Starokatolícka cirkev: Rozdiel medzi revíziami

(úprava gramatiky a údajov)
Značky: Vizuálny editor prvá úprava redaktora
 
== Dejiny ==
Starokatolicizmus sa sformoval v niekoľkých historických etapách pričom v sebe zjednotil viacero reformných katolíckych prúdov, ktoré sa v rôznej dobe a z rozličných dôvodov dostal do konfliktu a Rímom - najmä však kvôli otázkam úlohy rímskeho biskupa (pápeža). Napätie medzi Rímom a miestnymi cirkvami sa vyhrotilo najmä na Prvom Vatikánskom koncile (1869-1870), ktorý vo svojej dogmatickej konštitúcii Pastor aeternus (Večný pastier), prijal dogmu o neomylnosti pápeža a jeho univerzálnom primáte nad celou cirkvou, čím vo svojej historickej situácii akcentoval prísne hierarchický model cirkvi ako piramídypyramídy s pápežom na jej vrchu. Vo viacerých krajinách najmä však v Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku sa objavili medzi katolíkmi vlny odporu, ktorý toto učenie považovali za nebiblické a v nesúlade s cirkevnou tradíciou, podľa ktorej mal mať výlučne postavenie iba prvého medzi rovnými (primuaprimus inter pares). Jednou z vedúcich postáv a duchovných otcov hnutia proti novoprijatým dogmám patril mníchovský profesor Ignaz von Döllinger, ktorý je považovaný za jedného z najvýznamnejších profesorov cirkevných dejímdejín 19. storočia. Döllinger tvrdil že na Prvom Vatikánskom koncile ,,dogma zvíťazila nad dejinami" a že ,,na to aby sme z dejín dokázali učenie o pápažskej neomylnosti, nie je potrebné nič iné len sflalšovanie celých dejín". Tieto myšlienky sa postupne formulovali a v roku 1871 vyjadrené v Mníchovskom vyhlásení o svätodušných sviatkoch a následne v Programovom vyhlásení (prvého) starokatolíckeho kongresu v Mníchove. Začal sa tak objavovať starobylý model cirkevnej štruktúry, kde všetka moc ide z dola na hor, nie naopak. Postupne sa tak sformovalo cirkevné zriadenie, dnes známe ako episkopálno-synodálne: najvyšímnajvyšším orgánom cirlvicirkvi je synoda zložená zbduchovnýchz duchovných aj laikov a predsedá jej biskup. Dňa 4.6. 1873 bol zhromaždením v Kolíne za biskupa zvolený bývali vratislavský profesor teológie Jozef Hubert Reinkes, a dňa 11.8. 1873 prijal katolícke biskupské svätenie z rúk deventerského biskupa Hermana Heykampa, čím bola prostredníctvom znaku historickej apoštolskej postupnosti dosvedčená kontinuita starokatolíckeho hnutia so starou cirkvou. Dôležitým sa stal aj rok 1889, kedy švajčiarska, holandská a nemecká cirkev vytvorila spoločenstvo, nazvané Utrechtská únia. Biskupi združení v tejto konferencii biskupov starokatolíckych cirkví vyjadrili spoločné základy viery v tzv. Utrechtskej deklarácii.
 
== Základné vieroučné body ==
3

úpravy