Východný front (druhá svetová vojna): Rozdiel medzi revíziami

Akékoľvek už boli okolnosti a možnosti viesť partizánsku vojnu, mnohé oblasti krajiny boli pre vedenie takejto formy boja veľmi vhodné. Išlo najmä o [[les]]naté a [[močiar|močaristé]] oblasti na bielorusko-ukrajinskom a ruskom pohraničí. Práve v týchto oblastiach sa nachádzalo veľa rozptýlených vojakov Červenej armády, ktorí z vlastnej iniciatívy dlhdobo škodili nemeckému tylu. Skutočná pomoc partizánom sa však začala až v [[máj]]i [[1942]], kedy bol pri [[STAVKA|STAVKE]] hlavného velenia, takzvaný [[Hlavný štáb partizánskeho hnutia]] ([[HŠPH]]) na čele s [[Pantelejmon Kondratievič Ponomarenko|P.K. Ponomarenkom]]. Táto pomoc sa začala prejavovať až v roku [[1943]]. Partizáni na niektorých územiach mimo dosahu nemeckých vojsk vytvárali samostatné partizánske oblasti, v ktorých dokonca vyberali dane. Partizáni viedli dlhodobo útoky a sabotáže železníc, viazali tak na seba 22 [[Divízia (vojenská jednotka)|divízií]] vojsk Osi, ktoré mohli byť použité na fronte. Pomohli tiež jednotkám Červenej armády pri ofenzívnej časti [[bitka v Kurskom oblúku|bitky v Kurskom oblúku]], pri oslobodzovaní pravobrežnej [[Ukrajina|Ukrajiny]] a [[Bielorusko|Bieloruska]]. Časť partizánskych skupín ustupovala za nemeckou líniou až do [[Poľsko|Poľska]] a na [[Slovensko]], kde sa zúčastnila [[Slovenské národné povstanie|Slovenského národného povstania]].<ref>Orlov, A. S., Georgiev, V. A., Georgieva, N. G., Sivochina, T. A., ''Istoria Rossii'' ISBN 5-9278-0006-8, Prospekt, Moskva, 2000, s. 439</ref>

 

 

== Prechod k studenej vojne ==