Slovenská literatúra: Rozdiel medzi revíziami

Jeho tvorba má však aj inú stránku, tam, kde využíva inšpiráciu svojím detstvom a mladosťou používa láskavý humor, naivitu a ako rozprávač podáva príbeh z pohľadu rojčiaceho chlapca. Alexy sa zaoberal osudmi malých detí, často smutnými, bol ich obrancom a tým aj kritikom sociálnych krívd páchaných na deťoch. Písal krátke prózy - Jarmilka(1924) - knižka krátkych próz; úvod jej napísal [[Štefan Krčméry]], Grétka (1925) - zbierka krátkych próz, Veľká noc (1930) - zbierka krátkych próz, Ondrejko (1956). Vydal viacero románov, debut s názvom Hurá !(1935, dvojdielny), Už je chlap na nohách (1936), Zlaté dno (1940), Dom horí (1942) - román o osudoch jeho rodiny, Profesor Klopačka ([[1949]]). Je autorom beletrizovaných životných príbehov slovenských výtvarníkov Osudy slovenských výtvarníkov ([[1948]]).

[[Kvetoslav Florián Urbanovič]] ([[1885]] - [[1963]])<ref>https://www.litcentrum.sk/autor/kvetoslav-florian-urbanovic/zivotopis-autora</ref> bol celý život učiteľom na západnom [[Slovensko|Slovensku]]. Napísal romány Poklesky ([[1922]]), Tridsať strieborných ([[1923]]), voľne nadväzujúci román Bez vesla ([[1926]]), dvojdielny román Oráčina ([[1933]]),. Tridsať strieborných ([[1923]]), voľne nadväzujúceho román Bez vesla ([[1926]]), dvojdielny román Oráčina ([[1933]]). Písal aj drámy, ktoré vyšli v súbornom diele v roku [[1925]]. Osobitne vydal hru Vyvrheli ([[1929]]). Urbanovičova tvorba patrí ku komerčnej aj bulvárnej spisbe zameranej na sociálnu vrstvu bratislavskej [[Elita|elity]] a s ňou sa prelínajúcej umeleckej bohémy a sveta sociálnej [[Periféria|periférie]].

[[Ivan Minárik]] ([[1909]] —- [[1967]])<ref>https://www.litcentrum.sk/autor/ivan-minarik</ref> je autor, ktorý pokračoval v postupoch tvorby podľa Tida Gašpara a Hrušovského, charakteristických pre štýl „fin de siècle”. Venoval sa témam ako je [[mysticizmus]], [[spiritualizmus]] a dekadentne spodobený katolicizmus, [[satanizmus]] a [[okultizmus]]. Minárik je teda autorom [[Dekadencia (umelecký smer)|dekadencie]] konca [[19. storočie|19. storočia]], jeho postavy končia dezintegráciou ega.<ref>https://www.litcentrum.sk/ukazka/druha-moderna</ref> V začiatkoch tvorby bol príslušník literárnej skupiny Utópia. Vyšla mu zbierka prozaických prác Smaragdový amulet (1946), no po roku [[1943]] sa autorsky odmlčal. Posmrtne mu vydali výbery próz Purpurový medveď ([[1967]]) a Vášeň ([[1970]]). Je autor románu s historickým námetom Sprisahanie v Prešporku ([[1940]]).<ref>https://www.aktuality.sk/osobnost/ivan-minarik/</ref>

[[Milan Thomka Mitrovský]] ([[1875]] – [[1943]])<ref>https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1292/Mitrovsky_M-Th-M/1</ref> bol slovenský [[Neoklasicizmus|neoklasicistický]] akademický maliar. Popri svojej výtvarnej činnosti napísal zbierku noviel Pani HelneHeene ([[1930]]), za ktorú dostal štátnu cenu. Témou týchto próz je prostredie umeleckej bohémy vo [[Florencia|Florencii,]] ktoré boli reakciou na jeho študijný pobyt v tomto meste. Mitrovský písal aj literárnu a umeleckú publicistiku, napríklad Maiestas artis. Umenie, veda a literatúra<ref>https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1299/Mitrovsky_Maiestas-artis-Umenie-veda-a-literatura/1</ref>

[[Valentín Beniak]] ([[1894]] - [[1973]])<ref>https://www.litcentrum.sk/autor/valentin-beniak/zivotopis-autora</ref> bol uznávaný básnik [[Symbolizmus|symbolizmu]] a [[Poetizmus (smer)|poetizmu]]. Medzi dvoma vojnami vydával zbierky poézie inšpirované cestami do [[Taliansko|Talianska]] a [[Francúzsko|Francúzska]] (Ozveny krokov, Kráľovská reťaz, Lunapark). V zbierke Poštový holub reflektuje už blížiacu sa [[Druhá svetová vojna|druhú svetovú vojnu]], dobovú spoločenskú atmosféru blížiacej sa vojnovej a politickej kataklizmy odzrkadlil v zbierke Bukvica ([[1938]]). Medzi rokmi [[1939]] - [[1944]] sa tematicky sústredil na prežívanie negatívnych emócií vyvolaných vojnou a túžbu po mieri (zbierky Žofia, Popolec, Igric). Beniaka po roku [[1947]] komunistická vláda zakázala publikovať ako bývalého pracovníka sekretariátu prezidenta [[Jozef Tiso|Dr. Jozefa Tisa]]. Beniak sa tak ocitol v spoločenskom vákuu, no neprestal písať. Jeho básnická šuplíková tvorba presahuje kvalitu aj kvantitu tvorby do roku [[1945]], sú to zbierky Plačúci Amor ([[1969]]), Sonety podvečerné ([[1970]]), Medailóny a medailónky ([[1971]]). Stal sa básnickým solitérom s výnimočným umeleckým prejavom a dnes je zaraďovaný k veľkým autorom ako sú [[Ján Smrek]], [[Emil Boleslav Lukáč]], [[Laco Novomeský]], [[Miroslav Válek]].<ref>https://www.litcentrum.sk/autor/valentin-beniak/komplexna-charakteristika-tvorby</ref>