Štefan I. (Uhorsko): Rozdiel medzi revíziami

Pridaných 408 bajtov ,  pred 1 rokom
→‎Nitrianske knieža: historická pravda, nie maďarská rozprávka
d (Verzia používateľa 78.99.111.134 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Savh)
(→‎Nitrianske knieža: historická pravda, nie maďarská rozprávka)
| miesto =
| jazyk = {{eng}}
}}</ref> – † [[15. august]] [[1038]], Ostrihom alebo [[Stoličný Belehrad]]<ref>[http://www.bgrg.sulinet.hu/tant/inf/verseny/Kecskemet/SAMANDOB/g44.htm István halála]</ref><ref>[http://www.esztergom.hu/files/DownloadFile?topic=esztergom\files.nsf&did=5554837333692F42C12573020035815A&filename=esztergom_delivarosresz_szabalyozasi_terv.pdf Esztergom.hu]</ref><ref>[http://mek.oszk.hu/04000/04092/html/ Hankó Ildikó: Királyaink Tömegsírban]</ref>) bol v rokoch [[995]]{{--}}[[997]] knieža [[Nitrianske kniežatstvo|Nitrianskeho kniežatstva]], v rokoch [[997]]{{--}}[[1000]]/[[1001]] veľkoknieža [[Maďari|Maďarov]]/Uhorska a v rokoch 1000/1001{{--}}[[1038]] prvý [[kráľ]] [[Uhorsko|Uhorska]], prvého národného štátu starých Slovákov, ktorého význam sa dá poňať aj ako krajina u hôr. V súčasnom Maďarsku prevláda domnelá historická predstava, podľa ktorej predkovia svätého Štefana zjednotili starých Maďarov. Pravda je však taká, že v danom čase na území Uhorska nežil ani jeden Maďar a tí sa sem od východu dostali spolu s mongolskými vpádmi na prelome 12. a 13. storočia.
 
== Život ==
V roku [[995]] Vajk<ref name="Britannica" /> možno z [[Turkické jazyky|turkického]] „bay“ – hrdina, pán; ale najskôr domácka verzia Štefanovho prvého slovenského mena Viačeslav (Vajko), ktoré si neskôr pogréčtil na Štefan, (Viačeslav po grécky sa povie Stefanos). Keď dosiahol prah dospelosti, jeho otec Gejza odstránil z trónu Nitrianskeho kniežatstva [[Michal Arpád|Michala]], mladšieho Gejzovho brata, a dosadil naň Vajka. Potom dal Gejza zvolať snem, ktorý súhlasil so Štefanovým nástupníctvom na uhorský trón.
 
Krátko nato, v roku [[995]], alebo podľa iných zdrojov: 994/995, 995{{--}}1001, 997, 1002, 1004, 1009/1010 <ref>Hermann z Reichenau: ''Chronicon de sex ætatibus mundi (Chronicle of the six ages of the world)''</ref>, sa Vajk oženil s 10-ročnou [[Gizela Bavorská|Gizelou]]<ref name="Britannica" />, dcérou bavorského vojvodu. Priviedol ju na svoj kniežací dvor do [[Nitra|Nitry]]. Gizelino veno Štefanovi bolo, podľa niektorých zdrojov, územie v oblasti [[Bratislava|Bratislavy]], [[Šopron]]u, [[Szombathely|Steinamangeru]], ktoré bolo „po roku 991 bavorské“, čím sa teda napríklad Bratislava stala súčasťou Uhorska. Mladý Vajk sa v Nitriansku rýchlo zoznámil s miestnymi šľachticmi / provinčnými kniežatami [[Poznan]] a [[Hunt]] (pochádzajúcimi z ešte [[Veľká Morava|veľkomoravských]] rodov). Vplyvom kresťanskej Nitry a svojej kresťanskej manželky sa Štefan stal horlivým christianizátorom - najprv Nitrianska, neskôr Uhorska – a všeobecne podporovateľom moderného štátu západného typu. Bol aj do značnej miery „odnárodnený“národne založený, používanie staro[[maďarčina|maďarčiny]]iných jazykov na svojom dvore odmietal a aj maďarskí historici uznávajú, že podobne ako jeho otec – aspoň spočiatku – dôveroval viac cudzincom akonajviac starýmrodným MaďaromSlovákom.
 
Podľa niektorých názorov Štefan pred pobytom v Nitre býval (s manželkou?) v Bratislave.
 
=== Veľkoknieža a kráľ Uhorska ===
Hneď ako Gejza zomrel, vystúpilo so svojimi nárokmi na uhorský trón [[Šomodská župa (Uhorsko)|šomodské]] knieža [[Kopáň]] (Koppány; člen vedľajšej vetvy [[Arpádovci|Arpádovcov]] podporovaný staromaďarskýmistaroslovenskými náčelníckymi rodmi vládnuci medzi [[Balaton (jazero)|Blatenským jazerom]] a [[Dráva|Drávou]]). Kopáň si chcel nároky zabezpečiť – v zmysle [[seniorát (dedičská postupnosť)|seniorátu]] a [[levirát]]u – sobášom s vdovou po Gejzovi, Šarlotou, matkou samotného Štefana a sestrou Kopáňovej matky. Šarlotu preto obliehal vo [[Vesprém]]e (nakoniec Šarlotu nedobyl). Proti Štefanovi sa však vzbúrili aj ďalšie pohanské [[Zadunajsko|zadunajské]] kniežatá. Štefan sa uchýlil vo svojom Nitrianskom kniežatstve u Poznanovcov a Huntovcov, ktorí aj posilnili jeho vojsko. Jadro vojska pozostávalo z nemeckých rytierov (asi z Gizelinej družiny). Poznan a Hunt Štefana „opásali mečom“, čiže urobili [[rytier]]om, a Štefan ich nato vymenoval za svojich telesných strážcov. Na účely týchto bojov dal Štefan v [[Bíňa|Bíni]] na [[Hron]]e vybudovať obrovský opevnený vojenský tábor/hradisko ({{ha|107|m}}), ktorý slúžil ako vojenská základňa. Tieto zjednotené vojská napokon porazili [[Kopáň]]a pri [[Vesprém|Vespréme]] (podľa niektorých zdrojov v roku [[998]]) a Kopáň bol zabitý, pravdepodobne samotným veliteľom Štefanovho vojska, švábskym rytierom [[Vencelín]]om. Telo Kopáňa bolo potom údajne rozštvrtené a rozvešané na mestských bránach [[Ostrihom]]u, [[Vesprém]]u, [[Ráb]]u, jeho posledná časť bola poslaná do [[Sedmohradsko|Sedmohradska]] do sídla sedmohradského kniežaťa Ďulu I. Štefan odovzdal tábor ([[hradisko]]) dnes známe ako [[Bíňa]] „Bíňovi“, synovi Hunta, a vplyv Poznanovcov a Huntovcov na Štefanovom dvore v Ostrihome sa odvtedy značne zvýšil. Obidve rodiny dostali ďalšie pozemky v Nitriansku a v [[Šomoďská župa|Šomod]]i (pozemky porazeného Kopáňa). Poznan a Hunt sústavne sprevádzali Štefana a ovplyvňovali všetky jeho rozhodnutia.
 
[[Súbor:Stephen I intercepts Gyula (Chronicon Pictum 040).jpg|thumb|left|Miniatúra z [[Obrázková kronika|Obrázkovej kroniky]] zo [[14. storočie|14. storočia]]: Štefan zajíma v roku [[1003]] sedmohradského [[Prokuj]]a (Ďulu III.); slovenský – vtedy severouhorský/nitriansky – znak na obrázku nie je priamo zo Štefanových čias doložený (aj keď v podobe bez trojvršia veľmi pravdepodobne existoval) a bol pridaný až autorom tejto neskoršej kroniky]]
[[Súbor:St Stephen on the throne - Initial from the Képes Krónika.jpg|thumb|Zobrazenie Štefana I. na tróne v Obrázkovej kronike]]
 
Štefan zdedil po otcovi ako bezprostredne ovládané územie Arpádovcov (čiže samotné „[[Uhorsko]]“) len územie medzi [[Ráb]]om, [[Ostrihom]]om a [[Vesprém]]om, kým niektoré okolité územia buď ovládali iní staromaďarskí náčelníci/kniežatá, alebo rodinne príbuzní náčelníci (Sedmohradsko), a dve boli viac-menej údelnými kniežatstvami (Nitriansko, [[Bihárska župa (Uhorsko)|Bihársko]]). V rokoch 997{{--}}[[1009]]/[[1028]] Štefan ďalej bojoval s rôznymi staromaďarskými náčelníkmi v Karpatskej kotline, čím vlastne rozširoval územie štátu [[Uhorsko]]. [[Sedmohradsko]] napríklad dobyl roku [[1003]] porazením a zajatím svojho ujca Ďulu III. (slovanské meno [[Prokuj]], t. j. proka-posledný) z [[Alba Iulia|Alba Iulie]] a Ďulovho brata [[Zombor]]a (Zsombora) spravujúceho severné Sedmohradsko z rovnomenného hradu. Okolo roku 1009 už mal Štefan ovládnuté skoro všetky dovtedy nezávislé kniežatstvá/domény staromaďarskýchstaroslovenských náčelníkov. V roku [[1028]] napokon (pravdepodobne župan menom Čanád (Csanad), Štefanov synovec) dobyl oblasť [[Marošvár]]u, ktorú dovtedy ovládalo knieža [[Ajtoň]] (Ajtony). V roku [[1029]]/[[1030]] napokon Štefan (znovu) dobyl Nitriansko, stratené roku [[1001]] (pozri dole).
 
Vďaka [[opát]]ovi kláštora [[Międzyrzecz|Miedzyrzecz]] (pri [[Poznaň|Poznani]])– vtedy už asi novopečenému [[Kaloča|kaločskému]] biskupovi – [[Astrik]]ovi (Anastáziovi), ktorého poslal Štefan do [[Regensburg]]u na diplomatické rokovania k rímsko-nemeckému [[cisár]]ovi [[Otto III. (Svätá rímska ríša)|Ottovi III.]] a potom možno koncom roka 1000 do [[Rím]]a (kde sa vtedy nachádzali tak [[pápež]] ako aj Otto III.), aby vybavil korunováciu Štefana a schválenie nových [[Diecéza (biskupstvo)|diecéz]] a [[arcibiskupstvo|arcibiskupstva]], uhorskí biskupi a arcibiskup s korunou zaslanou z Ríma Ottom III. korunovali Štefana [[25. december|25. decembra]] [[1000]] alebo pravdepodobnejšie [[1. január]]a [[1001]] za (prvého) uhorského kráľa. V Maďarsku sa často tvrdí, že korunu poslal pápež, ale spoľahlivé zdroje či dokonca dôkazy o tom chýbajú. Koruna, ktorou bol korunovaný (tzv. [[svätoštefanská koruna]]) sa neskôr počas bojov o trón po Štefanovej smrti bez akýchkoľvek pochybností nenávratne stratila v [[Rakúsko|Rakúsku]] (asi 1074). Keďže je však všetko okolo korunovácie založené viac-menej na legendách, je dosť možné, že žiadna koruna ani neexistovala. Ak aj existovala, korune uloženej dnes v [[Budapešť|budapeštianskom]] parlamente (vznikla v troch fázach jednak na konci 11. stor. a jednak v 13. storočí) sa ani len nepodobala a bola to skôr akási čelenka: ''sa nám nezachovala. Jej pravdepodobné zobrazenie nachádzame na korunovačnom plášti. Bol to diadém so štyrmi výbežkami tvaru ľalie, vykladaný drahými kameňmi.'' ([[Kniha kráľov (Segeš)|Kniha kráľov]])
Hneď po svojej korunovácii dal Štefan raziť prvé uhorské mince. Prvá uhorská mincovňa pracovala v Preslave, dnešnej Bratislave, a poznáme z nej tri strieborné [[denár]]e s kolopisom PRESLAVVA CIV (hrad Preslava-Bratislava) na jednej strane a +SPHANVS REX (kráľ Štefan) na druhej strane. Keďže sa našlo len tak málo mincí, je možné, že mincovňa prestala pracovať ešte v tom istom roku, keď sa Bratislava spolu s ostatným Nitrianskom stala súčasťou [[Poľsko|Poľska]] (pozri ďalej). Pravidelne sa potom v Uhorsku mince razili asi po roku [[1020]].
 
V počiatočnom období po svojej korunovácii Štefan I. pravdepodobne niekoľko rokov vazalom Nemecka, čo dokazuje aj skutočnosť, že Štefanove boje s pohanskými staromaďarskýmistaroslovenskými náčelníkmi v Zadunajsku sa tradujú ako boje medzi „Teutónmi a Maďarmi“Uhrami“ ([[Teutóni]], teda Nemci, samozrejme predstavujú Štefanovu stranu). Nakoniec je aj známe, že v jeho službách bolo veľa nemeckých a slovanských (staroslovenských) bojovníkov, čo je aj logické vzhľadom na to, koho mal za manželku, a kde sa nachádzalo pôvodné územie pod jeho vplyvom (juhozápadné Slovensko a severné Zadunajsko). Napokon aj maďarské slovo „királyi“ (stará výslovnosť je [kiráľ]) pochádza priamo zo západoslovanského (slovenského) slova „kráľ“ a takto ho starí Maďari po svojom príchode do Uhorska koncom 12.storočia preložili.
 
Štefanove zákony vyhlásené po roku 1000 a okolo roku 1009 (dnes z neskorších zbierok materiálov známe ako 2 „knihy“) zrejme prijímal kráľ spolu s „veľkými“ (v texte nazývanými „senatus“) na početných stretnutiach a týkajú sa upevňovania [[kresťanstvo|kresťanstva]], súkromného vlastníctva, kráľovskej moci, cirkevného zriadenia (vrátane [[desiatok|desiatku]]) a kráľovskej súdnej moci.
Paralelne s rozširovaním štátu na úkor maďarských náčelníkov musel Štefan bojovať aj so „zahraničnými“ nepriateľmi, jednak z Nemecka, jednak z [[Bulharsko|Bulharska]] a jednak z Poľska.
 
Pre Slovensko je najvýznamnejšia skutočnosť, že Slovenskoúzemie súčasného Slovenska patrilo v rokoch 1001{{--}}1030 do Poľska: Možno preto, že bol Štefan (údajne) korunovaný korunou, ktorú dal pápež pôvodne zhotoviť pre korunováciu poľského kniežaťa [[Boleslav Chrabrý|Boleslava Chrabrého]], Boleslav Chrabrý začiatkom roka 1001 dobyl Nitrianske kniežatstvo (ktoré končilo na [[Dunaj]]i, [[Tisa|Tise]] a na východe asi pri [[Prešov]]e). Formálne tak urobil preto, aby ochránil nárok Štefanových bratrancov [[Vazul]]a a [[Ladislav Lysý|Ladislava Lysého]] na Nitrianske kniežatstvo. Niekedy na prelome marca a apríla 1001 sa Štefan a Boleslav Chrabrý stretli na poľsko-uhorských hraniciach pri Ostrihome a Štefan uznal status quo. Ladislav Lysý sa potom stal nitrianskym kniežaťom podliehajúcim Poľsku. Po jeho smrti (možno roku 1029 alebo už 1015) ho vystriedal Vazul, predok všetkých budúcich arpádovských kráľov Uhorska. Sedmohradskému Ďulovi III. – Prokujovi sa okolo roku 1001 podarilo utiecť z uhorského zajatia a Boleslav mu pridelil do „stráže“ hrad (pravdepodobne) Bratislavu. Až v roku 1029 alebo 1030 Štefan znovu dobyl Nitriansko. Vazula dal uväzniť priamo v Nitre, neskôr oslepiť (pozri ďalej). Novým nitrianskym kniežaťom sa podľa niektorých názorov v rokoch 1029{{--}}1031 stal Štefanov syn Imrich. Hneď po ovládnutí Nitrianska obdaroval kráľ Štefan [[Opátstvo svätého Hyppolita na Zobore|kláštor na Zobore]] (dostal tretinu všetkých mýt a obchodných poplatkov v Nitre a iných slovenských oblastiach).
 
Okolo roku 1009 vydal Štefan svoju mladšiu sestru za [[Samuel Aba|Samuela Abu]], ktorého zároveň urobil [[palatín]]om. Takisto v roku 1009 vydal svoju ďalšiu sestru za [[Benátky|benátskeho]] dóžu Ota Orseola, čím si zabezpečil spojenectvo Benátok a zároveň začal približovanie k [[Byzantská ríša|Byzantskej ríši]]. S byzantskou pomocou dobyl od Chorvátska [[Slavónsko]]. Potom asi v roku 1018 alebo pred týmto rokom Štefan ako spojenec byzantského cisára [[Basileios II.|Basileia II. Bulharobijcu]] uskutočnil ťaženie proti bulharskému cárovi [[Samuil|Samuelovi]]. Vďaka víťazstvu nad Samuelom Uhorsko hraničilo s Byzantskou ríšou a bola otvorená pútnická cesta cez Byzanciu do [[Jeruzalem]]a, pri ktorej otvoril aj [[hospic]].
V júli a auguste 1018 tiahlo vo veľkej poľskej výprave proti [[Kyjev]]u údajne aj 500 „uhorských“ bojovníkov, ktoré vyslalo buď Nitrianske kniežatstvo alebo Štefanove Uhorsko, vzhľadom na politické pomery skôr to prvé.
 
Problémy boli s Rakúskom. Štefan spočiatku toleroval postupné pomalé posúvanie uhorskej západnej hranice smerom pred [[Litava (rieka v Rakúsku)|Litavu]] (Leitha) a súvisiace pohraničné konflikty, ale nakoniec vpadol do [[Rakúsko|Rakúskej marky]]. Roku 1030 sa konala odvetná výprava rímsko-nemeckého cisára [[Konrád II. (Svätá rímska ríša)|Konráda II.]], ktorý si jednak nárokoval Uhorsko ako [[léno]], ktorý sa jednak bál vznikajúcej konštelácie Uhorsko-Benátky-Chorvátsko, a ktorý sa tiež obával Gizeliných dedičných nárokov na Bavorsko. Ku Konrádovi sa pridalo aj [[Morava (región)|moravské]] knieža [[Břetislav]], ktorému sa nepáčilo, že Slovenskooblasť dnešného Slovenska opäť pripadlopripadla Uhorsku. Štefan zatlačil Konrádovo vojsko až do Viedne, ktorú aj obsadil, načo Břetislav obsadil dnešné Slovensko. Na jar 1031 však Štefan dojednal vo [[Viedeň|Viedni]] s cisárovým synom a bavorským vojvodom Henrichom (bez vedomia samotného cisára) mier, podľa ktorého Uhorsko získalo dovtedajšie rakúske územia na pravom brehu Moravy ([[Moravské pole]] – Marchfeld) a územie medzi riekami Litava (Leitha) a [[Fischa]].
 
=== Cirkevná organizácia ===
[[Súbor:Pécsvárad vára légi felvételen 2018-ban.jpg|thumb|Zvyšky [[Opátstvo Pécsvárad|Opátstva Päťkostolie (Pécsvárad]]), benediktínskeho kláštora, ktorý založil Štefan I.]]
 
Štefan sa celý život usiloval o presadenie kresťanstva ako jediného náboženstva v jeho krajine. I keď prví MaďariSlováci boli pokrstení ešte za vládyčias jehoVeľkej otca GejzuMoravy, len veľmi neochotne sa vzdávali viery svojich otcov. O tom svedčia i mnohé pohanské povstania i v neskoršej dobe ([[Vata (vodca povstania)|Vata]] a i.). Výsledkom Štefanovej aktivity v tejto oblasti bol:
* krátko pred jeho korunováciou roku 1000 vznik prvého uhorského arcibiskupstva – [[Ostrihomské arcibiskupstvo|Ostrihomského arcibiskupstva]], ktoré zodpovedalo územiu Nitrianskeho kniežatstva, čiže (dobytej časti) Slovenska, a vychádzalo z veľkomoravskej tradície; prvým ostrihomským arcibiskupom bol [[Dominik]], po ňom [[Anastázius]] (niekedy stotožňovaný s Astrikom)
* zároveň vznik troch jemu podriadených biskupstiev vo Vespréme (existovalo už predtým ako misijné biskupstvo), [[Kaloča|Kaloči]], [[Vacov (Maďarsko)|Vacove]]
 
=== Komitáty ===
Štefan sa zaslúžil o rozvoj (ak nie vôbec vznik) systému [[komitát]]ov, ktorý prevzal z Nitrianska (to zas z Veľkej Moravy) a čiastočne z Nemecka. Komitátne hrady boli na území Slovenska a severného Maďarska často identické s hradmi bývalej Veľkej Moravy. K prvým štyrom uhorským komitátom (Vyšehradský, Stoličnobelehradský, Vesprémsky a Rábsky; pravdepodobne vytvorené už za Gejzu) pribudli roku 997 nové komitáty na území porazených zadunajských staromaďarských kniežat/náčelníkov: [[Šomodská župa (Uhorsko)|Šomoď]], Kolon (neskôr [[Zalianska župa|Zala]]), [[Tolnianska župa|Tolna]], [[Baranská župa|Baraňa]], [[Požecká župa|Požega]], [[Vukovarsko-sriemska župa|Vukovar]]. Ďalej zriadil pohraničné komitáty [[Mošonská župa (Uhorsko)|Mošon]], [[Šopronská župa|Šopron]] a [[Vašská župa|Vaš]] (Železný komitát). Podobne po podrobení Sedmohradska v roku 1003 vytvoril na jeho území dva veľké komitáty: na severe komitát [[Doboka]] (sídlo [[Sombor]]), ktorý dostal meno podľa svojho prvého župana Doboku (Dabica), a na juhu komitát [[Alba (župa v Rumunsku)|Fehér]] (sídlo [[Alba Iulia]]). Po dobytí marošvárskej oblasti roku 1028 zas analogicky vznikol Čanádsky komitát, pomenovaný podľa župana Čanáda. Najneskôr roku 1029 (po znovuzískaní územia Slovenska od Poľska) – ak nie už koncom 10. stor. – existovali už aj komitáty [[Bratislavská župa (Uhorsko)|Bratislavský]], [[Nitrianska župa (Uhorsko)|Nitriansky]], [[Komárňanská župa (Uhorsko)|Komárňanský]], [[Tekovská župa (Uhorsko)|Tekovský]], [[Ostrihomská župa (Uhorsko)|Ostrihomský]], [[Hontianska župa (Uhorsko)|Hontiansky]], [[Trenčianska župa (Uhorsko)|Trenčiansky]], asi aj [[Turnianska župa|Turniansky]] a [[Novohradská župa (Uhorsko)|Novohradská]]. [[Jáger]]ský komitát asi vznikol okolo roku 1009 v súvislosti so svadbou Samuela Abu z tejto oblasti so Štefanovou sestrou (pozri hore).
 
=== Záver vlády ===
== Rodina ==
* rodičia:
** veľkoknieža [[Gejza (knieža)|Gejza]]<ref name="Britannica" />, zjednotiteľ [[Starí Maďari|starých Maďarov]]
** [[Sarolt]]<ref name=History>{{cite book|title=History of Latin Christianity|url=http://books.google.com/books?id=6iqEkINoXdgC&printsec=titlepage&hl=hu#PPA398,M1|pages=398|publisher=Michigan State University|accessdate= | isbn=978-1-144-98504-0}}</ref>, dcéra [[Sedmohradsko|sedmohradského]] kniežaťa Ďulu II. (Gyula, (ktorého brata Ďulu II. nemecké zdroje spomínajú ako Slovana [[Gyula III.|Prokuja]]) [podľa niektorých názorov však bola Štefanovou matkou poľská kňažná Adelaida, druhá Gejzova manželka]
* súrodenci: päť sestier (z toho jedna mala za manžela [[Oto Orseolo|Ota Orseola]] a jej syn bol potom [[Peter Orseolo]]; ďalšia mala za manžela [[Samuel Aba|Samuela Abu]]; a iná zas [[Boleslav Chrabrý|Boleslava Chrabrého]])
* manželka: [[Gizela Bavorská]] (cca [[984]]{{--}}[[9. máj]] po roku [[1060]]), dcéra bavorského vojvodu [[Henrich II. (Bavorsko)|Henricha II.]]<ref name="Britannica" />
* deti:
** [[Svätý Imrich]] ({{vjz|lat|Emericus}}, {{vjz|hun|Imre}}; [[1007]]{{--}}[[2. september]] [[1031]])
** Oto
 
Anonymný používateľ