Ján Režňák: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Andrej-airliner (diskusia | príspevky)
Bez shrnutí editace
Andrej-airliner (diskusia | príspevky)
Bez shrnutí editace
Riadok 36:
Prvá frontová garnitúra letky 13 bola [[7. júl]]a 1943 spolu s Jánom Režňákom stiahnutá späť na Slovensko. Pod velením mjr. [[Ondrej Ďumbala|Ondreja Ďumbalu]] bolo prvej garnitúre letky 13 priznaných 155 potvrdených zostrelov sovietskych lietadiel so 4 stratami na vlastnej strane. Na Slovensko sa prvá garnitúra letky 13 vrátila [[17. júl]]a 1943.
 
Presne mesiac po návrate z východného frontu bol Ján Režňák pridelený k [[Hotovostný roj (Slovenské vzdušné zbrane)|Hotovostnému roju]] na [[Letisko Vajnory|letisku Vajnory]]. Táto početne malá jednotka, vyzbrojená v tom čase už zastaranými stíhačkami Bf 109E a [[Avia B.534]], mala za úlohu zabezpečiť protivzdušnú obranu [[Bratislava|Bratislavy]] a priemyselných lokalít na [[Považie|Považí]]. Dňa [[31. október|31. októbra]] 1943 sa Ján Režňák oženil so slečnou Monikou Ondrejkovou.<ref>Rajlich 2006, s. 61.</ref> Po návrate druhej frontovej garnitúry z východného frontu bol Hotovostný roj dňa [[31. január]]a [[1944]] reorganizovaný na [[Pohotovostná letka (Slovenské vzdušné zbrane)|Pohotovostnú letku]]. Vo [[február]]i sa letka začala prezbrojovať na modernejšie [[Messerschmitt Bf 109|Messerschmitty Bf 109G-6]] a zároveň bola začlenená do zostavy Stíhacieho veliteľstva Východná marka (''Jagdfliegerführer Ostmark''), čo znamenalo, že bola podriadená protivzdušnej obrane Ríše (''Reichsluftverteidigung''). Mokrá a mäkká plocha vajnorského letiska však na rýchle pohotovostné vzlety nevyhovovala. Letka sa tak musela koncomna februárazačiatku [[marec|marca]] premiestniť na [[Letisko Piešťany|letisko do Piešťan]]. Dňa [[6. apríl]]a 1944 Režňák havaroval s lietadlom [[Fieseler Fi 156|Fieseler Fi 156C-3 ''Storch'']] počas pristávania na piešťanskom letisku. Na lietadle sa zasekli pedále kormidla, dôsledkom čoho sa stroj prevrátil a došlo k poškodeniu vrtule a krídla. Pilot z tohto incidentu vyviazol bez zranení.<ref name="topsid.com"/> Režňák uskutočnil u tejtoPohotovostnej jednotkyletky celkovo sedem bojových letov (tri na Bf 109E a štyri s Bf 109G-6), ale nemal príležitosť zúčastniť sa vzdušného súboja s Američanmi. Na jeden z týchto letov, keď letel v tesnej blízkosti amerického bombardéra, spomínal: ''„Raz som letel súbežne s americkým bombardérom a bol som tak blízko, že som videl zlatý zub v úsmeve bočného strelca, ktorý na mňa mával. Len sme si zamávali.“''<ref>{{Citácia elektronického dokumentu | priezvisko = | meno = | autor = | odkaz na autora = | titul = 2/JG26 Schlageter | url = http://jg26.achileus.cz/interview-s-p-janom-reznakom/ | vydavateľ = jg26.achileus.cz | dátum vydania = | dátum aktualizácie = | dátum prístupu = 2018-09-06 | miesto = | jazyk = }}</ref><ref name="topsid.com">{{Citácia elektronického dokumentu | priezvisko = | meno = | autor = | odkaz na autora = | titul = Ján Režňák | url = http://www.topsid.com/index.php?war=clanky_a_osobnosti&unit=jan_reznak | vydavateľ = topsid.com | dátum vydania = | dátum aktualizácie = | dátum prístupu = 2018-04-16 | miesto = | jazyk = }}</ref> V tomto období minister obrany gen. [[Ferdinand Čatloš]] a veliteľ štábu armády plk. [[Ján Golian (generál)|Ján Golian]] nezávisle na sebe pripravovali tajný plán povstania proti Nemcom. Slovenskí stíhači preto dostali inštrukciu neútočiť na Američanov, pokiaľ na slovenských pilotov nebudú útočiť oni, na čo spomínal aj Režňák: ''„Mali sme taký tichý príkaz. Kto tomu rozumie, vie, že tam boli stovky amerických stíhačov. Nás bolo osem. Ak by niekto zaútočil, Američanov tam bolo toľko, že by to bola samovražda.“''<ref name="aero.sme.sk"/> Dňa [[6. apríl]]a 1944 Režňák havaroval s lietadlom [[Fieseler Fi 156|Fieseler Fi 156C-3 ''Storch'']] počas pristávania na letisku v Piešťanoch. Na lietadle sa zasekli pedále kormidla, dôsledkom čoho sa stroj prevrátil a došlo k poškodeniu vrtule a krídla. Režňák z tohto incidentu vyviazol bez zranení.<ref name="topsid.com"/> Neoficiálne prímerie Američania porušili [[16. jún]]a 1944, kedy 158 bombardérov [[Consolidated B-24 Liberator|B-24 Liberator]] [[47th Bombardment Wing|47. bombardovacieho krídla]] zaútočilo v štyroch vlnách na rafinériu [[Apollo (podnik)|Apollo]], [[Nákladný prístav (Bratislava)|Zimný prístav]] a prístavný most v Bratislave. Americké bombardéry sprevádzalo 34 stíhačiek [[North American P-51 Mustang|P-51 Mustang]] [[52nd Fighter Group|52. stíhacej skupiny]]. Šiesti stíhači Pohotovostnej letky síce vzlietli na poplach, ale na mohutný zväz amerických bombardérov a stíhačiek nezaútočili. V čase bombardovania hlavného mesta Slovenska sa nachádzali mimo oblasť Bratislavy v blízkosti iného amerického zväzu. Keď vo vzduchu dostali správu o bombardovaní Bratislavy, bez váhania zamierili do nebezpečnej oblasti, ale keď tam prileteli, už nemali proti komu zasiahnuť. Americké lietadlá už z priestoru odlietali, a tak neucelená zostava slovenského roja nakoniec zamierila na piešťanské letisko.<ref>{{Citácia knihy | priezvisko = Bursa | meno = Stano | autor = | odkaz na autora = | titul = Stíhač Rudo Božik | vydanie = | vydavateľ = Svět Křídel | miesto = Cheb | rok = 2006 | počet strán = 227 | url = | isbn = 978-80-86808-32-1 | kapitola = Pohotovostní letka | strany = 145 | jazyk = }}</ref> Vzťahy s Nemeckom sa zhoršili. Príslušníci nemeckej leteckej misie na Slovensku, plk. Dietrich Mense a Ignacius Weh, zaujali veľmi kritický postoj voči slovenským pilotom. Hovorili o ich zbabelosti a požadovali útočiť na Američanov.<ref name="topsid.com"/> Ján Režňák mal šťastie, že sa nakoniec nezúčastnil ani posledného boja Pohotovostnej letky s bombardérmi a stíhačkami [[Fifteenth Air Force|15. leteckej armády]] USA dňa [[26. jún]]a 1944, keďže nebol medzi ôsmimi pilotmi, ktorí vzlietli na poplach. Režňák pôvodne sedel v kokpite pohotovostného Bf 109G-6 (biela 6), ale pretože mu manželka priniesla na letisko občerstvenie, zastúpil ho zvk. [[Pavel Zeleňák]]. Keď bol v to ráno vyhlásený poplach, Režňák nasadol do spomínaného lietadla namiesto Pavla Zeleňáka, ktorý sa niekde zdržal. Potom, čo Zeleňák prišiel, chvíľu sa s Režňákom hádali, ale nakoniec odštartoval Zeleňák. Na udalosti tohto dňa si Ján Režňák spomínal: ''„Ja som sedel v lietadle, ktoré potom bolo zostrelené. Môj kamarát Zeleňák mi vravel, aby som ho pustil do lietadla. Utekal ešte za veliteľom, ktorý mi do rádia povedal, aby som ho pustil. Keď odštartovali, sadol som si do pokazeného messerschmitta a cez jeho rádio som počúval priebeh boja. Veliteľ Haluzický stál pri mne a vypytoval sa, čo je nové. Vedel som, že to je zlé, lebo sa roztrhali a neboli pohromade. Tušil som, že bude po nich. Haluzický im chcel zakázať útok, ale to sa nedalo. Zeleňáka nakoniec zostrelili pri Hornej Strede. Videl som, ako ho naháňali tri Lightningy. Pristál do poľa, zlámal si chrbticu a stal sa z neho mrzák. Po desiatich rokoch na to aj zomrel.“''<ref name="aero.sme.sk"/> Príslušníci Pohotovostnej letky síce preukázali, že rozhodne nie sú zbabelí, ale letka zároveň prestala existovať ako bojaschopná jednotka a následne boli zmarené aj plány na jej využitie v povstaní.
 
[[Slovenské národné povstanie|Slovenského národného povstania]] (SNP) sa Režňák zhodou okolností nezúčastnil a na udalosti po vypuknutí povstania spomínal: ''„Bol som práve v meste, keď za mnou prišiel vojak a hovoril mi, že ideme bojovať proti partizánom. Povedal som mu, že som pilot a že nebudem s puškou po lesoch naháňať partizánov. Podobne sa zachovalo aj niekoľko ďalších pilotov. Ostatní, väčšinou mladší piloti a pozemný personál potom nastúpil do nákladných áut a v kolóne odišli z letiska preč. My sme zostali na letisku a na druhý deň sme sa dozvedeli, že to všetko bola len zámienka, že v skutočnosti kolóna odišla k povstalcom. V ten deň mi tiež Haluzický telefonoval, aby som preletel s messerschmittom na Tri Duby, kde bolo povstalecké letisko. Žiadne z piešťanských lietadiel však nebolo letuschopné, chýbal benzín a nejaké súčiastky. Potom na letisko prišli Nemci a vyhnali nás z neho. Prikázali nám zostať v Piešťanoch, nesmeli sme mesto opustiť a každé ráno sme sa museli Nemcom hlásiť.“''<ref>Rajlich 2006, s. 62.</ref><ref name="reznak.rodobrana.org"/><ref>{{Citácia elektronického dokumentu | priezvisko = | meno = | autor = | odkaz na autora = | titul = Ján Režňák : slovenské eso číslo 1 na východnom fronte | url = http://www.kvhcarpathia.sk/clanky/reznak/reznak.htm | vydavateľ = kvhcarpathia.sk | dátum vydania = | dátum aktualizácie = | dátum prístupu = 2018-04-16 | miesto = | jazyk = }}</ref> Vyjadril sa tiež o niektorých ďalších udalostiach SNP: ''„Takíto boli odbojári – tuto po dedinách kradli, sedliakov okrádali... mäso, slaninu, všetko... Tam si kládli ohníky a keď niekto skríkol: Nemci!... tu utiekli ďalej... utekali... až potom sa takto zlikvidovalo celé povstanie. No, všetka česť... voľakde bojovali niektorí, čo boli ďalej okolo – ja neviem – Prievidze alebo neviem kde-kade, alebo tuším okolo Banskej – tam asi boli. Však tam boli aj moji kamaráti Fero Cyprich, Rudo Božik – to všetka česť týmto. To keby som tam bol ja býval, že som na tom Zvolene, tak takisto lietam proti Nemcom ako lietali aj oni, pretože v prvom rade ja som videl aeroplán, ale som nevidel politiku.“'' Jeho neúčasť v povstaní mala neskôr zásadný význam pre jeho povojnovú kariéru.