Veľkolepá Elza (Mágnás Elza): Rozdiel medzi revíziami

Elza, vlastným menom Emília Magdaléna Turčanová, sa narodila 17. júla 1880 do mlynárskej rodiny. Pokrstená bola v Pečeniciach a ako bydlisko sa v krstnej matrike uvádza mlyn v Pečeniciach. V blízkosti mlyna na nachádzali dve rómske osady. Emília vyrastala spolu s rómskymi deťmi. Tam asi pochytila ich temperament. Jej otec Štefan Turčan v roku 1890 ochorel na zápal pľúc a zomrel. Matka Mária, rodená Zvarová, sa potom ešte niekoľkokrát vydala. Niekedy pred smrťou otca Štefana sa rodina presťahovala do Bátoviec. Po jeho smrti, v dôsledku biedy, rodina Bátovce opustila. Emília ako 15 ročná odišla do Budapešti, kde pracovala ako umývačka riadu, slúžka a predavačka. Od roku 1900 začala svoju závratnú kariéru najskôr ako servírka, neskôr pôsobila v nočnom klube Olympia, či v Casine de Paris. Vystupovala ako speváčka v Metropolitnom divadle Orfeum. Potom začala pracovať ako "spoločníčka" pre mužov z vyšších kruhov. Vypracovala sa zo slúžky s prezývkou "špinavá Elza" na luxusnú kurtizánu s umeleckým menom "Mágnás Elza". Tam niekde stretla bohatého továrnika Maxa Schmita, ktorý z nej urobil svoju oficiálnu milenku. Na nábreží Margit jej v roku 1913 prenajal trojizbový byt, zariadil ho luxusným nábytkom, objednával jej oblečenie priamo z Paríža, zahŕňal ju drahými darmi a šperkami. Keď Elzu v januári 1914, za spoluúčasti jej gazdinej a kuchárky Rózsi Kóbori, zavraždil 26 ročný vojak Nick Gusztáv, tak v Budapešti vypukol škandál. Elzina mŕtvola sa našla v cestovnom koši na brehu Dunaja v Budíne. Spustilo sa rozsiahle pátranie, do ktorého sa zapojilo 120 detektívov. V sídle polície pracovalo 60 najskúsenejších ľudí. Po troch dňoch polícia chytila páchateľov. Táto senzácia sa objavila na stránkach novín celého sveta. Novinári sa okrem iného pohoršovali aj nad nesmiernym bohatstvom Elzy a obrovskou biedou státisícov pracujúcich i nezamestnaných. Na Elzinom honosnom pohrebe 15. januára 1914 sa zúčastnilo obrovské množstvo ľudí, dokonca na ňom boli prítomní aj fotografi a filmári. Schmit vo svojom kaštieli v Kiscelli zariadil miestnosť ako spomienku na Elzu. V roku 1915 na prízemí bývalej veže kostola trinitárov v Kiscelli zriadil kaplnku Elzy Mágnás. Max Schmit zomrel v roku 1935 a jeho posledná vôľa bola, aby v kaštieli bolo zriadené múzeum.