Pavol Jozeffy: Rozdiel medzi revíziami

'''Pavol Jozeffy''' (pôv. '''Jozefák'''); (* [[31. 1.január]] [[1775]], [[Vrbovce]], [[Rakúske cisárstvo]] (dnes [[Slovensko]]){{--}}† – [[29. 3.marec]] [[1848]], [[Tisovec]], Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko)) bol slovenský národno-kultúrny pracovník a cirkevný hodnostár.<ref name=":0">{{Citácia knihy|meno=Kol.|titul=Slovenský biografický slovník II. Zväzok E – J|vydavateľ=Matica slovenská|miesto=Martin|rok=1987|strany=527}}</ref>

V rokoch 1794 – 95 pôsobil ako domáci učiteľ v rodine kráľovského úradníka F. Dawesa, v rokoch 1798 – 99 v rodine K. Felváryho v [[Peterka|Péterke]]. Ako evanjelický kaplán a učiteľ hospodárskych náuk pôsobil v rokoch 1799 – 1801 na Tešedíkovom hospodárskom inštitúte v [[Sarvaš (mesto)|Szarvasi]]. V rokoch 1801 – 1808 bol farár v [[Aszód|Aszóde]]e, 1808 – 1820 v [[Cinkota|Cinkote]], 1820 – 1848 v Tisovci. V roku 1823 bol superintendantom potiského dištriktu.<ref name=":0" />

Pavol Jozeffy bol vedúcim slovenskej deputácie, ktorá 5. 6.júna 1842 predložila panovníckemu dvoru vo Viedni dokument známy pod názvom Slovenský prestolný prosbopis. Dokument bol predovšetkým reakciou na výroky generálneho dozorcu evanjelickej cirkvi v Uhorsku Karola Zaia, ktorý bol zástancom maďarizácie a usiloval sa o maďarizáciu evanjelickej cirkvi napríklad zavedením maďarčiny namiesto biblickej češtiny. Prosbopis podpísalo asi 200 evanjelických osobností a obsahoval šesť národných a jazykových požiadaviek. Členovia deputácie sa stretli s kancelárom Metternichom a arcivojvodom Ľudovítom. V Uhorsku sa proti organizátorom prosbopisu zorganizovala kampaň mierená najmä proti Jozeffymu. Výsledkom prosbopisu bolo niekoľko ústupkov v oblasti cirkevného života a možnosť publikovať národné obrany. Pokusy o vytvorenie jednotnej protestantskej cirkvi, ktorá by zahŕňala evanjelikov aj kalvínov sa nepresadila.<ref>{{Citácia knihy|priezvisko=Podolan|meno=Peter|titul=Slovenské dejiny III. 1780 - 1914|vydavateľ=Literárno informačné centrum|miesto=Bratislava|rok=1987|isbn=9788081190810 123 124|strany=124|meno2=Miriam|priezvisko2=Viršinská}}</ref>

K hnutiu tzv. štúrovcov sa Pavol Jozeffy nepripojil a ani nesúhlasil s [[Ľudovít Štúr|Štúrovou]] kodifikáciou stredoslovenčiny ako spisovného jazyka. Štúrovcov však hmotne podporoval a angažoval sa v obrane Ľudovíta Štúra a za udržanie Katedry reči a literatúry českoslovanskej v Bratislave.