Gotika: Rozdiel medzi revíziami

Ranná gotika započalazačala výstavou východnej časti katedrály St. Denis v roku 1140, ktorú inicioval opát Suger. Obdobie tohoto štýlu vo francúzskom prostredí a predovšetkým dŕžavách kráľa (východnej časti Francúzska) pokračovala až do obdobia okolo roku 1200. Počiatky gotického slohu sa spájajú predovšetkým s oblasťou Ill-de-France (severné vnútrozemie). Ostatné oblasti prijímali nový štýl postupne od konca 12. storočia do polovice 13. storočia. V ranom období preberali v architektúra len určite stavebné prvky (rozetové okná, kružby, katedrálny záver). Gotické sochárstvo má svoje počiatky predovšetkým v kamenárskych prácach pre výzdobu stavieb. Nový sloh však prináša nový cit pre trojrozmerné chápanie hmoty.

Obdobie vrcholnej gotiky sa vo francúzskom prostredí delí na fázu klasickú, ktorá započalazačala okolo roku 1200 a fázu ''paprskovú'' alebo ''rayonantnú'', ktorá ju vystriedala od polovice 13. storočia, a ktorá sa v tejto oblasti udržala až do konca 14. storočia. V ostatnej Európe sa klasická fáza alebo ''opus francigenum'' začína uplatňovať od polovice 13. storočia. Od jej konca sa však v každej z oblastí vyvíja lokálny štýl. V sochárstve a v umeleckom remesla sa prejavuje ''štýl 1200'', kedy sa do západoeurópskeho prostredia dostávajú nové vplyvy z Byzancie a predovšetkým sa začína vynárať nový záujem o obnovu antických princípov v umení. V zápätí od polovice storočia sa však najskôr vo Francúzsku a neskôr v ostatnej Európe začína uplatňovať nový sochársky ideál v podobe esovitého postoja postáv s dobovým oblečením. Maliarstvo v európskom prostredí počas gotického slohu začína upadať a v priestranných katedrálnych stavbách jeho funkciu nahradzujú ''vitráže'', okenné mozaiky zo skla. Jeho tradícia sa však počas 13. storočia uchováva na východe, v ortodoxných zemiach a na apeninskomApeninskom polostrove v podobe doskových malieb.

Sochárstvo sa v gotike podobne ako v románskom slohu uplatňovalo hlavne ako výzdoba architektúry, jej častí a interiérov. Jej umiestnenie sa však od výzdob [[Hlavica (architektúra)|hlavíc]] a [[tympanón]]ov rozšírilo po celej stavbe. Okrem bohatého abstraktného a rastlinného dekóru v podobe vínnych rév, ruží a lalijovýchľaliových vzorov sa postupne rozširujú a zdokonaľujú vzory zvieracie a ľudské.

Vrcholom celého sochárskeho úsilia sa stala Baldachýnovábaldachýnová alebo aj ''stĺpová plastika'', ktorá otvorila nové cesty pre vývoj sochárskej disciplíny. Jej počiatky môžeme hľadať podobne ak v architektúre na [[Bazilika Saint-Denis|bazilike Saint-Denis]] v [[Paríž]]i, pre ktorú s najväčšou pravdepodobnosťou Opat [[Suger]] navrhol skupinu sôch na ostení západného portálu. Tie sa bohužiaľ nedochovali v pôvodnej forme, a tak dnes existujú už lenvlen v podobe kreslených záznamov. Podobný typ sochy, ktorý sa nám však dochoval, môžeme pozorovať na západnom portály [[Katedrála Notre-Dame (Chartres)|Katedrály Notre-Dame]] v [[Chartres]]. Veľký vplyv na zobrazované námety malo šírenie nového mariánskeho kultu (zbožnosti Panny Márie). Popri výjavov z Kristovho života sa v gotike čoraz viac začali objavovať námety zo života Panny Márie (Kladenie do hrobu, NanebovstúptenieNanebovstúpenie).

[[Súbor:Tilman Riemenschneider Heilig Blut Altar 1.jpg|alt=Oltár svätej krvi|vľavo|náhľad|''Oltár svätej krvi'', Jakobskirche, Rothenburg ob der Tauber, Tilman Riemenschneider, 1501—15051501 – 1505]]

Okolo roku [[1200]] sa do západnej Európy dostáva vplyv Byzantského/východoeurópskeho umenia a následne sa taktiež obnovuje záujem o [[antické umenie]] . Spočiatku sa tieto nové princípy šíria predovšetkým v maliarstve a umeleckom remesle, avšakale čoskoro nato sa začínajú aplikovať aj na sochárske práce. Vrchol tohto snaženia môžeme pozorovať na sochách [[Katedrála Notre-Dame (Amiens)|katedrály Notre-Dame]] v [[Amiens]].

Od polovice 13. storočia sa začalo od antických motívov znova upúšťať, avšakale plasticita tvarov zotrvávala. Vo Francúzskom prostredí sa časom vyvíja francúzsky model gotickej sochy s typickými črtami tváre a postojom v tvare S, prezentovaný plastikami zo [[Sainte-Chapelle (Paríž)|Saint-Chapelle]]. V Nemeckom prostredí sa od typizácie sôch upúšťa omnoho viac a postavy nadobúdajú individuálne črty skutočných ľudí. Asi najznámejším príkladom takéhoto typu je ''dvojica Ekkeharda II. a Uty'' v katedrále sv. Petra a Pavla v [[Naumburg]]u. V Talianskom prostredí sa v rovnakej dobe, teda od polovice 13. storočia, objavujú prvé známky [[Renesancia|protorenesančného]] sochárstva. NarozdielNa rozdiel od severných zemí, ktoré po roku [[1250]] hľadali nový severský ideál a novú možnosť zobrazenia ľudskej postavy, talianskítalianski umelci naviazali na starú [[Staroveký Rím|rímsku]] tradíciu a postupne začali obnovovať antické princípy. [[Nikola Pisano|Nicola Pisano]], umelec pôsobiaci v [[Toskánsko|Toskánsku]], vytvoril jedno z takých to diel, ''Kazateľnicu pisánského baptistéria''.

Niekedy pred rokom [[1400]] sa v celej západnej Európe začína formovať takzvaná ''internacionálna gotika'', ktorá mala vplyv aj na oblasť sochárstva. Ustálila sa jednotná gotická typológia sôch s veľkým zmyslom pre bohatosť detailov a farieb. Jeden z typov takýchto sôch mal podobu ''krásnych madon'' nesúcej dieťa, ktorý výstižne vyobrazuje napríklad ''Krumlovská madona''. V mnohých prípadoch boli tieto diela vyrezávané z dreva, avšakale veľkým rozvojom rezbárstva vznikali v tomto období i mnoho mounemntálnejšiemonumentálnejšie projekty. Pravdepodobne už od začiatku 15. storočia sa oltárne časti rozšírili o nové drevené časti, kde sa následne začala využívať bohatá sochárska výzdoba. Oltárne [[Retabulum|retáble]] vyplňovali [[Reliéf (sochárske dielo)|reliefne]] námety a nad nimi sa týčil komplikovaný architektonický plán. Nová podoba drevených oltárov sa rozšírila predovšetkým v Nemeckých krajoch a najhonosnejšie diela, ktoré poznáme vznikali v priebehu druhej polovice 15. storočia.

* PIJOÁN, José. ''Dějiny umění''. 4. Praha, ODEON. 1999. s. 25- – 60.

* HUYGHE, René. ''Umění středověku: encyklopedie''. Praha: Odeon, 1969. Světové dějiny. S. 344- – 449.