Madame de Staël: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
šabl.
upravené wikilinky, pridaná kategória + typo
 
Riadok 55:
Krátko po narodení syna Augusta odišla na viacero týždňov do Anglicka. Tam stretla francúzskych emigrantov, medzi nimi i Narbonna, a začala písať veľké politicko-filozofické pojednanie ''O vplyve vášní na šťastie osôb a národov.'' V roku 1796 bolo publikované. V septembri 1793 sa postavila na stranu [[Mária Antoinetta|Márie-Antoinetty]] svojou brožúrou s názvom ''Úvahy o procese s kráľovnou.''
 
V roku [[1794]] spoznala v Coppete ženatého ale od ženy odlúčeného publicistu a literáta [[Benjamin Constant|Benjamina Constanta]]. Strávila s ním dlhoročný, búrlivý vzťah, v ktorom mladší Constant bol síce fascinovaný jej genialitou a vitalitou, no sa z neho aj často snažil uniknúť a oslobodiť zpodspod vplyvu.
 
Na jar 1795 publikovala madame de Staël svoju prvú vážnu knižnú publikáciu. Zbierku rôznych textov, medzi nimi jednu literárno-teoretickú esej o fikcii a dve novely. Takisto vo Švajčiarsku vyšla jej brožúra ''Myšlienky o mieri adresované M. Pittovi a Francúzom''.(Ženeva, 1795)
Riadok 68:
Germaine sa stala počas svojho pôsobenia niekoľkokrát „persona non grata“ v Paríži. Jej politický vývoj smeroval od osvietenstva britského pôvodu na začiatku v dôsledku revolučného teroru späť ku liberálnym ideálom šľachty. Toto sa výrazne prejavilo v období procesu s [[Mária Antoinetta|Máriou-Antoinettou]] a v období 1792-3, keď vo Francúzsku vládol teror [[Gilotína|gilotíny]]. Postavila sa proti trestu smrti pre bývalú kráľovnú.
 
Vo Francúzsku ju chránila neutralita švédskej ambasády, ak sa veci zhoršovali, odcestovala na územie Švajčiarska, ktoré bolo v tom čase už neutrálne. Na zámku Coppet vo Švajčiarsku sústreďovala okolo seba spoločnosť osobností rovnakého či podobného zmýšľania, hostila emigrantov a literátov. Bola súčasťou nepriateľskej koalície voči Bonapartemu. V zásade možno povedať, že bola desať rokov od doby, keď jej Napoleon zakázal pobyt v Paríži a jeho štyridsaťmíľovom okruhu roku [[1803]], v exile. V roku 1800 sa úradne rozviedla s barónom Staël-Holsteinom. Počas Napoleonovej [[Vláda Napoleon_Bonaparte#Sto dní|Vlády Sto dní]] sa do Paríža vôbec nevrátila. Od roku [[1814]] si ešte niekoľkokrát otvorila salóny v Paríži a Coppete, no do politiky významne nezasiahla. Jej posledným manželom bol mladý dôstojník John Rocca. Umrela v roku [[1817]].
 
==Potomkovia madame de Staël==
* Gustava Sophia Magdalena-Gustavine (1787-1789), ktorej kráľ [[Gustáv III. (Švédsko)|Gustáv III.]] bol príbuzným a zároveň jediné dieťa baróna de Staël-Holstein
* Gustava Hedvig (1789), umrela po [[pôrod]]e
* Ludvig Auguste (1790-1827), potomok Louisa de Narbonne
Riadok 79:
 
==Dielo==
Jej romány a poézia inšpirovali vznik [[Romantizmus (literatúra)|romantickej literatúry]] u [[George Gordon Byron|lorda Byrona]], [[Sir Walter Scott|Scotta]], [[Percy Bysshe Shelley|Shelleyho]] a [[François-René de Chateaubriand|Chateaubrianda]]. Hoci jej próza prestala byť čítaná po doznení romantizmu, jej literárno-kritické, historické a politické eseje a memoáre si zachovali aktuálnosť aj v súčasnosti. Hlavné postavy jej noviel a románov boli ženy a ich citový život prepojený so snahou realizovať sa v pre ne ťažkých a zložitých sociálnych vzťahoch. Jej tvorbou sa inšpirovala a v podstate na ňu priamo nadviazala [[George Sand]].
 
=== Zoznam diel ===
Riadok 132:
[[Kategória:Osobnosti Francúzskej revolúcie]]
[[Kategória:Saloniérky]]
[[Kategória:Osobnosti z Paríža]]