Juraj Slávik: Rozdiel medzi revíziami

|Meno = Juraj Slávik

|Portrét = Juraj Slávik.jpg

|Dátum narodenia =[[28. január]] [[1890]]

|Miesto narodenia =[[Dobrá Niva (obec)|Dobrá Niva]], [[Rakúsko-Uhorsko]]

}}

 

 

== Životopis ==

 

V roku 1913 nastúpil vojenskú službu ako jednoročný dobrovoľník. [[Prvá svetová vojna|Prvú svetovú vojnu]] prežil ako veliteľ zásobovacej jednotky na ruskom a talianskom fronte, v roku 1918 bol preložený do Budapešti. Spolupracoval so [[Slovenský týždenník|Slovenským týždenníkom Milana Hodžu, stal sa predsedom Literárneho odboru Slovenského spolku.]] Po vzniku ČSR pôsobil krátky čas ako tajomník Slovenskej národnej rady v Prešporku.

 

 

 

Po začatí župnej reformy bol menovaný za župana Pohronskej župy so sídlom vo Zvolene (1923 – 1925), po úmrtí Jána Rumanna za župana Košickej župy (1925 – 1928). Ako košický župan podporoval politiku posilňovania etnickej identifikácie východných Slovákov. V roku 1925 vystúpil na varšavskom kongrese Medzinárodnej únie združení pre Spoločnosť národov s obhajobou československej menšinovej politiky. V úradníckej vláde Jana Černého (marec – október 1926) bol ministrom poľnohospodárstva a správcom ministerstva pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy. Po zániku župného zriadenia, proti ktorému protestoval v tlači bol preložený na Krajinský úrad v Bratislave. Uprednostnil však politickú kariéru v agrárnej strane. Druhýkrát sa oženil v roku 1929 s Margitou Ruhmannovou. Narodil sa im syn Juraj (1929). V roku [[1929]] úspešne kandidoval v košickom volebnom kraji. Vo vláde Františka Udržala zastával ako prvý Slovák v dejinách funkciu ministra vnútra (1929 – 1932). Predovšetkým ľavicovými stranami bol kritizovaný za smrteľné zásahy polície a četníctva proti demonštrantom počas veľkej hospodárskej krízy. Po zmene vlády v roku 1932 pôsobil ako poslanec v [[Národné zhromaždenie|Národnom zhromaždení]]. Patril k „prohradnému“ krídlu agrárnej strany, bol stúpencom československej národnej jednoty. Rozsiahle spolkové aktivity (predseda Zväzu čs. dôstojníkov, Klubu čs. turistov, Klubu čs. právnikov, podpredseda Československej obce sokolskej) smeroval k upevňovaniu vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi. V októbri – novembri 1934 podnikol s týmto cieľom prednáškové turné medzi krajanmi v USA. V roku 1935 bol v predčasných voľbách zvolený do poslaneckej snemovne v banskobystrickom volebnom kraji. Koncom roka sa miesta poslanca vzdal.

 

Diplomatickú kariéru začal na pozícii československého vyslanca vo Varšave (1936 – 1939). Po vyhlásení samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 a okupácii Čiech a Moravy Slávik odišiel do USA. Do Poľska sa vrátil ako reprezentant zahraničného odboja vedeného Edvardom Benešom. Po prepadnutí Poľska nemeckou armádou sa presunul cez Rumunsko do Francúzska. Počas pôsobenia v československých exilových orgánoch v Paríži a v Londýne ostro vystupoval proti Benešovým konkurentom Milanovi Hodžovi a Štefanovi Osuskému. V rokoch 1940 – 1945 zastával funkciu ministra vnútra a zastupujúceho ministra školstva v Benešovej exilovej vláde. Politicky inklinoval k československej národno-socialistickej strane. Počas londýnskeho exilu sa prihováral českým a slovenským poslucháčom prostredníctvom stanice BBC.

 

Po návrate do vlasti v máji 1945 nastúpil do ústredia Ministerstva zahraničných vecí v Prahe. V domácej politike sa neangažoval. Demokratická strana ho odmietla zaradiť na kandidátku do Dočasného národného zhromaždenia. Hraničnú a menšinovú problematiku s Maďarskom Slávik pomáhal riešiť ako člen československej delegácie na parížskej mierovej konferencii. V júni 1946 bol menovaný za veľvyslanca ČSR vo Washingtone. Na zasadnutiach Valného zhromaždenia OSN sa zúčastnil ako člen československej delegácie na jeseň 1946 a 1947. Komunistický protiústavný prevrat vo februári 1948 odsúdil a na protest z miesta veľvyslanca odstúpil.

 

V roku 1949 sa podieľal na založení ústredného politického orgánu demokratického exilu – Rady slobodného Československa. Tlačou stačil vydať 1. zväzok svojich spomienok Moja pamäť – živá kniha zachytávajúcich jeho životné osudy do roku 1918. Slobodnej vlasti sa už nedožil. Urna s jeho popolom bola 28. januára 1990 uložená v rodinnej hrobke na banskobystrickom evanjelickom cintoríne.

 

 

== Ocenenie ==

 

== Dielo ==

 

== Literatúra ==

 

{{DEFAULTSORT:Slávik, Juraj}}

[[Kategória:Slovenskí diplomati]]

[[Kategória:Slovenskí politici]]

[[Kategória:Slovenskí prekladatelia]]

[[Kategória:Slovenskí spisovatelia]]

[[Kategória:Hlasisti]]

[[Kategória:Veľvyslanci Česko-Slovenska v Poľsku]]

[[Kategória:Veľvyslanci Česko-Slovenska v USA]]