Karolina Lanckorońska: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d preklepy |
d kat. |
||
Riadok 17:
V [[Krakov]]e začala pracovať v [[Poľsko|poľskom]] [[Červený kríž|Červenom kríži]], starala sa ako ošetrovateľka o ťažko chorých prepustených vojnových zajatcov. Nadviazala tu kontakty s [[Poľsko|poľským]] [[odboj]]om, jej veliteľom bol [[Tadeusz Bór-Komorowski]] (neskorší hlavný veliteľ [[Zemská armáda|zemskej armády]]). Po ukončení práce v [[Poľsko|poľskom]] [[Červený kríž|Červenom kríži]] prešla do legálnej organizácie ''Hlavná rada sociálnej starostlivosti (Rada Główna Opiekuńcza)'', kde dostala na starosť vytvoriť systém doživovania väzňov, šlo najmä o politických väzňov, ale s tým by [[Nemecko|Nemci]] nesúhlasili, preto sa doživavanie malo týkať všetkých väzňov – i nepolitických. Do tejto starostlivosti bolo zahrnutých celkom asi 27 tisíc väzňov v celom tzv. ''Generálnom gouvernemente'', teda [[Poľsko|poľských]] územiach, ktoré boli pod [[Nemecko|nemeckou]] okupáciou a neboli pričlenené k [[Tretia ríša|Tretej ríši]] (ako napr. [[Poznaň]]).
Pri organizovaní miestneho výboru pre doživovanie v [[Stanislavov]]e (teraz [[Ivano-Frankivsk]]) na [[Ukrajina|Ukrajine]] bola zatknutá [[gestapo]]m a uväznená. Pri výsluchu sa jej v domnienke, že bude čoskoro popravená, šéf miestneho [[gestapo|gestapa]] [[Hans Krüger]] pochválil, že niekoľko dní po obsadení [[Lvov]]a [[Nemecko|Nemeckom]] nechal zavraždiť 25 [[Poľsko|poľských]] profesorov [[ľvov]]ských vysokých škôl. Pretože však v jej prospech intervenovala [[Taliansko|talianska]] kráľovská rodina, bola Lanckorońska prevezená mimo dosah [[Hans Krüger|Krügera]] do [[lvov]]ského väzenia a neskôr do koncentračného tábora v [[Ravensbrück]]u (severne od [[Berlín]]a). Mesiac pred skončením vojny bola po intervencii predsedu Medzinárodného [[Červený kríž|Červeného kríža]] [[Carl Burckhardt|Carla Burckhardta]] spolu so skupinou 299 [[Francúzsko|Francúzok]] prepustená a odvezená do [[Švajčiarsko|Švajčiarska]], kde sa dočkala aj konca vojny.
Do [[Poľsko|Poľska]] sa už nikdy nevrátila, pretože bol v ňom nastolený [[komunizmus]]. V zahraničí sa venovala podpore [[Poľsko|poľskej]] vedy a kultúry. Založila v [[Rím]]e ''Poľský historický ústav (Polski Instytut Historyczny)'', ktorý v roku [[1954]] začal vydávať spravodaj ''Antymurale (Predhradie)'', venujúci sa [[Poľsko|poľským]] dejinám. V roku [[1960]] sa ukázal prvý zo 76 zväzkov rady ''Elementa ad Fontium Editiones'', obsahujúci v [[Poľsko|Poľsku]] nedostupné materiáli k dejinám [[Poľsko|Poľska]].
V roku [[1994]] profesorka Karolina Lanckorońska darovala [[Poľsko|Poľsku]], po 50 rokoch opäť nezávislému, nádherný a nesmierne cenný dar: zbierku umeleckých diel, pochádzajúcu z rodinných zbierok. Predmety obohatili fondy [[Krakov|krakovského]] [[hrad]]u [[Wawel]], Kráľovského hradu vo [[Varšava|Varšave]], Knižnice Jagelonskej univerzity v [[Krakov]]e, Národného múzea a Múzea Poľskej armády vo [[Varšava|Varšave]]. Podľa [[Poľsko|poľských]] kunsthistorikov to bol najcennejší dar v dejinách [[Poľsko|poľského]] múzejníctva.
Svoje zážitky z celej vojny popísala v knižke ''Wspomnienia wojenne (Vojnové spomienky)'', ktorú napísala prvé dva roky po vojne, ale bola vydaná až v roku [[2001]], rok pred jej smrťou.
Riadok 36:
[[Kategória:Poľskí vedci]]
[[Kategória:Poľské osobnosti druhej svetovej vojny]]
[[Kategória:Storoční ľudia]]
| |||