Alexios I. (Byzantská ríša): Rozdiel medzi revíziami

|titul= [[Zoznam vládcov Byzantskej ríše|byzantský cisár -  – autokrator]]

'''Alexios I. Komnénos''' ([[Grécke jazyky|gr.]]: Ἀλέξιος Κομνηνός, asi  *[[1048]]/[[1057]]{{--}}† [[15. august]] [[1118]]) bol byzantský cisár od [[1. apríl]]a [[1081]] do jeho smrti [[15. august]]a [[1118]]. Bol druhým vládcom [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]] z rodu [[Komnenovci|Komnenovcov]], avšakale až jeho vládou začala trvalá vláda tejto dynastie, nakoľko [[Izák I.]] neudržal trón pre svoj rod. Vláda Alexia I. sa niesla v znamení bojov s expandujúcimi [[Seldžuckí Turci|Seldžukmi]] na východe, nomádskymi kmeňmi na severe a [[Normani (Normandia)|Normanmi]] na západe. Svojou politikou prispel k uskutočneniu [[Prvá križiacka výprava|prvej križiackej výpravy]]. Pre pozastavenie vojenského a kultúrneho úpadku Byzantskej ríše a rozsiahle teritoriálne zisky je obdobie započaté Alexiom I. nazývané komnenovská reštaurácia alebo [[komnenovská renesancia]].

Alexios sa narodil pravdepodobne v roku [[1057]] (iné pramene uvádzajú už rok [[1048]]) ako tretí syn ''kuropalata'' a ''domestikona'' Jána Komnena, brata byzantského cisára [[Izák I.|Izáka I. Komnena]] ([[1057]]  –  [[1059]]) a ambicióznej aristokratky [[Anna Dalasséna|Anny Dalassény]], ktorá dúfala, že raz siahne na cisársku korunu. Po tom, čo cisársky diadém nezískala pre neschopnosť jej manžela, začala k zisku koruny všemožne podporovať a nabádať svoje deti. Keď v roku [[1067]] zomrel Alexiov otec, stala sa Anna hlavou rodiny a jedinou vychovávateľkou svojich ôsmich detí, z ktorých väčšina už ale bola dospelá.<ref name=":0">{{Citácia knihy|priezvisko=Diehl|meno=Charles|titul=Postavy z byzantských dejín|vydanie=2|vydavateľ=Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov|miesto=Bratislava|rok=2009|isbn=978-80-8061-373-0|strany=230- – 245|počet strán=246|prekladatelia=Štefan Janšák|kapitola=XII. Anna Dalasséna}}</ref> Okrem štyroch bratov mal Alexios ešte tri sestry. Podobne veľkú rodinu založil aj samotný Alexios, ktorý si v roku [[1078]] zobral Irenu z rodu Dukov, s ktorou mal celkovo deväť detí -  – dcéry [[Anna Komnéna|Annu]], Máriu, Eudokiu, Theodoru a Zoe a synov Jána, Andronika, Izáka a Manuela.

[[Súbor:Seal_of_Alexios_Komnenos_as_Grand_Domestic_of_the_West.jpg|vľavo|náhľad|Pečať Alexia I. ako vojenského veliteľa (t. j.z obdobia spred jeho vlády)]]

Situácia v ríši sa zhoršovala. Nikeforos, ktorý mal už vysoký vek nebol schopným vládcom. Na východe sa rozmáhali Turci a po tom, čo v roku [[1074]] normanský vodca [[Robert Guiscard]] dobyl cisársku pevnosť [[Bari (Apúlia)|Bari]]<ref name=":3">{{Citácia knihy|priezvisko=Norwich|meno=John Julius|titul=Byzantium The Decline and Fall|vydanie=|vydavateľ=The Folio Society|miesto=London|rok=2003|isbn=|strany=3- – 66|počet strán=537}}</ref> a po páde spojenectva, ktoré s Normanmi uzavrel [[Michal VII.]] sa v Byzancii očakával skorý normanský vpád na západnú pevninu. V roku [[1078]] sa Alexios priženil do rodiny Dukov, čím získal podporu ich rodu a rodových prívržencov.

Kým cisárova popularita klesala, mladý Alexios rástol v spoločenskom rebríčku. V roku [[1079]] ukončil ďalšie povstanie -  – tentoraz povstanie dračského stratéga [[Nikeforos Basilakes|Nikefora Basilaka]], za čo získal vysoký titul ''sebastos''. Nasledujúceho roku ([[1080]]) si len o niekoľko rokov staršia cisárovná Mária Alanská adoptovala Alexia za svojho syna. Cisár Nikeforos proti tomu nič nepodnikol, ba dokonca znovu dosadil Alexia na čelo vojsk a vyslal ho proti [[Seldžuckí Turci|Seldžukom]], ktorý práve obsadili maloázijský prístav [[Kyzikos (mesto)|Kyzikos]].<ref name=":3" />

[[Súbor:Alexios_I_Komnenos_TFA.tif|vľavo|náhľad|Alexios I. Komnénos ]]

Cisár [[Nikeforos III.|Nikeforos]], ktorý si uvedomoval vážnosť situácie na radu patriarchu Kosma preto [[1. apríl|1. apríla]]a vystúpil v [[Hagia Sofia|Chráme Božej múdrosti]] a ohlásil svoju abdikáciu. Na to sa stiahol so kláštora Peribleptos, kde dožil svoj život. Alexios ihneď potlačil rabovanie jeho vojakov a na radu svoje matky, aby sa zbavil svojej viny za rabovanie mesta predstúpil pred súd konštatinopolského patriarchu, ktorý mu udelil pôst ako pokánie.<ref name=":3" />

O pár dní neskôr bol Alexios korunovaný cisárom. Už krátko po jeho nástupe na trón sa avšakale objavili problémy v Alexiovom spojenectve s rodom Dukov. Tých pobúrilo to, že Alexios povolil Márii Alanskej aby a ním zotrvala v hlavnom [[Palác Boukeleon|paláci Boukeleon]], kým svoju manželku Irenu Dukovú a jej rodinu usídlil v menšom tzv. dolnom paláci. Navyše sa mestom začali šíriť zvesti o tom, že cisár sa chystá s Irenou rozviesť a chce si Máriu Alanskú vziať za ženu (už pred tým sa šírili zvesti, že sú milenci). Fámy boli zosilnené tým, že Alexios na radu svojej matky [[Anna Dalasséna|Anna Dalassény]] (ktorá nenávidela rod Dukov) nepovolil korunováciu svojej manželky spolu s ním. Irena Duková tak bola korunovaná až v máji po tom, čo patriarcha Kosmas Dalasséne sľúbil, že po jej korunovácii rezignuje v prospech jej obľúbeného eunucha Eustratia Garida.<ref name=":3" />

Mária Alanská následne musela palác opustiť, avšakale vymohla si, že je syn Konštantín bol menovaný Alexiovým spolucisárom. Aby si cisár zachoval priazeň Dukovcov a zároveň, aby udržal ríšu v jeho rode zasnúbil krátko na to svoju dcéru (a v tom čase i dedičku) [[Anna Komnéna|Annu Komnénu]] s Konštantínom Dukom. Z potreby komnenovsko-dukovskej únie zišlo po tom, čo sa Alexiovi v roku [[1087]] narodil mužský dedič ([[Ján II. (Byzantská ríša)|Ján II.]]) a Konštantín Dukas v roku [[1096]] zomrel. [[Mária Alanská]] bola následne situáciou prinútená vstúpiť do kláštora.

Po tom, čo padla juhotalianskájuhotalianska pevnosť [[Bari (Apúlia)|Bari]] ([[1074]]) a čo bolo v roku [[1075]] rozvrátené posledné lombardské panstvo v južnom Taliansku -  – [[Salernské kniežatstvo|Salerno]], sa dominantnou silou v kraji stalo normanské panstvo apúlijského a kalábrijského vojvodcu [[Róbert Guiscard|Róberta Guiscarda]]. Cisár [[Michal VII.]] sa s Guiscardom snažil udržiavať priateľské vzťahy a vyjednal taktiež svadbu medzi svojim synom Konštantínom Dukom a normanskou princeznou Helenou (meno Helena prijala až po východnom krste). Po páde cisára Michala však princezná bola poslaná do kláštora a vzťahy sa opäť zhoršili. Chystaná vojna Normanov s Byzantskou ríšou však už nezastihla cisára [[Nikeforos III.|Nikefora III.]], ale Alexia I.

Benátčania Normanov v námornej bitke pri [[Drač (mesto)|Drači]] porazili, avšakale i napriek tomu Normani naďalej pokračovali v obliehaní pevnosti na súši a v záškodníckej činnosti v Epire, čo Alexia prinútilo vyslať voči Robertovi pešie vojsko. V októbri [[1081]] bolo byzantské, najmä žoldnierske (turkické a normanské) vojsko na čele s Jurajom Palaiologom pri [[Drač (mesto)|Drači]] úplne rozdrvené. Vo februári nasledujúceho roku ([[1082]]) pevnosť padla (podľa kronikára Malaterra pre zradu Benátčanov) a Normani postupne obsadili celý [[Epirus (historické územie)|Epirus]].

Normani sa následne chceli po ''Via Egnatia'' vydať ďalej do vnútrozemia a dobyli dokonca [[Kastoria|Kastoriu]], kde sídlila veľká posádka [[Varjagovia|varjagov]]. V ďalšom postupe ich avšakale v apríli zastavili správy zo Sicílie. Pápež [[Gregor VIII. (pápež)|Gregor VIII.]] žiadal normanskú pomoc proti nemeckému kráľovi [[Henrich IV. (Svätá rímska ríša)|Henrichovi IV.]], ktorý s armádou prišiel do [[Rím|Ríma]]a so žiadosťou o cisársku korunováciu a samotný Alexios Henrichovi poslal vyše 360 000 zlatých mincí za to, že zaútočí na Normanov. K tomu Alexios podnietil Róbertovho synovca Abelarda, aby sa vrátil do [[Apúlia|Apúlie]] a aby tam spolu s jeho bratom Hermanom za byzantské peniaze podnietil vzburu. Robert preto zobral časť armády a vrátil do [[Apúlia|Apúlie]]. V [[Epirus (historické územie)|Epire]] však zanechal [[Bohemund Tarentský|Bohemunda z Tarentu]]. Ten aj napriek tomu, že Alexios za skonfiškovaný cirkevný majetok vystaval nové vojsko, dokázal Byzantíncov poraziť pri Janine a Arte a obsadil rozsiahlu časť [[Macedónia (historické územie)|Macedónie]] a [[Tesália (historické územie)|Thesálie]].<ref name=":3" />

Po tom, čo v máji [[1084]] [[Apúlijské kniežatstvo|apúlijský]] a [[Kalábrijské kniežatstvo|kalábrijský]] knieža Róbert obsadil [[Rím]] začal chystať novú výpravu na východ. Na jeseň [[1084]] znovu vyplával ku [[Korfu]], kde sa stretol s benátskym loďstvom, ktoré porazil. V zime normanské vojsko postihla epidémia týfu na ktorú ochorel aj Róbert a počas svojej výpravy na [[Kefalonia|Kefalóniu]] [[17. jún|17. júna]]a [[1085]] aj zomrel. Róbertovou smrťou sa normanská hrozba na čas rozplynula, pretože sa jeho dediči museli venovať sporom medzi sebou a stabilizácii moci.<ref name=":3" />

Krátko na to, čo sa Alexios zbavil normanskej hrozby, zakročil proti [[Bogomilstvo|bogomilským]] a [[Paulikiáni|paulikiánskym]] heretikom, ktorí sa rozmohli v Bulharsku. Heretici odmietali poslušnosť cisárovi a hromadne dezertovali z jeho vojsk, za čo im Alexios hromadne odňal pôdu, ktorú užívali, čo viedlo k povstaniu v [[Plovdiv (mesto)|Plovdive]] (''Phillipopole''). Na čelo povstania sa postavil bývalý paulikiánsky heretik Traulos, ktorého vyprovokovalo odňatie pôdy jeho sestrám, ktoré sa paulikiánstva pridržiavali.<ref name=":4">{{Citácia knihy|priezvisko=Meško|meno=Marek|titul=Obnova byzantskej moci na Balkáne za vlády Alexia I. Komnéna|vydanie=1|vydavateľ=Univerzita Konštantína Filozofa|miesto=|rok=2012|isbn=978-80-558-0101-8|strany=126- – 127|počet strán=268}}</ref> Vzbúrenci sa spojili s nomádskymi kmeňmi [[Pečenehovia|Pečenehov]] (a čiastočne i [[Kumáni (západní Kypčakovia)|Kumánov]]), ktorí sídlili v [[Paristrion|Paristrione]]e a už v predchádzajúcom období plienili byzantské územie. Na jar v roku [[1086]] byzantské vojsko na čele s Gregorom Pakurianom prehrali s Pečenehmi [[Bitka pri Beliatobe|bitku pri Beliatobe]] a len protiofenzíva vedená Konštantínom Humbertopulom od [[Plovdiv (mesto)|Plovdivu]] zabránila ďalším škodám.<ref name=":4" />

Najneskôr na jar [[1087]] Pečenehovia znovu vtrhli do Byzantskej ríše, tentoraz však šlo o iné kmene -  – asi 40 000 Pečenehov a [[Uzi (národ)|Uzov]] spoza [[Dunaj|Dunaja]]a, ktorých viedol chán Tzelgu (Čelgü). Pečenežskej ofenzívy sa zúčastnil (a v nej aj zomrel) aj bývalý (zvrhnutý) uhorský kráľ [[Šalamún (Uhorsko)|Šalamún]]. Pečenehovia prenikli hlboko do byzantského územia, kde sa odohrala pre Byzanciu víťazná bitka pri hrade Kulé, ktorého poloha je ale neznáma.<ref name=":4" /> Chán Tzelgu zomrel a Alexios osobne na čele protiofenzívy zaútočil a dobyl pevnosť Dorostolon (''[[Silistra (mesto)|Silistrium]]''). Počas svojho návratu bol však cisár kočovníkmi v auguste [[1087]] [[Bitka pri Dristre|pri Dristre]] obkľúčený a len s veľkými ťažkosťami unikol zajatiu. Na jar [[1088]] Pečenehovia prenikli až k Plovdivu, ktorý dobyli a vyplienili.<ref name=":4" /> Následne bol na jeseň uzavretý (aj vďaka intervencii Kumánov) krehký mier, ktorý však nevydržal dlho. Už v roku [[1090]] tak Pečenehovia na Byzanciu zaútočili znovu. Boje sa viedli v okolí mesta [[Ruse (mesto)|Rusion]]. I Napriek pôvodnému úspechu Pečenehov sa Byzantíncom nakoniec podarilo Pečenehov zatlačiť. Na Pečenehov sa v tomto čase s ponukou spojenectva obrátil aj turecký emir Tzachas, avšakale jeho plány zlyhali a Alexios nasledujúc starú byzantskú taktiku -  – vytvorenia sporov medzi barbarmi samotnými znovu uzavrel spojenectvo s nomádskym kmeňom Kumánov a spolu [[29. apríl|29. apríla]]a [[1091]] Pečenehov [[Bitka pri Lebounione|pri Lebounione]] v Trákii porazili.<ref name=":4" />

V roku [[1094]]- – [[1095]] vtrhli do Byzancie i Alexiovi bývalí spojenci [[Kumáni (západní Kypčakovia)|Kumáni]]. Byzantínci Kumánov porazili po tom, čo pri [[Edirne|Adrianopole]] padol ich vodca. Podľa [[Anna Komnéna|Anny Komnény]] mohol za nomádsky vpád istý falošný syn [[Roman IV.|Romana IV.]] -  – pretendent [[Lev Diogenes]], (niekedy sa hovorí o Konštantínovi Diogenovi), ktorý pobýval v [[Chersonézos (mesto)|Chersonése]] na [[Krym (polostrov)|Kryme]], odkiaľ s pomocou [[Kumáni (západní Kypčakovia)|Kumánov]] a ich chána Tugorkana unikol a vytiahol na Byzanciu. Objavujú sa i úvahy, že za vpádom môže byť byzantsko-ruský spor o čiernomorský Tmutarakaň, zdroj ropy potrebnej na výrobu gréckeho ohňa.<ref>{{Citácia periodika|priezvisko=Meško|meno=Marek|titul=Nová pravdepodobná príčina kumánskeho vpádu na byzantský Balkán roku 1095.|periodikum=Byzantinoslovaca|odkaz na periodikum=|vydavateľ=Byzantologický seminár Alexandra Avenaria pri Katedre Všeobecných dejín FiF UK v Bratislave|miesto=|dátum=|ročník=2014|číslo=5|strany=|issn=|url=https://www.academia.edu/16317574/M._Me%C5%A1ko_Nov%C3%A1_pravdepodobn%C3%A1_pr%C3%AD%C4%8Dina_kum%C3%A1nskeho_vp%C3%A1du_na_byzantsk%C3%BD_Balk%C3%A1n_roku_1095._Byzantinoslovaca_V_2014_s._192-204|dátum prístupu=}}</ref>

Po tom, čo sa Alexios vysporiadal s problémami na západe a zaistil dunajskú hranicu, obrátil svoju pozornosť na východ, ktorý prepadol moslimským Turkom. Alexios si uvedomoval, že stav byzantskej armády nie je dobrý, klasický byzantský armádny systém zažíval krízu a v byzantských armádach stále častejšie bojovali žoldnieri s pochybnou povesťou, úmyslami a nie príliš veľkou oddanosťou. Alexios preto začal hľadať spojencov pre byzantskú "reconquistu" a obrátil sa na pápeža [[Urban II.|Urbana II.]] a západný katolícky svet.

Vzťahy medzi Byzanciou a pápežským stolcom tvorili dlhodobo problematické úseky byzantskej diplomacie a historiografie. Zásadný (a konečný) zlom v ich vývoji znamenala schizma v roku [[1054]], ktorú vyvolal konštatinopolský patriarcha [[Michaél I. (konštantínopolský patriarcha)|Michal Kéroularios]]. Obe cirkvi sa navzájom dali do kliatby a vzťahy medzi cisárstvom a pápežstvom výrazne ochladli a komunikácia takmer umĺkla. Do takejto situácie vstúpil i Alexios, na ktorého pápež [[Gregor VII. (pápež)|Gregor VII.]] rozšíril kliatbu uvalenú na uzurpátora [[Nikeforos III. Botaneiates|Nikefora III.]] Alexios dokonca prikázal zatvoriť všetky latinské chrámy v Konštantínopole. Zvrat nastal po tom, čo na pápežský stolec nastúpil pápež [[Urban II.]] Obaja štátnici si výborne porozumeli a vrámciv rámci normalizácie vzťahov Alexios v roku [[1089]] znovu otvoril latinské chrámy a zvolaná synoda znovu povolila pripájanie pápežovho mena pri vykonávaní eucharistie. [[Urban II.]] zase odvolal kliatbu uvalenú na cisára a medzi Rímom a Konštantínopolom sa znovu rozhorela korešpondencia. Byzantínci boli taktiež prizvaní na koncil (resp. skôr synodu), ktorý sa mal konať v [[Koncil v Piacenze|Piacenze]], od čoho si Alexios sľuboval získanie podpory pre jeho východné ťaženie. Byzantskí diplomati na koncile Piacenze svojimi prejavmi o utrpení východných kresťanov ohromili prítomného pápeža Urbana II. a západný klér na toľko, že pápež sa odhodlal Byzancii pomôcť. [[Urban II.]], ktorý sa práve chystal na sever, aby prijal homágium nemeckého princa [[Konrád III. (Svätá ríša rímska)|Konráda]] následne zvolal na [[18. november|18. novembra]] [[1095]] koncil do francúzskeho [[Clermontský koncil|Clermontu]], kde pápež svojim entuziastickým prejavom zvolal [[Prvá križiacka výprava|prvú križiacku výpravu]].<ref name=":3" />

Výzva pápeža [[Urban II.|Urbana II.]] vyvolala obrovskú odozvu. Tisíce ľudí od najnižších vrstiev po vládnucich šľachticov sa rozhodli zúčastniť pripravovanej kruciáty, ktorá sa mala začať [[15. august|15. augusta]]a [[1096]] na sviatok [[Nanebovzatie Panny Márie|Nanebovzatia Panny Márie]]. NarozdielNa rozdiel od západných účastníkov, v Byzancii vyvolalo chystané ťaženie mierny nepokoj. Pre Byzantíncov neboli vojny s moslimami nič nové a samotný Alexios skôr očakával pomoc menších armád, ktoré by včlenil do svojho vojska. Takisto Alexios nemal v pláne oslobodiť priamo Jeruzalem. Mesto bolo pre ríšu stratené od 7. storočia a Alexios skôr dúfal v prinavrátenie anatolských území. Každopádne, po tom, čo výprava začala nebolo možné ustúpiť a keď sa cisár dozvedel o budúcom príchode obrovských vojsk, začal pripravovať zásoby pre putujúcich križiakov, aby zabránil rabovaniu a plieneniu. Veľká časť proviantu bola uskladnená v [[Drač (mesto)|Drači]] a menšie časti v jednotlivých zastávkach po ceste do Orientu. Samotná križiacka výprava sa (až na výnimky) delila na dva zjavne odlišné prúdy. Jeden symbolizovala francúzska a nemecká šľachta a druhý z poddaných roľníkov. <ref name=":3" />

Ešte pred samotnou križiackou výpravou, ktorá dorazila do Jeruzalema a na [[Blízky východ|Blízkom východe]] vytvorila rad pre Byzanciu nárazníkových [[Križiacky štát|križiackych štátov]] sa uskutočnila križiacka výprava chudobných. Na čelo tejto "roľníckej„roľníckej časti"časti“ výpravy sa postavil francúzsky kazateľ [[Peter Pustovník|Peter Pustovník z Amiensu]]. Asi tridsaťtisícová masa žobrákov, roľníkov a najchudobnejších obyvateľov miest spôsobila počas cesty viaceré problémy. Po svojej ceste nemeckými krajinami spôsobila viacero pogromov a často sa uchyľovala k rabovaniu. Výprava putovala pobrežím cez Uhorsko, kde vyplienila mesto Semlin (dnes [[Zemun]], mestská časť Belehradu) a následne po úteku pred kráľom Kráľom [[Koloman (Uhorsko)|Kolomanom]] do Byzancie vyplienila i mestá [[Belehrad]] a [[Niš]].<ref name=":3" /> Po ceste k Bosporu neusporiadané vojsko spôsobilo ďalšie škody a cisárovi Alexiovi bolo zrejmé, že "ľudové" vojsko nesmie naďalej zostať pod hradbami [[Istanbul|Konštantínopolu]]. Takisto vedel i to, že proti skúseným tureckým bojovníkom príliš neobstojí. [[6. august|6. augusta]]a [[1096]] sa križiacke vojsko preplavilo cez úžiny a pri Nikomédiii rozložilo tábor nazvaný [[Kibotos]].<ref name=":3" /><ref name=":8">{{Citácia knihy|priezvisko=Zástěrová|meno=Bohumila|spoluautori=a kol.|titul=Dějiny Byzance|vydanie text=Vyd. 1.|miesto=Praha|vydavateľ=[[Academia (české vydavateľstvo)|Academia]]|rok=1992|počet strán=529|isbn=80-200-0454-8|strany=253|vydanie=}}</ref><ref name=":3" /> Nedočkavé masy sa však čoskoro pustili do ofenzívy a zakrátko dobylo bohatú [[İznik|Nikaiu]]. Pád mesta posmelil neorganizovanú chudinu k rabovaniu a plieneniu, pričom ich však zastihol seldžucký útok a obrovský masaker. Zajatci boli predaný do otroctva a len niekoľkým utečencom sa podarilo nájsť úkryt za [[Bospor|Bosporom]]om. Ľudová križiacka výprava sa do [[Jeruzalemské kráľovstvo|Jeruzalema]] nedostala.<ref name=":3" />

Čoskoro po príchode ľudovej armády sa na cestu vydala aj výprava zložená z organizovanejších a skúsenejších bojovníkov -  – rytierov a šľachticov západnej Európy. Alexios sa na prichádzajúce vojská pozeral s nedôverou. Uvedomoval si, že tieto vojská majú väčšiu šancu uspieť, zároveň sa však ich plány nie úplne kryli s plánmi [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]]. Alexios dúfal v prinavrátenie byzantských kresťanských území, no bolo zrejmé, že križiaci netúžia podporiť rozširovanie jeho ríše, ale skôr si hľadia svojich cieľov -  – vytvoreniu vlastných panstiev a dobytie Jeruzalema. Alexios si preto od niektorých šľachticov vynútil aspoň zloženie lénneho sľubu, čím sa de iure stali jeho vazalmi. Po dobytí križiackych území však križiaci na tento sľub zabudli.

V máji [[1096]] križiaci zaútočili na [[İznik|Nikaiu]], sultán [[Kilič Arslan]], ktorý práve bojoval na východe i napriek snahe mesto zachrániť neuspel a [[19. jún|19. júna]]a [[1097]] mesto padlo. Po predchádzajúcich skúsenostiach so západnými armádami sa mesto vzdalo byzantským vojskám na čele s Butumilisom a križiakom bol vstup do mesta povolený len v malých skupinách. Byzantínci povolili Turkom sa vykúpiť zo zajatia a len bohaté dary križiakom umlčali nespokojných križiakov. Týždeň po páde Nikaie sa križiaci pohli ďalej na východ. Vo vojsku sa viedli spory o vrchné velenie, o ktoré sa snažili ako Normania na čele s Bohemundom (ktorý už pred tým neúspešne požiadal Alexia o vedenie a titul ''domestikona východu''), tak i najstarší a najbohatší účastník výpravy [[Raimond IV. z Toulous]], či lotrinský [[Godefroy z Bouillonu|Godefroy]], ktorý sa výpravy zúčastnil so svojimi bratmi. Byzantské vojská viedol generál [[Tatikios]].<ref name=":3" />

Alexios využil seldžuckú prehru a obnovil byzantskú kontrolu nad západnou časťou Malej Ázie. V roku [[1097]] boli okrem Smyrny a egejských ostrovov získané aj lýdske mestá [[Sardy]], [[Alaşehir|Filadelfia]] a [[Laodikeia]].

Koncom júna [[1097]] boli križiaci [[Bitka pri Dorylaione|pri Dorylaione]] prepadnutý seldžuckým sultánom Kiličom Arslanom a jeho [[Danišmendovci|danišmendovskými]] spojencami. Iniciatívu prevzal [[Bohemund Tarentský|Bohemund z Tarentu]] a jeho Normani, ktorí jediní poznali seldžuckú taktiku boja. Po príchode posíl sa [[Kilič Arslan]] dal na útek. Na to križiaci vtrhli do vyprázdneného [[Konya|Ikoniona]] a prenasledovali moslimov ďalej na východ do [[Caesarea|Cézarey]].<ref name=":8" /> Cesta vyprahnutou Anatoliou vojsku spôsobovala viaceré choroby a takisto s niesla v znamení rozporov medzi križiakmi a Byzantíncami. Ďalší stret so Seldžukmi nastal pri Herakleii, avšakale Kilič Arslán i tu nariadil ústup.

[[20. október|20. októbra]] [[1097]] obľahli križiaci sýrsku [[Antiochia|Antiochiu]], kde od roku [[1085]] vládli Seldžukovia. Zložité obliehanie trvalo osem mesiacov. Križiakov trápil hlad a choroby a morálka klesala, vojská čakali pomoc od Byzantíncov, no dočkali sa len útokov moslimov z [[Damask|Damašku]], [[Halab|Aleppa]] a [[Mosul|Mosulu]]u. Odmietnutie pomoci od Alexia I. znamenalo, že väčšina križiakov odmietli Antiochiu vrátiť Byzantskej ríši a po posilnení pozícií [[Bohemund Tarentský|Bohemunda z Tarentu]], ktorý porazil vojská mosulského bega Körbuga sa mu mesto vzdalo a on sa stal [[Antiochijské kniežatstvo|antiochijským kniežaťom]].<ref name=":83" /><ref name=":38" />

Vyslovene nepriateľsky sa voči Byzantskej ríši staval normanský veliteľ [[Bohemund Tarentský]], ktorý sa stal nezávislým antiochijským kniežaťom. To sa samozrejme nepáčilo ani Alexiovi, ani niektorým križiackym veliteľom. Roztržku posilnilo i to, že krátko po svojom nástupe na trón Bohemund zosadil ortodoxného antiochijského patriarchu a dosadil na stolec latinského patriarchu, čím sa východná schizma rozšírila i do Antiochie. Niekedy v roku [[1101]] bol Bohemund po prehranej bitke na istý čas zajatý [[Danišmendovci|Danišmendovcami]], avšakale jeho spolubojovníci ho zo zajatia vykúpili. Po prehratej [[Bitka o Harran|bitke o Harran]] v roku [[1104]] sa na jeseň sa vypravil do Talianska, kde sa snažil presvedčiť nového pápeža [[Paschal II.|Paschala II.]] o potrebe novej križiackej výpravy proti Byzantskej ríši. Pápežský stolec na Paschalovu žiadosť nereagoval unáhlene, avšakale bol zjavne naklonený tejto myšlienke a Alexios preto posilnil posádky a loďstvo na západe. <ref name=":8" /> Aby sa Alexios mohol venovať novej normanskej hrozbe, musel uzavrieť prímerie s Kilíč Arslanom. V roku [[1107]] sa Alexiova flotila znovu stretla s Normanmi pri pevnosti [[Drač (mesto)|Drač]], avšakale tentokráttentoraz Normanov rozdrvila. Normanské asi 34 000 vojsko<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=The Knights Templar Chronology|url=https://web.archive.org/web/20090105221813/http://www.georgesmart.com/ktc2c2.htm|vydavateľ=web.archive.org|dátum vydania=2009-01-05|dátum prístupu=2019-08-05}}</ref> medzitým zostalo na pobreží, avšakale po roku bojov a troch neúspešných pokusoch o dobytie pevnosti bol Bohemund prinútený ustúpiť a podriadiť sa Byzancii. Výsledkom [[Diabolská dohoda|Devolskej (Diabolskej) dohody]]<ref name=":3" /> (podľa albánskej pevnosti Devol) bolo, že sa Antiochia sa tak aspoň ''de iure'' znovu stala byzantským lénom a bol obnovený ortodoxný antiochijský patriarchát. Skutočnú moc nad mestom však Byzancia nezískala, pretože Bohemund v roku [[1111]] zomrel a moci v Antiochii sa ujal jeho synovec [[Tankréd]].<ref name=":8" />

Okrem Benátok mali svoje obchodné záujmy v Levante aj ostatné talianske republiky -  – medzi nimi najmä [[Janovská republika|Janov]] a [[Pisánská republika|Pisa]]. Pre byzantsko-benátske spojenectvo avšakale svoje zisky neustále strácali na úkor Benátok a preto koncom 11. storočia začali korzárčiť vo vodách [[Iónske more|Iónskeho mora]] a stali sa i spojencami Normanov. Alexios, ktorý stále pomýšľal i nad možnou výpravou na normanské územie sa preto snažil s nimi nadviazať priateľské vzťahy a v októbri [[1111]] s Pisou uzavrel zmluvu, v ktorej sa zaviazal rešpektovať jej záujmy v Levante a povolil [[Pisánska republika|Pise]] založiť v [[Istanbul|Konštantínopole]] obchodnú kolóniu.<ref name=":3" />

Na východe sa medzitým opäť rozmohli boje medzi [[Seldžuckí Turci|Seldžukmi]], ktorí znovu začali napádať byzantské územia a v roku [[1111]] dokonca s vojskom prekročili [[Bospor]] a vtrhli do [[Trácia|Trákie]]. V roku [[1112]] Alexios vážne ochorel, avšakale dokázal sa z choroby dostať a už o rok úspešne ubránil Nikaiu pred tureckým obliehaním a porazil turecké vojsko v druhej bitke pri Dorylaione.

V tomto čase sa na severe znovu ozvali [[Kumáni (západní Kypčakovia)|Kumáni]], ktorých výboj využil aj ikónsky sultán Malik, avšakale na jeseň [[1116]] po tom čo boli Kumáni odrazení usporiadal Alexios novú výpravu do Anatólie a zatlačil Malika až po [[Konya|Ikonion]] a pri návrate domov počas prepadnutia seldžuckými vojskami pri Filomelione ([[Akşehir|Akşehire]]e) Malikove vojská porazil. Krátko po uzavretí mieru však začali Turci útočiť znovu a obsadili [[Laodikeia|Laodikeiu]]. Zlý zdravotný stav však už Alexia od nového chystaného ťaženia do Anatólie a Sýrie odradil.

Prvú vážnu chorobu Alexios prekonal po tom, čo v roku [[1112]] na dlhší čas skončil pripútaný na lôžko. Napriek zhoršujúcej sa [[Dna|dne]], cisár ešte dokázal vybojovať niekoľko výhier, avšakale po tom, čo ochorenie v roku [[1118]] naplno vypuklo musel cisár znovu uľahnúť. Ťažko dýchal a dostával i bolesti žalúdka. Po tom, čo sa mu zapálilo hrdlo i jazyk nemohol prehĺtať a telo mu začalo rýchlo chradnúť. O cisára sa v [[Manganský palác|Manganskom paláci]] starala jeho manželka Irena Duková a jeho dcéra [[Anna Komnéna]], ktorá už pred tým mala ošetrovateľské skúsenosti. Spolu so svojou matkou, sa zomierajúceho cisára Alexia snažili presvedčiť, aby sa jeho nástupcom nestal jeho syn [[Ján II. (Byzantská ríša)|Ján]], ale jej manžel ''cézar'' a ''panhypersebastos'' Nikeforos Bryennios Mladší, hoci on sám po tom netúžil. Alexios I. však i napriek dlhému presviedčaniu návrh odmietol a byzantský kronikár [[Niketas Choniates]] vo svojom diele tvrdil, že sám cisár raz povedal, že by bol Rimanom (t. j. Byzantíncom) na smiech, ak by trón nezanechal svojmu synovi, ale "''tomu Macedónčanovi'' ". Na smrteľnej posteli nakoniec Alexios dal svojmu synovi cisársky prsteň a poslal ho za patriarchom, aby ho korunoval.<ref name=":3" /> [[15. august|15. augusta]]a [[1118]] cisár Alexios I. zomrel a o deň neskôr bol v tichosti pochovaný v kláštore Krista Filantrofa v Konštantínopole, ktorý založila jeho žena Irena.<ref name=":3" /> Annine nádeje na trón sa rozplynuli po tom, čo bol [[Ján II. (Byzantská ríša)|Ján II.]] [[16. august|16. augusta]]a [[1118]] oficiálne vyhlásený za cisára.

Po tom, čo ríša po [[Bitka pri Mantzikerte|bitke pri Mantzikerte]] stratila [[Anatólia|Anatóliu]] prišla cisárska pokladnica o obrovské príjmy a jedno z ťažísk byzantskej ekonomiky. Nutnosť obnovy armády prinútila Alexia k navýšeniuzvýšeniu daní.

Ďalšie reformy sa týkali peňažnej politiky krajiny. Vyše pol storočia platiaca, výrazne devalvovaná zlatá mena ''[[solidus]]'' (v tomto období nazývaná ''tetarteron,'' ''histamenon'' alebo ''nomisma)'' bola v roku [[1092]] nahradená menším zlatým ''[[Hyperpyron|hyperpyronomhyperpyron]]om'' a jej dvomi čiastkami -  – striebornými ''tracheami (asprónmi)'' a novým medeným ''tetarteronom''. ''Hyperpyron'' vážil podobne ako solidus 4,55 g, avšakale mal menší objem zlata.<ref name=":1">Alexios I. Komnenos. In: {{Citácia knihy|priezvisko=Vavřínek|meno=Vladimír|odkaz na autora=Vladimír Vavřínek|priezvisko2=Balcárek|meno2=Petr|titul=Encyklopedie Byzance|vydanie=1|miesto=Praha|vydavateľ=[[Libri]]; Slovanský ústav AV ČR|rok=2011|počet strán=552|isbn=978-80-7277-485-2|isbn2=978-80-86420-43-1|edícia=Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada|zväzok edície=33|strany=21}}</ref> Reforma meny z dlhodobého hľadiska priniesla Byzantskej ríši ekonomickú stabilitu, avšakale trvalo takmer dve desaťročia kým sa nová mena zaužívala.

Alexios výrazne podporoval obchod a provinciálne mestá, ktoré sa snažil chrániť pred vplyvnými aristokratmi. Snažil sa o centralizáciu a obmedzenie vplyvu aristokracie a byrokracie na život v paláci a na správu ríše, avšakale najmä spočiatku svojej vlády musel robiť ústupky rodu [[Dukovia|Dukovcov]], s ktorými ho viazala mocensko-politická spolupráca vďaka ktorej sa dostal na trón.

V tomto období vzniká [[proniový systém]], ktorý bol byzantskou obdobou [[Lénny systém|lénneho systému]]. Šlo o udelenie pozemkov -  – pronii (''pronoiai'') a ich roľníkov do užívania proniárovi, ktorý sa za to zaviazala k vojenskej službe. Pronie boli udeľované aj cudzím šľachticom a bojovníkom. Systém sa však viac rozvíjal najmä za vlády Alexiových nástupcov ([[Ján II. (Byzanstská ríša)|Jána II.]] a [[Manuel I. (Byzantská ríša)|Manuela I.]]) a neskôr ho prevzali i krajiny v byzantskom kultúrnom okruhu.<ref name=":2">Pronie. In: {{Citácia knihy|priezvisko=Vavřínek|meno=Vladimír|odkaz na autora=Vladimír Vavřínek|priezvisko2=Balcárek|meno2=Petr|titul=Encyklopedie Byzance|vydanie=1|miesto=Praha|vydavateľ=[[Libri]]; Slovanský ústav AV ČR|rok=2011|počet strán=552|isbn=978-80-7277-485-2|isbn2=978-80-86420-43-1|edícia=Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada|zväzok edície=33|strany=402}}</ref>

Napriek tomu, že Alexios zaviedol zdanenie cirkevných majetkov a v roku [[1082]] pre vojnu s Normanmi skonfiškoval niektoré cirkevné majetky, bol Alexios hlboko veriacim človekom a horlivým podporovateľom duchovenstva a ortodoxie.<ref name=":1" /> Samotná konfiškácia cirkevného majetku (v tomto rozsahu druhá v dejinách Byzantskej ríše -  – prvá bola v období perzskej invázie v 7. storočí) bola pokrytá [[Synoda|cirkevnou synodou]], ktorú na žiadosť [[Anna Dalasséna|Anny Dalassény]] zvolal patriarcha Eustratios Garidas do [[Hagia Sofia|Hagie Sofie]]. Alexios sa taktiež snažil bojovať proti heretickým hnutiam [[Paulikiáni|paulikiánov]] (ktorých v Byzantskej ríši pre ich dualistické učenie nazývali aj manichejci) a proti [[Bogomilstvo|bogomilom]], ktorých vodcu [[Bazil Bogomil|Bazila Bogomila]] nechal upáliť. Perzekučne taktiež postupoval voči filozofovi [[Ján Talian|Jánovi Talianovi]], ktorý bol obvinený z helénizmu.

V ranom období svoje vlády sa taktiež Alexios pričinil o reformu kláštorného systému v Byzantskej ríši. Dlhodobú tradíciu ''charistiky'', podľa ktorej bola všetka administratívna činnosť a majetok kláštorov riadená patrónmi (najmä zakladateľmi) kláštorov obmedzil povinnosťou schválenia transakcií s kláštorným majetkom patriarchátom.<ref name=":3" /> Okrem toho sa venoval aj zvýšeniu zdravotnej a sociálnej úrovni v [[Istanbul|Konštantínopole]]. Nechal postaviť niekoľko sirotčincov, chudobincov a nemocnicu, na ktorej čelo postavil svoju dcéru [[Anna Komnéna|Annu Komnénu]].