Sovietski vojnoví zajatci počas druhej svetovej vojny: Rozdiel medzi revíziami

 

== Podmienky zajatia a úmrtnosť ==

Po tom čo padli do zajatia (väčšina na území [[Bieloruská sovietska socialistická republika|Bieloruska]], [[Ukrajinská sovietska socialistická republika|Ukrajiny]] a západného [[Ruská sovietska federatívna socialistická republika|Ruska]]), museli sovietski zajatci celé dni, zvyčajne pešo putovať do zberných táborov. Smeli zastaviť iba na rozkaz. Tisíce (podľa niektorých zdrojov rádovo stovky tisíc) boli zastrelení ich strážami počas presunov ak prejavovali známky únavy a neschopnosť ďalej pochodovať.<ref name="Enc.Gen"/> Boli nútení piť [[voda|vodu]] z kaluží na ceste. Nemci zabraňovali miestnemu obyvateľstvu zásobovať zajatcov z vlastných zdrojov<ref name="Ostfornt">Charles Winchester: Ostfornt / Hitler's War on Russia. Osprey Pbl., Oxford, 1998, s. 39 {{Languageicon|en}}</ref>. Na udržiavanie poriadku vo vnútri táborov boli vyberaní dobrovoľníci najmä spomedzi Ukrajincov a Tatárov. Etnickí Židia, politickí komisári a komunisti boli po odhalení vyzlečení do naha, postavení do rady a zastrelení<ref>John Erickson, Ljubica Erickson: Hitler versus Stalin The Eastern Front in Photographs. London, Carlton Books 2001, s. 26 {{Languageicon|en}}</ref>. Jednotky Wehrmachtu na východe väčšinou nebrali do zajatia ťažko ranených nepriateľov a takýchto bojovníkov popravovali na mieste. Niektoré nemecké jednotky, najmä Waffen SS sa zajatcov neunúvali brať vôbec. Bežnou praxou bolo, že zajatcov jednoducho zhromaždili ešte v blízkosti frontu a postrieľali [[guľomet]]mi<ref name="Ostfornt"/>.