Keď mal Alexander dva roky, jeho rodina sa presťahovala do čiste maďarského mesta [[Kiskunfélegyháza]], ktoré neskôr Petőfi vydával za svoje rodné mesto. Jeho otec sa pokúsil synovi zabezpečiť najlepšie školy. Navštevoval viacero škôl ([[1833]]{{--}}[[1834]] – 34- piaristické gymnázium v Pešti, [[1835]]{{--}}[[1838]] – 38- slovenské evanjelické gymnázium v [[Aszód]]e, [[1838]]{{--}}[[1839]] – 39- lýceum v Banskej Štiavnici). Z lýcea v Banskej Štiavnici utiekol, aby sa mohol venovať divadlu (podľa niektorých názorov boli dôvodom jeho ukončenia štúdia finančné problémy rodičov). Potom Alexander striedal rôzne zamestnania na viacerých miestach: v [[Pešť|Pešti]] bol pomocníkom v [[Divadlodivadlo (umenie)|divadle]], v [[Ostffyasszonyfa]] [[učiteľ]]om a v Soproni [[vojak]]om ([[1839]]). V rokoch [[1841 – ]]{{--}}[[1842]] študoval na kolégiu v [[Pápa|Pápe]], kde sa stretol so svojím neskorším priateľom [[Mór Jókai|Mórom Jókaim]] ({{vjz|hun|''Jókai Mór''}}). O rok neskôr, v roku [[1842]] prvý raz oficiálne vyšli jeho verše: v ''Atheneu'' ich vydali pod názvom ''A borozó'', boli podpísané menom Sándor Petrovics. V tom istom roku [[3. november|3. novembra]] boli vydané verše pod jeho pomaďarčeným menom „Petőfi“.
Popri poézii ho aj tak viac zaujímalo divadlo, a v roku [[1842]] sa pridal k jednej kočujúcej divadelnej spoločnosti. V roku [[1844]] putoval z Debrecína[[Debrecín]]a ({{vjz|hun|''Debrecen''}}) do [[Budapešť|Budapešti]], aby našiel vydavateľa svojich veršov. V roku [[1843]] opisoval v [[Bratislava|Bratislave]] Správy zo snemu, súčasne vypomáhal v divadle. Prvú básnickú zbierku vydal v roku [[1844]] pod názvom ''Versek'', v tom istom roku bol pomocným redaktorom časopisu ''Pesti Divatlap''. Vo svojich populárnych básňach často spájal ľudové tradičné prvky s rytmom ľudových piesní. Najdlhšiu
prácu napísal v roku [[1845]], bola to epickú báseň pod názvom ''János vitéz''. V rokoch [[1845 – 46]]{{--}}[[1846]] prežíval umeleckú aj ľudskú krízu, v jeho diele sa prejavil pesimizmus.
V [[1846]] sa stretol v Sedmohradsku s Júliou Szendreyovou ({{vjz|hun|''Szendrey Júlia''}}). V nasledujúcom roku, napriek zákazu otca Szendreyho, sa s ňou oženil a svadobnú cestu strávili v kaštieli Petőfiho jediného aristokratického priateľa, básnika Sándora Telekiho ({{vjz|hun|''Teleki Sándor''}}).
Redigoval časopis ''Életképek''. V roku [[1848]] neúspešne kandidoval do uhorského snemu.
