Juraj Kmeť: Rozdiel medzi revíziami

Kmeť sa aktívne zúčastnil revolučných bojov revolúcie v rokoch 1848 - 1849, a to na maďarskej strane. Už 30. októbra 1848 sa zúčastnil bitky pri Schwechate. Za túto účasť v bitke mu [[Lajos Kossuth]] udelil hodnosť kapitána v 1. armádnom zbore. Od 15. februára 1849 Kmeť viedol vlastnú divíziu. Dňa 28. februára 1849 Kmeť vyhral bitku pri Mezőkövesde proti cisárskym vojskám, ktoré viedol generál Franz Deym. Dňa 14. apríla 1849 bol povýšený na plukovníka. Neskôr sa Kmeť so svojou jednotkulégiou zúčastnil pokusu o dobytie Budína, pri ktorom bol zranený. 13. júna 1849 Kmeť porazil cisárske vojská vedené Franzom Wyssom v bitke pri [[Csorna|Csornej]]. Za toto víťazstvo získal hodnosť generála. Už 27. júna ale rakúsky vojvodca Edler von Warensberg porazil Kmeťa a prinútil ho ustúpiť do [[Vojvodina|Vojvodiny]]. Nestihol sa už v polovici júla zúčastniť bitky pri mestečku Hegyes proti vojsku bána Josipa Jelačića. Dňa 9. augusta sa Kmeť pripojil k hlavnej uhorskej armáde, ktorá sa nachádzala pri [[Temešvár]]i (teraz Timișoara, Rumunsko). aPod ktoránajvyšším velením Józefa Bema tu uhorská revolučná armáda zviedla jednuposlednú zbitku neúspešnýchrevolúcie, bitiekktorú však prehrala (Uhri mali po bitke vyše desaťtisíc mŕtvych a ranených). Generál Kmeť si však na ľavom krídle (pri dedine Szakálháza) počínal úspešne, kýmale nebolkeď nariadenýbol ranený veliteľ Bem a uhorské jednotky sa postupne pod rakúskym tlakom dávali na ústup, aj on so svojimi mužmi začal ustupovať smerom na [[Lugos]].

Po kapitulácii uhorskej revolučnej armády pri Világosi (13. augusta 1849) pri Világosi, neďaleko od mesta Arad, Kmeť utiekol spolu s mnohými účastníkmi revolúcie na územie Osmanskej ríše a vstúpil do radov jej armády pod prijatým menom Ismail Paša. Ostal však naďalej kresťanom. Spočiatku pôsobil s poľským generálom Józefom Bemom v meste [[Aleppo]], kde pomohol potlačiť pokus o vzburu. Po smrti generála Bema (december 1850) sa Kmeť vrátil do Európy a usadil sa v [[Londýn]]e, kde publikoval svoje vlastné spomienky na pôsobenie v uhorskej revolučnej armáde.

Na začiatku [[Krymská vojna|Krymskej vojny]] sa vrátil späť na územie [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]] a zúčastnil sa obrany východotureckej pevnosti [[Kars]] proti ruským vojskám. V pevnosti mal hlavné velenie anglický generál William Fenwick Williams a v posádke slúžilo niekoľko Uhrov (okrem Kmeťa aj Richard Guyon alias Hurşid Paša). Obliehanie pevnosti si vyžiadalo množstvo obetí na tureckej i ruskej strane, ale napokon skončilo kapituláciou pevnosti koncom novembra 1855. Časti obrancov, medzi nimi aj Kmeťovi, sa podarilo ešte pred kapituláciou z pevnosti ujsť cez ruské pozície a dostať sa do mesta [[Erzurum]], kde sa nachádzala hlavná časť osmanskej armády. Následne sa Kmeť presunul do [[Istanbul]]u. V roku 1856 Kmeť v [[Londýn]]e publikoval svoje spomienky na obranu pevnosti [[Kars]].

V osmanských službách ostal Kmeť asi až do roku 1861. V roku 1862 sa vrátil späť do [[Londýn]]a. Tu aj 25. apríla 1865 zomrel a bol pochovaný na cintoríne Kensal Green. Jeho hrob je označený vysokým pylónom, ktorý dal vztýčil osmanský sultán [[Abdulaziz]] ako výraz vďaky za jeho zásluhy. Kmeť sa nikdy neoženil a zomrel bezdetný.