Redaktorka:Nelliette/Pieskovisko: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Riadok 219:
 
===Proletárska literatúra<ref>https://www.litcentrum.sk/ukazka/socialisticky-realizmus-v-slovenskej-poezii</ref><ref>https://www.academia.edu/42118774/Koncepcie_prolet%C3%A1rskej_literat%C3%BAry_a_socialistick%C3%A9ho_realizmu_v_medzivojnovom_obdob%C3%AD</ref>===
Proletárska literatúra medzi dvoma vojnami bola jedným zo žánrov slovenskej [[Moderna (začiatok 20. storočia)|moderny]]. Je tvorená proletárskou poéziou a literátmi spomedzi [[Davisti|davistov]]. Po prevrate vo februári [[1948]] sa tento prúd transformoval a niektorým sa podarilo zjednotiť sa zdarne so socialistickým realizmom, čo ale neplatilo pre autorov zo skupiny [[DAV]], pozri súdne procesy s tzv. [[Buržoázny nacionalizmus|buržoáznymi nacionalistami]]. Proletárskych autorov, ktorí yačalizačali tvoriť v [[20. roky 20. storočia|20. rokoch 20. storočia]] možno považovať za spontánny jav v slovenskej literatúre vzhľadom ku sociálnej situácii väčšiny [[Slováci|Slovákov]]. Naopak, po komunistickom prevrate sa zmenila pozícia proletariátu vo vládnucu vrstvu a spisba socialistických realistov sa už nedá nazvať spontánnou ale násilne vnútenou režimom, keď bol prevzatý [[socialistický realizmus]] stalinského typu. Proletárski autori sa v prvotnej fáze vývoja štýlovo prejavovali ako [[Expresionizmus|expresionisti]], [[Konštruktivizmus|konštruktivisti]] [[Futurizmus|futuristi]], básnici [[Poetizmus (smer)|poetizmu]] a [[Senzualizmus (filozofia)|senzualizmu]], tematicky sa však opierali o aktuálnu tému sociálnej situácie nižších pracujúcich vrstiev.
 
[[Fraňo Kráľ]] ([[1903]] – [[1955]]) <ref>https://www.litcentrum.sk/autor/frano-kral/zivotopis-autora</ref> bol slovenský básnik, prozaik a povojnový komunistický politik proletárskeho pôvodu. Spočiatku písal proletársku poéziu a publikoval ju v [[Pravda (slovenský denník)|Pravde]] a [[Nový Život|Novom živote]]. Na jeho socialistický názor mali vplyv českí avantgardní umelci [[Jiří Wolker]], [[Vítězslav Nezval]], [[Pavel Hora]] a [[Stanislav Kostka Neumann]], ktorých stretol počas liečenia tuberkulózy v [[Čechy|Čechách]]. Neskôr sa priklonil k [[Poetizmus (smer)|poetizmu]] a [[Symbolizmus|symbolizmu]]. Jeho básnický debut ''Čerň na palete'', zbierka básní, vyšiel v [[1930]]. Pracoval ako učiteľ, no v jeho bratislavskom období bol predčasne poslaný do dôchodku. Medzi dvoma vojnami napísal dva romány ''Cesta zarúbaná'' (1934) a ''Stretnutie'' (1937) a ďalšie zbierky poézie ''Balt'' (1931), ''Pohľadnice'' (1936) a dve knihy o deťoch pre deti ''Jano'' ([[1931]]) a [[Čenkovej deti]] ([[1932]]), ktoré boli vložené do „Zlatého fondu slovenskej literatúry”. Po vojne mu vyšli zbierky básní ''Z noci do úsvitu'' (1945) a ''Jarnou cestou'' ([[1952]]) a román ''Bude ako nebolo'' ([[1952]]). V roku [[1961]] mu vyšla kniha ''Fraňo Kráľ učiteľom'', zbierka prejavov, článkov, listov a iných dokumentov. V roku [[1953]] obdržal titul Národný umelec. Fraňo Kráľ bol činný v bratislavskom protifašistickom komunistickom odboji počas bábkovej [[Slovenská republika (1939 – 1945)|Slovenskej republiky]]. <ref>https://www.vtedy.sk/frano-kral-spisovatel-narodny-umelec</ref>
 
[[Peter Jilemnický]] ([[1901]] - [[1949]]) bol Čech píšuci a hovoriaci veľmi dobre slovensky, prozaik a novinár proletárskeho pôvodu. Pôsobil ako učiteľ na Slovensku, dva roky strávil v [[ZSSR]] štúdiom žurnalistiky v [[Moskva|Moskve]]. Medzi dvoma vojnami bol členom ľavicovej skupiny [[DAV]]. Po roku [[1939]] sa podľa nariadenia [[Jozef Tiso|Tisovej]] vlády musel vysťahovať do Čiech. Tu sa zapojil do miestneho protifašistického odboja a dostal sa do koncentračných táborov. Po návrate pracoval na Povereníctve školstva a osvety v Bratislave, v roku [[1948]] sa stal kultúrnym atašé v [[Moskva|Moskve]], kde v roku [[1949]] zomrel. Jilemnický zo začiatku písal v štýle [[Expresionizmus|expresionizmu]], no čoskoro prešiel k [[Socialistický realizmus|socialistickému realizmu]]. Viaceré jeho diela sú považované za schematické či tendenčné. Dielo je dokumentárneho charakteru s menšími známkami lyrizmu. Je autorom románov ''Víťazný pád'' (1929), ''Zuniaci krok'' (1930), ''Pole neorané'' (1932), či ''Kus cukru'' (1934), ktoré zobrazujú situáciu slovenského proletariátu. Poviedkový súbor ''Kompas v nás'' (1937), román ''Kronika'' (1947) boli tiež v origináli napísané v slovenskom jazyku. Väčšina jeho tvorby nebola vydávaná, vychádzala až po roku [[1948]].<ref>https://www.teraz.sk/knihy/spisovatel-ucitel-jilemnicky-vyrocie/187352-clanok.html</ref>
 
[[Ján Poničan]] ([[1902]]-[[1978]]), autorský pseudonym Ján Rob Poničan, <ref>http://www.nasaadvokacia.sk/ponican.html</ref> <ref>https://www.litcentrum.sk/autor/jan-ponican/zivotopis-autora</ref>bol advokát, básnik, člen skupiny [[DAV]]. Ľavicovo orientovaný nielen [[Vitalizmus (literatúra)|vitalista]] sa stal v roku [[1924]] aj spoluzakladateľom časopisu Dav spolu s [[Vladimír Clementis|Vladimírom Clementisom]], [[Eduard Urx|Eduardom Urxom]], [[Andrej Sirácky|Andrejom Siráckym]]<ref>https://www.litcentrum.sk/autor/andrej-siracky/zivotopis-autora</ref> a [[Daniel Okáli|Danielom Okálim]]. V tom istom roku vstúpil do [[Komunistická strana Česko-Slovenska|komunistickej strany]] a bol aktívny ako redaktor nielen v DAV-e ale neskôr aj v komunistickej [[Pravda (slovenský denník)|Pravde]]. V roku [[1923]] vydal Poničan vlastným nákladom svoju prvú básnickú zbierku ''Som, myslím, cítim a vidím, milujem všetko, len temno nenávidím.'' Ilustroval ju [[Ľudovít Fulla]]. Táto zbierka básní inklinuje k „fin de siècle”, [[Expresionizmus|expresionizmu]] a proletárskej poézii <ref>Ján Rob Poničan (Som, myslím, cítim, milujem všetko, len temno nenávidím),
MICHAL HABAJ, Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava,01111246--SL-2008-4-Habaj-261-274.pdf</ref>. Po incidente počas exekúcie bol Poničan ako advokát súdený za poburovanie, ale pred konečným rozsudkom, ktorým mu prisúdili dva týždne väzenia stihol v roku [[1929]] vydať zbierku poézie ''Demontáž''. Demontáž flirtuje s viacerými literárnymi smermi: [[Konštruktivizmus|konštruktivizmus,]] [[futurizmus]], [[expresionizmus]] a [[proletárska poézia |proletárska poézia]]<ref>Michal Habaj: Poet in Time. Ján Poničanʼs Poetry between 1929 and 1942. SLOVENSKÁ LITERATÚRA 62, No. 6, p. 449 – 468.pdf</ref>. Jej obálku vytvoril opäť Ľudovít Fulla a patrí k najkrajším slovenským knižným vydaniam. V roku [[1932]] napísal [[Utopizmus|utopistickú]] divadelnú hru ''Všetkostroj''. Poničan tu vymyslel stroj, ktorý vyrobí všetko a tým vytvorí davy nezamestnaných. Jedná sa tu o klasický problém proletariát verzus výrobné prostriedky. V roku [[1932]] vydal v [[Umelecká beseda slovenská|Umeleckej besede]] tretiu básnickú zbierku ''Večerné svetlá''. Kritika ju označuje za [[Impresionizmus|impresionistickú]] medzihru, literárna štúdia Michala Habaja zaraďuje túto zbierku do žánrov [[Vitalizmus (literatúra)|vitalizmus,]] [[Poetizmus (smer)|poetizmus]], senzualizmus a Apollinairov surrealizmus, ale bez rámca avantgardnej poetiky<ref>Michal Habaj: Poet in Time. Ján Poničanʼs Poetry between 1929 and 1942. SLOVENSKÁ LITERATÚRA 62, No. 6, p. 449 – 468, 1. strana.pdf</ref>. Jedna z jej básní ''Momenty z väzenia'' je impresiou z väzenia v Banskej Bystrici, kde sedel za poburovanie. Ďalšiu divadelnú hru napísal o udalostiach vzbury na čele so [[Štefan Major|Štefanom Majorom]], ktorého kauzu riešil. Pod názvom ''Vzbura na rozkaz'' (Toronto, [[1936]]) sa skrýva opäť téma proletárskeho boja. V roku [[1934]] vydal básnickú zbierku ''Angara'' vytvorenú pod dojmom svojho cestovania po [[ZSSR]] majúcu podobne ako ''Demontáž'' multižánrové poetické smerovania. Nasledovali romány ''Stroje sa pohli'' a ''Pavučina'', opäť napísané pod vplyvom zážitkov z riešenia súdnych sporov kvôli antiexekučným demonštráciám. V divadelnej hre ''Iskry bez ohňa'' v celom druhom dejstve Poničan zobrazil skutočný súdny proces, čo stupňuje emocionálny postoj k nespravodlivého rozsudku.
 
[[Laco Novomeský]] ([[1904]] - [[1976]]) <ref>https://www.litcentrum.sk/autor/ladislav-laco-novomesky/zivotopis-autora</ref>bol básnik spočiatku medzivojnovej proletárskej poézie, [[esejista]], literárny teoretik a kritik proletárskej predvojnovej literatúry. Jeho tvorba a činnosť v politike majú však presah do obdobia po [[Druhá svetová vojna|druhej svetovej vojne]], kedy sa zjednotil s prúdom [[Socialistický realizmus|socialistického realizmu]]. Pred vojnou sa stal spoluzakladateľom periodika skupiny ľavicových intelektuálov [[DAV]], v ktorom publikovali a pôsobili rôzni členovia slovenskej inteligencie (právnici, politici, novinári, literárni kritici, proletárski básnici, spisovatelia a rôzni vedci). Novomeský pochopil zmenu paradigmy proletárskej ideológie po vojne, keď sa zmenil stav prvotne opozičnej úlohy [[proletariát]]u v jeho vládnucu pozíciu po [[Februárový prevrat|februárovom prevrat]]e v roku [[1948]]. Jeho prispôsobovanie sa však nestačilo, v roku [[1951]] sa ocitol vo väzení za svoju údajnú činnosť „buržoázneho nacionalistu” spolu s viacerými členmi DAV-u. Počas výkonu trestu napísal asi štyritisíc básní na cigaretové papieriky, ktoré sčasti vyfajčil s tabakom, ale nie je známe, ako naložil so zvyškom. Novomeský literárne debutoval v roku [[1924]] básňou-pásmom ''Nedeľa''. V roku [[1925]] vstúpil do komunistickej strany. Na začiatku [[30. roky 20. storočia|30. rokov]] vstúpil do viacerých ľavicových organizácií a zapojil sa do protestov a demonštrácií po udalostiach v [[Košúty|Košútoch]]. Bol činný ako politický aktivista. V [[1943]] sa stal členom „V. ilegálneho výboru Komunistickej strany Československa”, čím sa ocitol v boji proti [[Fašizmus|fašizmu]] na pôde [[Bratislava|Bratislavy]]. V rámci svojej povstaleckej činnosti v [[SNP]] odišiel ako delegát [[SNR]] do [[Londýn]]a rokovať s [[Edvard Beneš|E. Benešom]] a následne do [[Moskva|Moskvy]], kde mal jednanie s [[Klement Gottwald|Klementom Gottwaldom]]. V poézii Novomeský pokračoval v rýchlo sa rozvíjajúcej tvorbe od raného [[Symbolizmus|symbolizmu]] k revolučnej proletárskej poézii. Tento prechod prispel k vytvoreniu nového svojského štýlu najviac oceňovanému kritikou. V roku [[1924]] publikoval básne ''Vy a ja'', ''Zradcom zeme'', ai. [[20. júl]]a [[1924]] uverejnil dve básne ''Večer v parku, Veľký deň'' v časopise „Proletárska nedeľa” (príloha Pravdy chudoby). Novomeský sa stal konštantným prispievateľom do proletárskej tlače. Tematicky sa inšpiroval revolučným hnutím a [[Jiří Wolker|Jiřím Wolkerom]]. Formálne tvaroval svoju poéziu ako balady, poloepické básne, rozsiahle pásma ''Nedeľa, Noc, Mesto, Slúžka, Tuberkulóza, Dve balady''. Socialistická kritika (Milan Pišút) považuje za vrchol poetickej tvorby Novomeského ''Svätý za dedinou'', triptich ''Vila Tereza'', ''Do mesta 30 min.,'' ''Stamodtiaľ''. V roku [[1932]] vydal druhú zbierku ''Romboid'' ([[1932]]), ''Otvorené okná'' ([[1935]]), a ''Svätý za dedinou'' ([[1939]]), ktoré kritika považuje tiež za kvalitatívne kulminovanie jeho tvorby. V jeho poetickej tvorbe pretrváva [[Poetizmus (smer)|poetizmus]] a snúbia sa v nej [[Modernizmus (literatúra)|modernizmus]] a [[Avantgarda (utopický socializmus)|avantgarda]] so sociálnou baladickou témou. V [[1948]] vydal zbierku ''Pašovanou ceruzkou'' (vydanou v [[1940]]-[[1941]]) v časopise [[Elán (časopis)|Elán]].