r4" /> Pre barok existuje okrem už spomenutých ďalšie množstvo prívlastkov ako zvláštnosť, novosť, úžas, bizarnosť, veľkosť a pod.<ref>Rosario Villari, „Barokní člověk“, in: Rosario Villari (ed.), ''Barokní člověk a jeho svět'', Praha: Vyšehrad 2004, 10.  </ref> Okrem vojen je pre barok charakteristické aj rozšírenie rôznych letákov, novín, manifestov a pamfletov, a tým aj masovej politickej propagandy alebo aj rastúci strach z moci čarodejníc, popri čom aj vzrastajú mestá, ktoré nedokážu pohltiť obrovský príval novoprichádzajúcich, a tým rýchlo rastie množstvo ľudí odsunutých na okraj.<ref>Rosario Villari, „Barokní člověk“, in: Rosario Villari (ed.), ''Barokní člověk a jeho svět'', Praha: Vyšehrad 2004, 12.  </ref>

[[Súbor:Regimini militantis Ecclesiae.jpg|thumb|alt=Katherine Ramsland, The Human Predator, New York City: The Berkley Publishing Group 2005.|okraj|Freska ''Potvrdenie regulí jezuitského rádu''. [[Ignác z Loyoly]] príjma od pápeža Pavla III. bulu ''Regimini militantis Ecclesiae'', ktorá potvrdzuje regulu jezuitského rádu, dňa 27. septembra 1540. Autorom fresky (vytvorená po r. 1743) je Jan Kryštof Handke (1694- – 1774). Dielo sa nachádza v kostole Panny Marie Sněžné v Olomouci.]]'''Kazateľ''' bol človek poverený výkladom Písma, mohol to byť biskup, kňaz alebo aj člen nižšieho sekulárneho [[Klérus|kléru]].<ref name="r5">Manuel Morán -  – José Andrés-Gallego, „Kazatel“, in: Rosario Villari (ed.), ''Barokní člověk a jeho svět'', Praha: Vyšehrad 2004, 137.</ref>

Kazateľstvo bolo jedným z dôležitých tém jednaní [[Tridentský koncil|Tridentského koncilu]], podľa ktorého bolo nutné, aby duchovní pastieri učili „to, čo je treba, aby všetci vedeli pre dosiahnutie večnej spásy“ -  – kazatelia museli byť schopní v krátkosti a jasne zdeliť, čomu sa ľudia majú vyhýbať a podľa akých právd majú žiť, aby neprepadli pekelnému trestu a dosiahli večnej blaženosti.<ref name="r3"/> U [[Protestantizmus|protestantov]] bol hlavný cieľ kázania zakotvený hlavne v myšlienkach ako slobodný výklad Písma alebo v ospravedlnení z [[hriech]]ov skrze vieru, pričom bolo rovnako dôležité, aby vieru šírili tí, čo vedeli viac a boli zdatnejší v správnom výklade [[Biblia|Biblie]].<ref name="r3" /> [[Katolícka cirkev]] na druhej strane čelila dvom hlavným výzvam. Získať pre vieru „zblúdilých“ a posilniť duchovnú loajalitulojalitu tých, ktorí zostali verní Rímu (rímskokatolíckej cirkvi).<ref name="r3" />

Jedným zo záujmov Tridentského koncilu bolo zlepšiť stav kléru. Začal tým, že biskupom pripomenul ich povinnosť kázať v nedele a počas sviatkov vo svojich kostoloch (čo často nerobili a zastupovali ich nedostatočne vzdelaní podriadení) a začal presadzovať model biskupa -  – kazateľa a reformátora.<ref name="r5" /> Od biskupov sa však predovšetkým očakávalo, aby dozerali na diecézny [[klérus]] -  – starali sa o to, aby kňazi kázali kedy mali, cez sviatky, počas pôstnych dní, na [[Veľká noc|Veľkú noc]] a počas [[advent]]u, najmenej 3 dni v týždni a mali dbať na to, aby kňazi boli na svoju činnosť spôsobilí, čo obyčajne znamenalo, že mali vyštudovať niektorú z katedrálnych alebo rádových škôl, poprípade univerzitu, často sa však stávalo, že boli iba vyškolení farárom alebo humanitne vzdelaným preceptorom v základoch liturgickej latinčiny, čo bola veľmi nedostatočná príprava a zároveň jeden z dôvodov zlej povesti nižšieho sekulárneho kléru.<ref name="r5" /> To viedlo k tomu, že nižší klérus často sprevázdali prívlastky ako neznalosť, nedostatok disciplíny alebo málo príkladné chovanie.<ref name="r5" /> [[Tridentský koncil]] pre nápravu týchto chýb odporúčal diecézne semináre -  – tie vyžadovali istý talent a kazateľom poskytovali vzdelanie zakladajúce profesijnú mentalitu a schopnosť naplňovať pastoračné úlohy (kázanie, [[liturgia]] a udeľovanie [[Sviatosť|sviatostí]]), čo spôsobilo, že zo scény zmizla veľká časť kléru, ktorý sa držal starého štýlu alebo na ňom parazitoval.<ref name="r5"/>

V baroku kázania začínali byť značne premyslenejšieho charakteru -  – priam strategického.<ref name="r6">Manuel Morán -  – José Andrés-Gallego, „Kazatel“, in: Rosario Villari (ed.), ''Barokní člověk a jeho svět'', Praha: Vyšehrad 2004, 138.</ref> Pre doplnenie nedostatkov osobného vzdelania v doktríne a rétorike, mali kňazi k dispozícii materiály v podobe príručiek rečníckeho umenia alebo zbierok kázní, z ktorých sa napríklad dochovali ''Kázania o štyroch rajských riekach'' od katolíka Juana de Mata (Granada, 1637).<ref name="r6" /> Pre barokového kazateľa bolo dôležité, aby dosiahol viac ako len formálnu účasť posluchačov.<ref name="r6" /> Kazatelia si chodievali pred kázaním obhliadnúť staršie budovy, aby vedeli, ako majú prispôsobiť svoj hlas danému priestoru, pri kázaní bola dôležitá gestikulácia, zafarbenie hlasu aj mimika (posilňovali presvedčivosť prejavu), zároveň kazateľ prispôsoboval svoj prejav publiku -  – k prostému ľudu sa bežne obracal s krikom a búchaním, jemným hlasom a účinnými argumentamiargumentmi k vznešenému auditóriu a ku kráľom možno ešte jemnejšie.<ref name="r7">Manuel Morán -  – José Andrés-Gallego, „Kazatel“, in: Rosario Villari (ed.), ''Barokní člověk a jeho svět'', Praha: Vyšehrad 2004, 149.</ref> Norma vyzývala, aby sa kazateľ držal realistického predvádzania, ktorému nikdy neuškodila správna miera okázanosti.<ref name="r7"/>

Kázanie nebolo obmedzené len na priestory náboženských budov, naopak v baroku bolo považované za vhodné kázať kdekoľvek -  – tomu sa často venovali aj [[misionár]]i, vykonávajúci svoju činnosť v rámci hraníc ríše.<ref name="r8">Manuel Morán -  – José Andrés-Gallego, „Kazatel“, in: Rosario Villari (ed.), ''Barokní člověk a jeho svět'', Praha: Vyšehrad 2004, 148.</ref> Počas ľudových [[Misia (cirkev)|misií]] dokázalo pouličné kázanie často podmaniť aj tých najvzdorovitejších kacírov (uľahčovalo im účasť na kázaní a často takto na verejnom priestranstve pociťovali hanbu) a napríklad kázanie pod šibenicou predstavovalo neopakovateľnú príležitosť (hlavne pre trestaného) na zmierenie s Bohom.<ref name="r8" /> Diváci, medzi ktorými skoro zpravidla boli aj komplici previnilého, mohli sledovať drsné mravné poučenie vlastnými očami.<ref name="r8" /> Podobné príležitosti boli časté, napríklad kázanie v štvrtiach neviestok, vo väzeniach alebo počas edpidémii napríklad v Bologni na námestí v roku 1630.<ref name="r8" /> Na kázanie bol však aj tak vždy najvhodnejší chrám.<ref name="r8"/>

'''Interní [[misionár]]i''' boli kazatelia, často potulní alebo patriaci k niektorej z tzv. misijných kongregácii (misijné spolky), ktorí v rámci Európy (hl. [[Rímsko-nemecká ríša|Svätej ríše rímskej]]) šírili katolícku náuku.<ref>Manuel Morán -  – José Andrés-Gallego, „Kazatel“, in: Rosario Villari (ed.), ''Barokní člověk a jeho svět'', Praha: Vyšehrad 2004, 152- – 155.</ref>

Protireformácia by sa len veľmi ťažko dostala k väčšine Európanov 17. storočia, ak by sa kázalo iba v mestách, kde síce bolo množstvo fár a kláštorov, dosahovali však len k malej časti obyvateľstva.<ref name="r9">Manuel Morán -  – José Andrés-Gallego, „Kazatel“, in: Rosario Villari (ed.), ''Barokní člověk a jeho svět'', Praha: Vyšehrad 2004, 152.</ref> Tento dramatický rozdiel v rozložení ľudí a pastoračnými prostriedkami cirkvi sa riešil skrze interné [[Misia (cirkev)|misie]] -  – za pomoci kázania a iných aktov zbožnosti skupina kazateľov učila a posilovala vieru ľudí, obzvlášť na vidieku.<ref name="r9" /> Táto úloha patrila predovšetkým náboženským rádom a novým kongregáciam, sekulárny klérus nemal pre túto funkciu dostatočné schopnosti, teda nebolo typické, že by túto činnosť vykonával.<ref name="r9" /> Najväčšími podnecovateľmi misionárskeho hnutia boli [[jezuiti]] a [[kapucíni]], ktorí sa tejto činnosti venovali s velkou intenzitou a svojím spôsobom určovali jej hlavné rysy.<ref name="r9" /> Zdôrazňovali viac konverziu srdca než intelektu, čo bolo vidieť aj v praxi -  – mali sklony k okázalým prejavom, ktoré boli pre barok typické.<ref name="r9" /> Inou kongregáciou bola naprílad tzv. [[Misijné kongregácie|Misijná kongregácia]], ktorú založil Vincent z Pauly (r. 1625), tá sa orientovala skôr na katechetickú misiu, ktorá zámerne odmietala všetky emocionálne výjavy.<ref name="r9" />

Nech už patrili ku ktorejkoľvek inštitúcii, misionárom sa prisudzoval odlišný status než obyčajným duchovným, čo bolo vidieť napríklad na kapucínskom ráde, kde vyslovene rozlišovali medzi označením kazateľ a misionár -  – pomenovanie misionár nebolo prístupné každému kňazovi, čo bolo plne opodstatnené, pretože život misionárov bol naozaj náročnejší.<ref name="r10">Manuel Morán -  – José Andrés-Gallego, „Kazatel“, in: Rosario Villari (ed.), ''Barokní člověk a jeho svět'', Praha: Vyšehrad 2004, 153.</ref> Misionári mali čo najlepšie dodržovať kláštorný rád a ak bolo treba aj zvyklosti spoločnosti, v ktorej sa zrovna nachádzali.<ref name="r10" /> V záznamoch jednotlivých misijných kongregácii sa často nachádzajú pokyny podľa ktorých mali cestovať peši, vždy byť dobrým príkladom, žiť striedmo, nenechať sa zvádzať svetskými vecami a vyhýbať sa ženám.<ref name="r10" /> Ich deň začínal o štvrtej ráno, kedy sa mali venovať modlitbám a osobnej meditácii, kázanie a spovede ich zamestnávali dopoludnia, v poobedných hodinách nasledovali kázania dogmatického charakteru a ich deň vrcholil niekoľkými hodinami v spovednici, často až do neskorého večera.<ref name="r10" /> V priebehu štrnástich dní až jedného tak mesiaca uskutočnili mnohé kázania rôznych typov: katechézy, vieroučné kázania, moralizujúce, eschatologické a komentujúce neblahé následky života odvráteného od Boha.<ref name="r11">Manuel Morán -  – José Andrés-Gallego, „Kazatel“, in: Rosario Villari (ed.), ''Barokní člověk a jeho svět'', Praha: Vyšehrad 2004, 154.</ref>

Ich misiu financovali rôzne nadácie -  – napríklad jezuiti mali svetodušné kázanie každý pondelok a utorok v San Martín de Pradés, pretože si to tak v záveti prial miestny farár a stanovil k tomu rentu vo výške približne 16 vedier pšenice, 13 žita a dvoch sliepok.<ref name="r11" /> Misionári sa snažili príliš nezaťažovať väčšinou zbedačené obce v ktorých kázali, čiže ak sa vyhýbali extrémom, bývali zvyčajne dobre príjmání, pretože ich vystúpenie pozitívne narúšalo vidiecku rutinu.<ref name="r11" />

[[Súbor:La_Voisin_CIPA0896.jpg|thumb|alt=Katherine Ramsland, The Human Predator, New York City: The Berkley Publishing Group 2005.|okraj|'''Catherine Monvoisin''' známa ako "La Voisin", bola francúzska veštkyňa zo 17. storočia podozrievaná z vraždy 1000- – 2500 ľudí, potratov a rôznych ďalších trestných činov, za čo bola aj popravená.]]'''[[Čarodejníctvo|Čarodejnica]]''' bola postava, ktorá mala byť spriahnutá so [[Satan]]om (jeho služobnica), zvyčajne nevydaná žena staršieho veku (čo nebolo nutne pravidlom) s nízkym ekonomickým postavením, ktorá mala vedome škodiť či už jednotlivcom alebo celej spoločnosti a stretávať sa s ďalšími čarodejnicami na pravidelných zhromaždeniach.<ref>Brian P. Levack, „Čarodejnice“, in: Rosario Villari (ed.), ''Barokní člověk a jeho svět'', Praha: Vyšehrad 2004, 231- – 234.</ref>

[[Súbor:Pamätník_obetiam_čarodejníckych_procesov.jpg|náhľad|'''Pamätník obetiam čarodejníckych''' procesov v rokoch 1679- – 1686 vo Velkých Losinách (okres Šumperk, Česko)|vľavo]]

Čarodejnica v skutočnosti vyvolávala strach z dvoch dôvodov: prvý súvisel s údajnými magickými schopnosťami -  – čiernou [[Mágia (okultizmus)|mágiou]] a druhý spočíval v tom, že čarodejnice boli považované za služobnice (prívrženkyne) [[Satan]]a, s ktorým mali vstupovať do zmluvného stavu a pravidelne ho uctievať (napríklad bozkávaním rekta a obetovaním nepokrstených detí) na veľkých čarodejníckych zhromaždeniach ''sabatoch'', na ktoré mal stovky, možno až tisíce čarodejníc Satan dopraviť (zaisťoval aj cestu späť) letom obvykle na metle, vidliach alebo chrbte zvieraťa.<ref name="r13"/> Čarodejnice bývali obžalovávané z najrôznejších dôvodov -  – mohli to byť kúzla namierené proti jednotlivcom, s ktorými nedobre vychádzali, vyvolávanie búrok alebo krupobití, čo malo často drtivýdrvivý dopad na úrodu (námorné búrky obzvlášť v oblasti Škandinávie), vyvolanie choroby vedúcej k znetvoreniu, invalidite alebo aj smrti, privádzania impotencie na ženíchov, spôsobenie uhynutia dobytka a odcudzenia majetku atď., na čo všetko čarodejnica často nemusela ani odriekať zaklíňadlá, alebo kliatby, mnohým mali na čarovanie stačiť vnútorné sily, alebo pohľad, iné zasa vedeli privolať nešťastie len tým, že si to priali.<ref name="r13">Brian P. Levack, „Čarodejnice“, in: Rosario Villari (ed.), ''Barokní člověk a jeho svět'', Praha: Vyšehrad 2004, 232- – 234.  </ref> Niekedy používali určité magické predmety ako bábiky s podobou obeti, rôzne prášky, maste, alebo rastliny. Koncept čarodejnice bol na základe toho všetkého vnímaný ako obraz Satanovho spojenca, aktívne sa podieľajúceho na šírení zla.<ref name="r13" />

Problematika toho, kto je a nie je čarodejnicou, bola komplikovaná, o čom vypovedajú aj záznamy benátskej [[Inkvizícia|inkvizície]]. Často mal na rozhodnutia v čarodejníckych procesoch veľký vplyv aj spoločenský názor, či už mienenie o jednotlivcovi alebo skupine.<ref name="r14">Brian P. Levack, „Čarodejnice“, in: Rosario Villari (ed.), ''Barokní člověk a jeho svět'', Praha: Vyšehrad 2004, 237.  </ref> Aj ak čarodejnice nerobili väčšinu z toho (poprípade aj nič, okrem toho, že mohli napr. zbierať bylinky na čaj), z čoho bývali obžalovávané, mnohé z nich v priebehu svojeho stíhania uverili, že čarodejnicami naozaj sú.<ref name="r14" /> Takýto príklad pochádza napríklad z Furlandska (Friuli), kde benátská inkvizícia v rokoch 1575- – 1650 stíhala členov poľnohospodárskeho kultu plodnosti tzv. benandantov, ktorí nosili okolo krku plodové blany ako amulety a verili, že keď v noci idú von a sú pri tom v kataleptickom stave, bojujú s čarodejnicami -  – v tomto symbolickom boji benandanti používali fenyklové stonky a čarodejnice svoly ciroku a ak zvíťazili benandanti znamenalo to dobrú úrodu.<ref name="r14" /> Inkvizítori, ktorí tieto zvyky nedokázali pochopiť, považovali benandantov za čarodejnice chodiace na sabat, čo členovia sekty samozrejme odmietali, ale behompočas sedemdesiatich rokov oni aj ich susedia začali v dôsledku tlaku súdov veriť, že čarodejnicami naozaj sú.<ref name="r14" /> Pri európskom hone na čarodejnice hralo určitú rolu aj nadšenie -  – hlavne u cirkevných a svetských sudcov, ľudia boli inšpirovaní protestantskými a katolíckymi ideálmi a na procesy s čarodejnicami často pohliadali ako na prostriedok pre boj so Satanom.<ref name="r12" />

[[Súbor:Gaspar de Crayer - The Adoration of the Shepherds.jpg|náhľad|Olejomaľba ''Klaňanie pastierov'' od [[Caspar de Crayer|Caspara de Crayera]] (medzi 1630- – 1669). V pozadí pastieri, vo vrchnej časti anjeli a v popredí Panna Mária, sv. Jozef a Ježiš v jasliach.]]'''Kult''' je určitý štandardizovaný súbor úkonov vymedzujúci kolektívne a individuálne náboženské správanie.<ref name="r15">Helena Pavlicová -  – Břetislav Horyna (eds.), ''Judaismus, křesťanství, islám'', Olomouc: Nakladatelství Olomouc 2003, 359.</ref> V kresťanskom ponímaní je to napr. úcta k Bohu, súkromná, alebo verejná -  – základnou formou kultu, ktorá je počas cirkevného roku pravidelná, je bohoslužba (predovšetkým svätá omša).<ref name="r15" /> Kult je často písomne fixovaný vo forme liturgie alebo ritu.<ref name="r15" />

V období baroka tvoria významnú časť náboženského života katolícke kulty, skrze ktoré sa veriaci so svojimi prosbami, problémami a prianiami mohli okrem [[Boh]]a, obracať aj k [[Mária (matka Ježiša)|Matke Božej]] a zástupom svätých.<ref name="r16">Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 31.</ref> Uctievanie zmienených tvorilo jednu zo základných charakteristík katolíckej barokovej zbožnosti, takisto však išlo o dôležitý znak samotného katolíckeho vyznania, keďže reformácia zameriavala svoju úctu výhradne na Boha a jeho ľudské vtelenie Krista, odmietala teda kulty Panny Márie a svätých.<ref name="r16" /> Súčasne bolo pre reformáciu neprijateľné uctievanie skrze sochy a obrazy, čo bolo pre katolíkov neoddeliteľnou súčasťou náboženského života.<ref name="r16" /> Katolícka baroková zbožnosť sa z veľkej časti zakladala na zmyslovom vnímaní -  – pre veriacich bola veľmi dôležitá možnosť vidieť na vlastné oči objekty úcty a možnosť sa ich prípadne aj dotknúť.<ref name="r17">Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 32.</ref> Katolícke kulty túto vlastnosť barokovej zbožnosti pomáhali vytvoriť a udržiavať, veriacim ponúkali rôžne sochy a obrazy s posvätnými námetmi, ktoré boli dôležitou súčasťou sakrálneho priestoru a mnohé z nich časom získali v očiach veriacich zvláštnu hodnotu, pretože na ne bolo naviazané určité presvedčenie o ich zvláštnej moci.<ref name="r17" />

Veľmi významný bol práve prvý menovaný kult -  – existencia jedného Boha v troch osobách bola rovnako ako v minulosti aj v rámci barokovej zbožnosti vnímaná ako ľudským rozumom prakticky nepochopitelné tajomstvo, ktorého obtiažnosťobťažnosť sa často prirovnávala k legende o stretnutí [[Svätý Augustín|sv. Augustina]] s chlapcom, ktorý do jamky prelieval morskú vodu, čím chcel Augustinovi ukázať, že pochopiť tajomstvo [[Svätá trojica|Trojice]] je rovnako náročné ako preliať takýmto spôsobom celý oceán.<ref name="r18" /> Kult ''Najsvätejšej Trojice'' mal zaisťovať veriacemu priamy kontakt s Bohom (skrze správnu vieru a modlitbu).<ref name="r19">Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 35.</ref> Úcta k Trojici bola samozrejmou povinnosťou každého kresťana a kládlo sa na vedomie, že pochybnosti sa nevyplácajú -  – scenáre, ktoré boli za týmto účelom prezentované, sa objavujú napríklad v [[Exemplum|exemplách]] (príkladoch) v kázaniach a vo vzdelávacej náboženskej literatúre, kde prichádza trest, nielen ako odplata za pochybnosti, ale aj mnohé iné prehrešky.<ref name="r19" /> Veriaci sa k Najsvätejšej trojici obracali pri svojich osobných problémoch rovnako ako aj v rámci kolektívnej zbožnosti -  – napríklad v stave ohrozenia komunity (farnosti, mesta) ako napríklad pri požiaroch, nepriateľských vpádoch alebo v dobe morových epidémii.<ref name="r19" />

V katolíckom prostredí raného novoveku mal každý človek svojeho osobného krstného patróna (bežne ich mali aj viacej), ku ktorému sa mohol obrátiť rovnako s každodennými ako aj náročnejšími životnými problémami.<ref name="r20">Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 69.</ref> Podľa toho, aká životná cesta priviedla svätca k jeho postaveniu, sa delili na mučeníkov a vyznávačov -  – táto cesta sa mohla pre veriaceho stať určitým vzorom (väčšinou nedosiahnuteľným), avšakale oveľa väčší význam malo to, čo mohol daný svätec veriacemu ponúknuť v každodennom živote.<ref name="r20" /> Svätí predstavovali spojnicu medzi ľuďmi a Bohom, kde sa za veriacich mali prihovárať -  – veriaci sa na nich obracali ako na sprostredkovateľov, ktorí za nich prosili Boha.<ref name="r20" /> Svätí tiež poskytovali ochranu celým spoločenstvám, pretože ich kulty sa často objavovali (v porovnaní s mariánskym, spojených s Kristom, poprípade anjelským) v zasvätení farných a filiálnych kostolov (napr. [[Bazilika svätého Petra|Bazilika sv. Petra]]).<ref name="r20" /> Okrem toho aj celá krajina mala svojich svätcov, ktorí sa za nich prihovárali -  – išlo o tzv. kulty zemských patrónov.<ref name="r20" />

[[Súbor:Maerten de Vos - Saint Luke painting the Madonna.jpg|náhľad|Olejomaľba ''Sv. Lukáš maľujúci Madonnu'' z roku 1602, Autor: Maerten de Vos (1532- – 1603)]]

Výraz '''mariánsky kult''' alebo '''mariánska úcta''' označujú kultistický systém uctievania [[Panna Mária|Panny Márie]], či už na základe jej postavenia a života na zemi alebo na základe toho, že bola po smrti vzatá na nebesia, a mala tak získať špeciálne postavenie po boku Boha, z čoho ďalej pramenia jej rôzne postavenia ako patrónky (rôznorodých) profesií, titul královny svätých atď.<ref>Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 67- – 68.</ref>

Podobne ako pri kulte svätých, mariánsky kult (alebo mariánska úcta) hral významnú rolu v každodennom živote barokového katolíka -  – veriaci si dokázali k Matke Božej vytvoriť veľmi blízky vzťah a úcta k nej sa tak prelínala celým ich životom.<ref name="r21">Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 55.</ref> Človek žijúci pozemský život samozrejme uctieval Boha a vážil si Kristovej ľudskosti a jeho obeti, mohol sa však identifikovať s náboženskou postavou, ktorej ľudskosť nebola poznamenaná božím pôvodom.<ref name="r21" /> Na podobnom princípe fungovalo aj uctievanie svätých, Mária však bola výrazná tým, že bola „ženskou bohyňou“ (výraz bohyňa je zámerne v uvodzovkách, pretože jej postavenie v kresťanstve sa od Boha výrazne líši, avšakale v iných náboženstvách napr. v [[Helenizmus|helénistickom]] Grécku boli bohyne často uctievané veľmi podobne ako Panna Mária v období baroka), čo ju v kresťanstve ako značne maskulinnom náboženstve stavalo do veľmi výrazného postavenia.<ref name="r21" />

8. december -  – sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie (''Immaculatae Concepcionis Beatae Virginis Mariae'') -  – koncepcia (teologický konštrukt), podľa ktorej sa Panna Mária narodila ako čistá „nádoba“ pre Kristovo vtelenie, teda bola zrodená bez dedičného hriechu.<ref>Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 58.</ref>

2. február -  – sviatok Očisťovania Panny Márie (''Purificationis B. V. Mariae''), sviatok pripomínal uvedenie Panny Márie do chrámu po uplynutí šiesťnedelia -  – išlo o náboženskú povinnosť židovských matiek a chlapcov, ktorých prinášali štyridsiaty deň po pôrode do chrámu, aby ich zasvätili Bohu a zároveň priniesli v chráme obeť v podobe dvoch holúbät alebo hrdličiek.<ref name="r22">Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 59.</ref>

25. marec -  – sviatok Zvestovania Panny Márie (''Annuntiationis B. V. Mariae''), kde sa slávilo zvestovanie archanjelom Gabrielom, ktorý jej oznámil počatie z Ducha svätého.<ref name="r22" /> S pripomienkou Zvestovania bol v 17. a 18. storočí spojený rituál kľakania, kde po znamení zvonu mali všetci katolícky veriaci pokľaknúť a uctiť si Pannu Máriu aspoň trojitou modlitbou Zdravás.<ref name="r22" />

Na jar v 17. a 18 storočí bol aj sviatok Panny Márie Bolestnej (tiež. Sedembolestnej, ''B. V. Mariae Dolorosae, Septem Dolorosae B. V. Mariae'') -  – v širšej sedembolestnej verzií zahŕňal sedem bolestných okamžikovokamihov života Márie spojených s jej synom.<ref name="r23">Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 60.</ref> Bežne vyjadroval vzťah veriacich k postaveniu Božej Matky, ktorá prišla o svojeho syna.<ref name="r23" />

2. júl -  – sviatok Navštívenia Panny Márie (''Visitationis B. V. Mariae''), odkazuje na novozákonné rozprávanie o stretnutí Panny Márie a sv. Alžbety čakajúcej Jána Krstiteľa.<ref name="r23" />

Každý zo zmienených sviatkov mal svoje ikonografické vyobrazenie podľa príslušnej situácie v živote Panny Márie.<ref name="r24" /> Mariánska úcta však bola oveľa rozsiahlejšia, bol jej zasvätený dokonca jeden deň v týždni -  – sobota, čo Beckovský vysvetľoval tým, že Mária mala v sobotu po pohrebe Krista verne očakávať jeho zmŕtvychvstanie.<ref name="r24" />

[[Súbor:Archangel_Raphael_-_Brody.jpg|náhľad|Socha '''archanjela Rafaela''' na Rímskom moste pri Brody a Kalwaria Zebrzydowska v Poľsku.]]'''Anjeli''' majú byť bytosti prevyšujúce človeka svojou duchovnosťou, nemajú telo ani telesné žiadosti a sú obdarení nesmrteľnosťou.<ref name="r25">Helena Pavlicová -  – Břetislav Horyna (eds.), ''Judaismus, křesťanství, islám'', Olomouc: Nakladatelství Olomouc 2003, 227.</ref> Kresťanské chápanie anjelov nadväzuje na rané židovské tradície, ktoré sa pod vplyvom gnostikov ďalej rozvinuli.<ref name="r25" /> Židia členili anjelov do štyroch základných skupín -  – [[anjel]]i, [[archanjel]]i, [[Cherubín|cherubovia]] a [[seraf]]ovia, neskôr kresťania na základe listov Efezským (1:21) a Korintským (1:16) túto kategorizáciu rozšírili o päť ďalších skupín, ktoré [[Dionýsios Areopagita]] okolo roku 500 zaradil do systému deviatich anjelskych zborov združených do troch nebeských hierarchií (cherubovia, serafovia a tróny; panovníci, sily a mocnosti; kniežatá, archanjeli a anjeli), pričom rolu sprostredkovateľov medzi Bohom a človekom ponechal iba anjelom a archanjelom.<ref>Helena Pavlicová -  – Břetislav Horyna (eds.), ''Judaismus, křesťanství, islám'', Olomouc: Nakladatelství Olomouc 2003, 227- – 228.</ref>

Anjeli pôsobia v príbehoch [[Starý zákon|Starého]] a [[Nový zákon|Nového zákona]] ako poslovia Boží, z čoho pochádza aj ich označenie -  – grécky ''angelos'', čo znamená posol alebo vyslanec.<ref name="r26">Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 46.</ref> V rámci zbožnosti v baroku sa však zvykla prejavovať skôr ich iná funkcia, v ktorej boli vnímaný ako určitý strážny duchovia, sprevádzajúci človeka počas života.<ref name="r26" />

Anjelov by podľa Biblie malo byť obrovské, možno až nespočetné množstvo, v kanonických vydaniach biblie sú však po mene uvádzaní len traja z nich a to archanjeli [[Michal (anjel)|Michael]] (napr. Daniel 12:1), [[Gabriel (anjel)|Gabriel]] (napr. Daniel 9:21 a Lukáš 1:19,26) a [[Rafael (anjel)|Rafael]] (napr. Tobiáš 3:17).<ref name="r27">Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 46- – 48.</ref> Kniha [[Kniha Tobiáš|Tobiáš]], v ktorej sa Rafael objavuje, je kanonickou pre katolícku a [[Pravoslávna cirkev (východná Európa)|pravoslávnu cirkev]], protestanti ju radia medzi apokryfy. Ďalšie mená môžeme nájsť napríklad v apokryfných knihách Henochových (Rafael sa objavuje aj tu), alebo iných cirkvou neuznaných textoch.<ref name="r27" /> Pre barokový náboženský život a zbožnosť veriacich boli reálne podstatný len traja konkrétny, vyššie zmienený.<ref name="r27" />

''Archanjel Rafael'' sa v Biblí objavuje v príbehu o Tobiášovi, kde ho sprevádza na ceste, učí ho ako vyliečiť starého otca zo slepoty a pomáha Tobiášovu nástávajúcu manželku vyslobodiť z moci démona -  – jeho sprievodcovská úloha ho však postavila primárne do role ochrancu ľudských bytostí.<ref name="r29" />

[[Súbor:Ánimas_del_Purgatorio,_de_Antonio_María_Esquivel_(Museo_de_Bellas_Artes_de_Sevilla).jpg|náhľad|'''Duše v očistci'''. Autor: Antonio María Esquivel, Múzeum Bellas Artes v Seville.]]Duša katolíka sa mala po smrti odobrať na jedno z troch miest, kde mala prebývať až do zmŕtvychvstania a [[Posledný súd (pojem)|Posledného súdu]], ktorý sa mal odohrať na konci vekov -  – duša mohla byť ''predčasne vzatá do nebeskej slávy'', mohla byť ''uvrhnutá do pekla (zatratená)'', alebo mohla ísť na posledné miesto, ktorým bol tzv. ''očistec''.<ref name="r31">Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 225.</ref>

Dôležitým zdrojom predstáv o posmrtnom živote bola pre barokového veriaceho vzdelávacia literatúra.<ref name="r32">Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 226.</ref> Mnohé dobové texty dosvedčujú, že pre autora tejto doby bolo oveľa príťažlivejšie písať o pekle alebo o očistci než o príkladnom živote vedúcom k spaseniu, pretože opis raja mohol slúžiť len ako lákadlo alebo pozitívna motivácia, zatiaľ čo druhé dve možnosti mohli mať oveľa silnejší náboj -  – bolo priam povinnosťou autora vzbudzovať negatívne emócie, očistec a peklo mohli zastrašovať, pôsobiť hrôzu, strach, des a odpudzovať čitateľa, čoho autori často dosahovali skrze dramatické a nechutné podrobnosti.<ref name="r32" /> Okrem toho boli takéto texty stavané na príbehoch, ktoré mohli byť pre čitateľa značne príťažlivejšie ako rozprávanie o šťastí a pokoji v nebeskom raji.<ref name="r32" />

'''[[Očistec]]''' (lat. ''purgatorium'') je jedným z troch miest, kam sa mohla dostať duša katolíka po pozemskej smrti -  – v očistci sa mali za dlhšiu alebo kratšiu dobu, počas ktorej hriešnik trpel, zmyť jeho hriechy, následne mohol byť vzatý na nebesia.<ref name="r31" />

O nebe a pekle mal určite každý človek žijúci v kresťanskej spoločnosti aspoň nejakú predstavu už v staroveku, čo však nebolo vždy jasné, bola problematika očistca a s ním úzko spojených odpustkov.<ref name="r33">Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 234.</ref> Idea očistca sa vyvíjala postupne už od čias raného kresťanstva, v kresťanskom myslení sa ustálila až v 12. storočí, kedy očistec prestal byť považovaný za stav duše, ale začal byť vnímaný ako konkrétne miesto, ktoré nebolo ani [[Nebo (náboženstvo)|nebom]] ani [[peklo]]m a duše tam mohli byť po smrti jedinca na určitý čas odoslané.<ref name="r33" /> V 13. storočí bol očistec etablovaný aj v teologickej rovine -  – stal sa súčasťou dogmatu cirkvi, avšakale k jeho významnejšiemu rozšíreniu v praxi došlo až počas 15. storočia.<ref name="r33" /> Kodifikácie očistca dôležité pre raný novovek prebiehali od polovice 15. do začiatku 17. storočia, kedy sa približne aj stával skutočným masovým fenoménom.<ref name="r33" /> Pre zbožnosť barokového obdobia je v súvislosti s očistcom významná listina ''Decretum de purgatorio'' pochádzajúca z tridentského koncilu z roku 1563 -  – ''Decretum de purgatorio'' stručne stanovuje základ viery v očistec, ten na základe cirkevného učenia existuje a dušiam, ktoré sú v ňom držané, je možné pomáhať pobožnosťami a motlitbami veriacich.<ref name="r33" /> Učenie o očistci nepochádza priamo z Biblie, čo z neho urobilo častý cieľ reformátorov, teda ho odmietla aj nemecká reformácia -  – protestanti zdôrazňovali, že ide o ľudský výmysel, ktorý katolickýkatolícky klérus využíva ako zdroj financii.<ref>Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 235.</ref>

Odpustky spôsobovali, že z času pokánia, ktoré bolo vymerané hriešnikovi (v barokovej terminológii často označované ako pokuta) sa v odpustku uvedený úsek považoval za splnený -  – teda pokánie za učinené (pokuta, alebo jej časť splatená).<ref name="r35" /> To malo hriešnikovi skrátiť (ideálne anulovať) čas strávený v očistci a zaistiť mu postup do kráľovstva nebeského.<ref name="r36">Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 246.</ref> Odpustky mohli byť buď ''plnomocné'' alebo ''čiastočné''. Získaním (kúpou) plnomocného odpustku mal človek urovnanú všetkú pokutu s výnimkou smrteľných hriechov, zatiaľ čo neplnomocné odstraňovali len určitý čas v odpustku vymeraný.<ref name="r36" />

Odpustková prax bola neprijateľná pre protestantské prúdy -  – už v [[Česká reformácia|českej reformácii]], ktorá vyústila do husitskej revolúcie v 15. storočí, hral odpor voči odpustkom významú rolu.<ref name="r37">Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 247.</ref> Cirkev v stredoveku získavala skrze odpustky prostriedky, okrem iných zbožných účelov (napr. stavba kostolov), na krížové výpravy, a takáto prax bola z morálneho hľadiska neprijateľná aj pre nemeckú reformáciu, ktorá samozrejme odmietala aj predstavu, že by človek mohol zasahovať do Božích zámerov a že by cirkev ovládala zdroj Božej milosti.<ref name="r37" />

V porovnaní s predchádzajúcim obdobím bola katolícka cirkev v druhej polovici 17. storočia v značne vzostupnej fáze svojej existencie -  – na českom, moravskom a slezskom území tento vzostup odštartovala [[Bitka na Bielej hore|Bitka na Bielej Hore]], sprevádzaná silným protireformačným tlakom.<ref name="r38">Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 265.</ref>

Jedným zo zdrojov problémov pre katolícku cirkev tejto doby boli pochopiteľne ľudia, ktorí jej učenie a vieru odmietali -  – títo ľudia mali rôzne náboženské predstavy a aj preto sa u nich dá hovoriť skôr o odmietnutí katolíctva než o príšlušnosti k niektorému z nekatolíckych vyznaní.<ref name="r38" /> Jiří Mikulec týchto ľudí označuje termínom „tajný nekatolíci“.<ref name="r38" /> Aj napriek silnému rekatolizačnému tlaku zo strany štátu a cirkvi sa takýto ľudia stále objavovali a ich vyhľadávanie, prenasledovanie, dohliadanie nad nimi a ich obracanie na katolícku vieru je charakteristickým javom pre celé pobielohorské obdobie.<ref name="r38" /> V českých zemiach tajní nekatolíci predstavovali minoritu, ktorá v 18. storočí pozostávala z viac -menej izolovaných skupín, ktoré mali kontakt s protestantami v zahraničí, kam aj často emigrovali.<ref name="r39">Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 274.</ref> Do určitej miery sa tieto skupiny poznali aj medzi sebou, nemali však žiadne cirkevné vedenie.<ref name="r39" /> Boli aj výrazne premenlivé, a preto je z historického hľadiska nepravdepodobná téza o existencí určiej pobielohorskej „podzemnej“ evanjelickej cirkvi, ktorá mala udržiavať v českých zemiach kontinuitu počas celého 17. a 18. storočia.<ref name="r39" />

Konkrétnejšie nám na to, proti komu katolícka cirkev bojovala, ukazuje jeden z jezuitských prameňov,<ref>Antonín Rezek (ed.), Relatio progressus in extirpanda haeresi per regnum Bohemiae, marchionatum Moraviae et ducatum utriusque Silesiae, opera PP. Societatis Jesu provinciae Bohemiae, ab anno 1661 ad annum 1678, in: ''Věstník Královské české společnosti nauk'' ''1892'', Praha: Královská česká společnost nauk 1893, 203- – 257.</ref> ktorý zachytáva výsledky misíjnej činnosti Tovaryšstva Ježišovho v českých zemiach medzi rokmi 1661- – 1678.<ref>Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 266.</ref> Podáva informáciu o takmer 30 000 ľuďoch, ktorí v priebehu týchto osemnástich rokov konvertovali ku katolíckej viere pod ich vedením. Prevažnú väčšinu tvoria ''[[Luteranizmus (náboženstvo)|luteráni]]'' z pohraničia (takmer 29 000), v menšej miere ďalej ''[[Husitstvo|husiti]]'' (zrejme prívženci českého [[Utrakvizmus|utrakvizmu]]), ''[[Kalvinizmus|kalvinisti]]'', ''[[novokrstenci]]'', ''sektári'' (pravdepodobne termín pre ariánov, pikardov) a tiež ''gentiles'' (pohania).<ref name="r40">Jíří Mikulec, ''Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích'', Praha: Grada 2013, 266- – 277.</ref> Okrem toho sa môžeme stretnúť s tzv. ''machometani et Turcae'' ([[moslim]]ovia), alebo ''[[Židia|židmi]]''. Poslednou skupinou konvertitov boli ''[[Ateizmus|athei]]'' (neveriaci v Boha).<ref name="r40" />

V súvislosti so zahraničnými vplyvmi začal v prvej polovici 18. storočia stúpať v Čechách a na Morave počet tajných nekatolíkov a štát proti nim zasiahol silnou novou rekatolizačnou vlnou.<ref name="r39" /> Kládol sa pritom veľký dôraz na vyhľadávanie nekatolíckych kníh, ktoré pre cirkev predstavovali doslovné zhmotnenie [[Heréza|kacírstva]], to pre katolícku cirkev predstavovalo nebezpečné zlo -  – neoddeliteľnou súčasťou katolíckeho náboženského života v období baroka sa teda stalo neustále varovanie pred kacírskymi knihami, ktoré mali čitateľa priviesť do večného zatratenia.<ref name="r39" />

[[Súbor:Petr_Brandl_-_Autoportrét_(1734).jpg|thumb|okraj|'''Petr Brandl''' -  – Autoportrét z roku 1734]]Ešte koncom 16. storočia boli skoro celé Čechy nekatolícke, avšak vplyv protestantizmu je výrazne vidieť napríklad na stovkách zachovalých náhrobkoch šľachty a meštianstva, ktoré sú prosté -  – dosky obdĺžnikového tvaru so schématickou podobou zosnulého a nápisom.<ref name="r41">Ivo Kořán, „Barokní umění v kacířské zemi“, in: Vilém Herold - Jaroslav Pánek (eds.), ''Baroko v Itálii - baroko v Čechách'', Praha: Filosofia 2003, 559.</ref> Oltáre postupne strácali výzdobu a začínali ich často nahradzovať len dve dosky s desatorom v duchu [[Kalvinizmus|kalvínstva]] a [[Jednota bratská|Jednoty bratskej]].<ref name="r41"/> Počas 17. storočia teda bolo umenie v Čechách v konflikte medzi touto tradíciou a novými požiadavkami cirkvi, ktoré prišli s rekatolizáciou.<ref>Ivo Kořán, „Barokní umění v kacířské zemi“, in: Vilém Herold - Jaroslav Pánek (eds.), ''Baroko v Itálii - baroko v Čechách'', Praha: Filosofia 2003, 560.</ref> Historizmus a zemský patriotizmus benediktínov a cisterciákov (v porovnaní s medzinárodne orientovanými jezuitmi) spôsobil, že výrazne ovplyvnili vznik českej barokovej gotiky, zároveň sa aj podieľali na zdomácňovaní baroku v Čechách.<ref>Jaromír Neumann, ''Český Barok'', Praha: Odeon 1969, 17.</ref>

Český barok má veľké množstvo predstaviteľov. Z oblasti architektúry je známy napríklad Kilián Ignác Dienzenhofer 1689- – 1751, ktorý okrem koniarní, víl a špitálov navrhoval kostnice, probošstvá, konventy, prelatúry, drobné kaplnky aj rozmerné chrámy.<ref>Jaromír Neumann, ''Český Barok'', Praha: Odeon 1969, 30.</ref> V oblasti sochárstva Ignác František Platzer (1717 – 1787), ktorý zohral značnú úlohu v procese slohovej premeny 18. storočia <ref>Jaromír Neumann, ''Český Barok'', Praha: Odeon 1969, 48.</ref> a z maliarského umenia Petr Brandl (1668 – 1735) spolu s Václavom Reinerom (1689- – 1743), ktorí sú chápaný ako jedny z najcharakteristickejších postáv českej barokovej maľby.<ref>Jaromír Neumann, ''Český Barok'', Praha: Odeon 1969, 66.</ref>

Orientáciu výtvarných diel českého baroka charakterizuje tesné prepojenie profesionálnej tvorby náboženského zamerania so zmýšľaním širokých vrstiev často zdôrazňujúce domácu minulosť a zemské tradície.<ref name="r42">Jaromír Neumann, ''Český Barok'', Praha: Odeon 1969, 76.</ref> Silná ľudová zložka robí český barok menej uhladeným a menej si potrpí na harmonické kompromisy -  – český barok je viac drsný, ťažší, menej okázalý, menej hladký a pôvabný s väčšou dávkou odvahy, nesnažiaci sa tak silno o zmierovanie protikladných živlov, tak ako to je u jeho európskych verzií.<ref name="r42"/>