Svidník (okres): Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Obyvateľstvo
Ilustračné fotografie
Riadok 28:
: ''Viac pozri: [[Územie dnešného okresu Svidník v stredoveku]]''
 
VadimirusVladimirus vo svojej knihe Dejiny gréckokatolíkov [[Podkarpatská Rus|Podkarpatská]] od 9. do 18. storočia uvádza, že osídľovanie podhorských oblastí Karpát nie je výsledkom [[Valašská kolonizácia|valašskej kolonizácie]], ale dôsledkom nástupu [[Karol I. (Uhorsko)|Karola Róberta]] na opustený [[Uhorsko|uhorský]] [[trón]]. Karol po svojom príchode začal dôslednú [[Latinizácia|latinizáciu]] cirkevných [[Obrad (postup úkonov)|obradov]] v dôsledku čoho [[Autochtónnosť|autochtónne]] obyvateľstvo stredného Uhorska a Potisia bolo donútené opustiť svoje obydlia a usadzovať sa v nehostinných oblastiach Karpatského oblúka. Karol taktiež úplne zničil pôvodnú [[Slovania|slovanskú]] [[Šľachta|šľachtu]] [[Arpádovci|arpádovského Uhorska]]. Prvé písomné zmienky napríklad o Ladomirove nasvedčujú tomu, že by osídlenie severnej časti [[Šarišská župa (Uhorsko)|Šarišskej župy]] mohlo v skutočnosti postupovať z Potisia, a nie z [[Ukrajina|Ukrajiny]].
 
Historik, bohemista a rusínista Ivan Pop vo svojej knihe Malé dejiny Rusínov píše, že poľská, slovenská, maďarská a ukrajinská historiografia systematický, dôsledne popiera fakt autochtónnosti karpatských Slovanov, karpatských Chorvátov a ich potomkov karpatských [[Rusíni|Rusínov]]. Podľa tejto „teórie“ sa Rusíni objavili v Karpatoch, karpatskom predhorí v Potiskej rovina ako hostia (lat. hospites), kolonisti v 14. storočí v dobe tzv. valašskej kolonizácie. Tomu odporujú fakty z archeológie, písomné zdroje byzantského a západoeurópskeho pôvodu, na ich základe historická veda a koniec koncov zdravý ľudský rozum.
Riadok 85:
Koncom 18. storočia sa majiteľom Svidníka a okolitých dedín stal zemepán Sirmai, ktorý tu dal v roku [[1795]] vybudovať kaštieľ (dnes sídlo Galérie [[Dezider Milly|Dezidera Millyho]] Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku).
 
Kultúrne pomery na území Svidníckeho okresu boli ovplyvňované východnými tradíciami, ktorých korene siahajú až do [[Veľká Morava|veľkomoravských čias]]. Tunajší kultúrny vývin sa sformoval najmä pod cirkevným vplyvom z Ukrajiny a Ruska. Tieto názory interpretuje slovenská [[Historiografia (dejepisectvo)|historiografia]] 20. storočia. Dnes historický dokumentmi doložené názory, nás utvrdzujú v názore, že najmä pod vplyvom autochtónneho obyvateľstva z Uhorska, ktoré bolo rusínskeho pôvodu a vyznavačomvyznávačom cyrilometodejského [[Obrad (cirkevná tradícia)|obradu]].
 
Po nástupe [[Karol I. (Uhorsko)|Karola Róberta]] na uhorský trón bolo toto obyvateľstvo vytláčané z centrálneho Uhorska a z Potisia. Nepoddajní „staroverci“ vyznávači cyrilometodejských tradícii z dobrej úrodnej pôdy boli vysťahovaní na neúrodné v tom čase plne zalesnené svahy Karpatského pohoria. Od tých čias boli výsmešné prezývaní „Valachmi“. Odtiaľ pochádza i názor Valašská kolonizácia. Napríklad [[Karol Veľký]] vo svojom nariadení prikazuje, že ak autochtónna šľachta, nechala pokrstiť deti v [[Byzantský obrad|byzantskom obrade]], majú jej zhabať majetky a vyhnať z Kráľovstva Ľudovíta Veľkého. Išlo o „tvrdých Rusnákov“, ktorí za žiadnu cenu neprestúpili na [[latinský obrad]]. Keďže boli slobodní, nemohli ich donútiť, preto ich trestali vyhostením na kopanice.<ref>Dejiny gréckokatolíckeho Podkarpatska str. 293{{--}}294.</ref>
Riadok 92:
 
Rodina [[Drugetovci|Drugethovcov]] veľmi dôsledne presadzovala na svojom panstve princíp prijatý v roku 1555 na absburskom sneme „Cuius regio, talis religio“, (koho moc, toho i náboženstvo). 13-ročný [[Juraj IV. Drugeth]] na svoje meniny, za účasti svojej matky Anny Jakušičovej – Drugethovej (Anna/Katalin Jakussith de Orbova) a jágerského latinského biskupa Juraja Jakušiča de Orbanov zorganizovali v roku 1646 podpísanie [[Užhorodská únia|Užhorodskej unie]], kde 63 gréckokatolíckych farností vystúpilo spod jurisdikcie Mukačevského monastiera. Hlavnou príčinou tzv. podpisu boli ekonomické výhody duchovných. (Až do roku [[Októbrová revolúcia|októbrovej revolúcie]] pojem gréckokatolík bol synonymum slova [[Pravoslávie|pravoslávny]]. Dnešní pravoslávni na Slovensku neuznávajú rímskeho pápeža).
[[ File:Bodruzal pohladnica11.jpg|vpravo|thumb|Bodružalská cerkov na pohľadnici.]]
 
[[File:Nová Polianka, cerkiew św. Paraskewy (HB4).jpg|vpravo|thumb|Cerkov z Novej Polianky.]]
 
Ikony zo 17. a 19. storočia sú vyhľadávanými exponátmi na výstavách umenia po celom svete. Zachované drevené chrámy - „cerkvi“ boli v roku 1968 zaradené do súboru [[Národná kultúrna pamiatka|národných kultúrnych pamiatok]]. Ide o jedenásť ľudových drevených stavieb sakrálneho typu a ľudových galérií v prírode pochádzajúcich zo 17. až 20. storočia. Nachádzajú sa v pohraničnom pásme: Bodružal z roku 1658, Ladomírová z roku 1742, Dobroslava z roku 1755, Miroľa z roku 1770, Príkra z roku 1777, Hunkovce koniec 18. storočia, Šemetkovce z roku 1752, Korejovce z roku 1761 a Nižný Komárnik z roku 1938, Krajné Čierno z konca 18. storočia. V roku 1986 bola do svidníckeho skanzenu prevezená cerkva z Novej Polianky, ktorá bola postavená v roku 1766. Od 8. júla do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva [[UNESCO]] sú zapísané cerkvi z Bodružala a Ladomirovej.