Benedikt XV.: Rozdiel medzi revíziami

Podľa prvých krokov nového pápeža sa usudzovalo, akým smerom sa bude uberať jeho pontifikát. Benedikt XV. po svojom zvolení adresoval list francúzskemu prezidentovi [[Raymond Poincaré|R. Poincarému]], v ktorom mu oznámil, že sa stal pápežom napriek tomu, že diplomatické styky medzi [[Vatikán]]om a [[Francúzsko]]m boli pred desiatimi rokmi prerušené. Podľa tohto kroku bolo zrejmé, že bude viesť politiku naklonenú [[Dohoda (prvá svetová vojna)|Dohode]]. V skutočnosti jeho politika lavírovala medzi oboma znepriatelenými stranami. Na začiatku vojny totiž vo Vatikáne prevládal názor, že zvíťazia centrálne mocnosti. Benedikt by sa bol rád dostal do tábora víťazov, preto nadbiehal predstaviteľom rakúsko-nemeckého bloku. Na druhej strane sa snažil získať sympatie aj v kruhoch Dohody.

 

[[Obrázok:Benel.jpg|thumb|Benedikt XV. vo svojej pracovni]]

V ďalšom priebehu vojny situáciu pre Vatikán i Benedikta XV. skomplikoval vstup [[Taliansko|Talianska]] do vojny na strane Dohody. Takmer všetko talianske duchovenstvo podporovalo rozhodnutie vlády čo spôsobilo oslabenie pápežovej autority ako hlavy rímskokatolíckej cirkvi. Pod nátlakom talianskych úradov boli diplomatickí zástupcovia centrálnych mocností nútení opustiť Vatikán. Taliansko obsadilo rezidenciu rakúsko-uhorskej diplomatickej misie vo Vatikáne, čo viedlo k pápežovmu ostrému odsúdeniu postupu talianskej vlády a zákazu účasti katolíkov na politickom živote v Taliansku. [[Nemecko]] a [[Rakúsko]] sa otvorene postavilo za pápeža a prisľúbilo Benediktovi XV., že v prípade ich víťazstva vo vojne obnovia svetskú moc pápežov. Ich podpora zašla ešte ďalej, keď pápežovi navrhli, aby opustil Vatikán a na zostávajúci čas vojny presídlil do [[Španielsko|Španielska]] k pronemecky orientovanému kráľovi [[Alfonz XIII. (Španielsko)|Alfonzovi XIII.]]