Slovenská literatúra: Rozdiel medzi revíziami

[[Vladimír Roy]] ([[1885]]{{--}}[[1936]])<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Vladimír Roy|url=https://www.litcentrum.sk/autor/vladimir-roy/zivotopis|dátum prístupu=2021-autora06-18|priezvisko=Roy|meno=Vladimír|vydavateľ=Literárne informačné centrum Bratislava}}</ref> je básnik zaraďovaný do druhej vlny moderny, ktorý bol ovplyvnený tvorbou [[Ivan Krasko|Ivana Kraska]] a [[Janko Jesenský|Janka Jesenského]]. Debutoval epickou skladbou o [[M. R. Štefánik]]ovi ''Náš Ikarus'' ([[1920]]) a pokračoval vydaním ďalších šiestich zbierok poézie: ''Keď miznú hmly, Rosou a tŕním'' (obe [[1921]]), ''Cez závoj a Peruťou sudba máva'' (obe [[1927]]), ''Zvlnený prameň'' ([[1933]]), ''In memoriam'' ([[1934]]) a výber poézie ''Básne'' ([[1963]]). Jeho prózy ''Môjmu mladému životu, Čierna krv, Pri ohni'' a i. zostali v rukopisnej forme. Písal aj estetické a literárno-historické eseje, napríklad o [[Pavol Országh Hviezdoslav|P. O. Hviezdoslavovi]], [[Samo Chalupka|Samovi Chalupkovi]], [[Alois Jirásek|Aloisovi Jiráskovi]], [[Milan Rastislav Štefánik|M. R. Štefanikovi]], [[Robert Browning|R. Browningov]]i a ďalších. [[Vladimír Roy]] je považovaný za vedúceho básnika druhej vlny moderny, hoci dosť osciloval medzi realizmom a symbolizmom, čo vytváralo eklektický dojem z jeho tvorby.

[[Janko Alexy]] ([[1894]] – [[1970]])<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Janko Alexy|url=https://www.litcentrum.sk/autor/janko-alexy/zivotopis-autora|dátum prístupu=2021-06-18|vydavateľ=Literárne informačné centrum Bratislava}}</ref>, okrem svojej hlavnej činnosti výtvarného umelca písal aj prózu s črtami podobnými Gašparovej tvorbe. Preferoval fikciu pred realitou, nostalgia, sentimentalita, intimita, naivita, clivota boli jeho témami, s ktorými sa stotožňoval v pozícii rozprávača. Typický je preňho baladicko-elegický tón, z ktorého sa vymaňuje opäť príbehmi z umeleckej bohémy, kde ženskými postavami sú ikony lásky ako ciele lyrického blúznenia nesúceho znaky fetišistického posadnutia.

[[Zuzka Zguriška]] ([[1900]]{{--}}[[1984]]) vlastným menom Ľudmila Šimonovičová, vydatá Dvořáková,([[1900]]{{--}}[[1984]])<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Zuzka Zguriška - komplexná charakteristika|url=https://www.litcentrum.sk/autor/zuzka-zguriska/komplexna-charakteristika-tvorby|dátum prístupu=2021-06-18|priezvisko=Rampáková|meno=Ľudmila|vydavateľ=Literárne informačné centrum Bratislava|odkaz na autora=Ľudmila Rampáková}}</ref><ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=ZGURIŠKA, Zuzka (* 1900 – † 1984)|url=https://www.spolok-slovenskych-spisovatelov.sk/products/zguriska-zuzka/|dátum prístupu=2021-06-18|vydavateľ=Spolok slovenských spisovateľov}}</ref> bola slovenská spisovateľka, prekladateľka a dramatička, ktorá sa spočiatku ťažko prebíjala rakúsko-uhorským vzdelávacím systémom. V roku [[1924]] po maturite, učiteľskej praxi a vydaji sa presťahovala s manželom do [[Bratislava|Bratislavy]], kde tvorila a počas [[Slovenská republika (1939 – 1945)|Slovenskej republiky]] vyštudovala na [[Slovenská univerzita|Slovenskej univerzite]] dejiny umenia a filozofiu. Školu ukončila s doktorátom z filozofie a po vojne odišla aj s manželom do [[Praha|Prahy]]. Debutovala už v roku [[1922]] prozaickou črtou ''Pri muzike''. Pokračovala v písaní humorne ladenej krátkej prózy, ktorú umiestňovala v [[Živena|Živene]], [[Robotnícke noviny|Robotníckych novinách]], [[Slovenské pohľady (1881)|Slovenských pohľadoch]] a [[Elán (časopis)|Elán]]e, (zbierka próz ''Obrázky z kopaníc'' ([[1929]]), knihy poviedok ''Dvanásť do tucta'' ([[1932]]) a ''Ženích s mašinou'' ([[1935]]). Svojím pohľadom na život a tvorivým spracovávaním humorných príbehov z prostredia myjavských kopaníc je ju možné považovať za autorku humoristickej prózy. Vytvorila zbierky rozhlasových humoresiek ''Svadba'' ([[1943]]), ''Hostina'' ([[1947]]) ''Podobizne'' ([[1957]] a ''Manželstvo na úver'' ([[1967]]). Jej najúspešnejším dielom je román ''Bičianka z doliny'' ([[1938]] o príbehu ženy z [[Myjava (okres)|myjavských]] [[Kopanice (región)|kopaníc]], bohatej gazdinej, ktorá musela prejsť svojím zložitým obdobím počas vojny, aby sa zmenila na lepšiu a život chápajúcu bytosť. Po úspechu Bičianky začala písať románovú trilógiu, tiež z prostredia jej rodného kraja [[Myjava (okres)|Myjava]] ''Metropola pod slamou'' ([[1949]]), v ktorom sa zamerala na obyvateľov malého mesta v období niekoľko rokov pred prevratom [[1918]]. Druhý diel trilógie ''Mestečko na predaj'' ([[1954]]) rozpráva o medzivojnovej realite rokov [[1918]]{{--}}[[1929]] a tretí diel ''Zbojnícke chodníčky'' predstavujú krátku históriu Slovenskej republiky v rozmere malého mestečka [[1939]]{{--}}[[1945]] napísanú v štýle socialistického realizmul<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Zuzka Zguriška v paradoxe života a tvorby|url=https://www.snm.sk/?umenie&clanok=zuzka-zguriska-v-paradoxe-zivota-a-tvorby|dátum prístupu=2021-06-18|priezvisko=Trúsik|meno=Pavol|vydavateľ=Slovenské Národné Múzeum|odkaz na autora=Pavol Trúsik}}</ref>. Zguriška napísala aj historické romány pre mládež ''Husitská nevesta'' ([[1962]]) a ''Kráľova zajatkyňa'' ([[1982]]), divadelnú hru ''Mor na farme'' (1967), ojedinelý cestopis ''Španielske pohľadnice'' ([[1931]]), preložila [[Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války|Osudy dobrého vojáka Švejka]] a tvorivé obdobie zavŕšila autobiografickým beletrizovaným dielom ''Strminou liet'' ([[1972]]).

[[Ivan Horváth (spisovateľ)|Ivan Horváth]] ([[1904]]{{--}}[[1960]])<ref name=´moderna II´></ref><ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Dr. Ivan Horváth|url=https://horvatha.edupage.org/a/6731?eqa=dGV4dD10ZXh0L2Fib3V0JnN1YnBhZ2U9MQ%3D%3D|dátum prístupu=2021-06-18|vydavateľ=Gymnázium Ivana Horvátha Bratislava}}https://horvatha.edupage.org/a/6731?eqa=dGV4dD10ZXh0L2Fib3V0JnN1YnBhZ2U9MQ%3D%3D</ref> je tiež žánrovo aj štýlovo polymorfný autor, ktorý osciluje medzi [[Impresionizmus|impresionizmom]], [[novoromantizmus |novoromantizmom]], [[Dekadencia (umelecký smer)|dekadenciou]], [[Expresionizmus|expresionizmom]], [[Vitalizmus (literatúra)|vitalizmom]] a i. Horváth bol prozaik, publicista, diplomat a politik, ktorý okrem fakulty práva v [[Bratislava|Bratislave]] absolvoval aj diplomatické vedy v [[Paríž]]i. Bol účastníkom [[Protifašistický odboj na Slovensku|protifašistického odboja na Slovensku]], členom [[ÚV KSČ|Ústredného výboru KSČ]] od roku [[1944]]. Po roku [[1945]] zastával vysoké funkcie v [[SNR]], v Zbore povereníkov [[Slovenská národná rada (1848 – 1849)|Slovenskej národnej rady]] od [[18. september|18. septembra]] [[1945]] do [[16. august]]a [[1946]] a v [[Národné zhromaždenie|Národnom zhromaždení ČSR]]. Nakoniec bol ambasadorom [[Česko-Slovensko|ČSR]] v [[Maďarsko|Maďarsku]]. V roku [[1950]] ho odsúdili za [[buržoázny nacionalizmus]] a uväznili na 18 rokov, po 9 rokoch dostal milosť (Iný zdroj uvádza príčinu uväznenia rozsudok za velezradu a špionáž<ref>https://horvatha.edupage.org/a/6731?eqa=dGV4dD10ZXh0L2Fib3V0JnN1YnBhZ2U9MQ%3D%3D</ref>). Krátko nato skonal v [[Bratislava|Bratislave]]. Jeho debutová práca ''Mozaika života a snov'' ([[1923]]) bola časopisecky publikovaná zbierka poviedok. Čo sa týka témy, spracovával rozpor medzi skutočnosťou a snom, sústredil sa na emocionálnosť vo vzťahoch. [[Poetizmus (smer)|Poetizmus]] sa objavil v jeho novele ''Laco a Bratislava'', je to lyricky a sviežo podfarbený príbeh zo života študentov v Bratislave. Za jeho najlepšie dielo je považovaný súbor piatich noviel [[Vízum do Európy]] ([[1930]]), v ktorom opisuje atmosféry európskych metropol. Novely sa vyznačujú pútavým dejom, psychologickým uhlom pohľadu. V [[1944]] vydal zbierku noviel ''Tak sa to malo stať'' ([[1944]]), ktorou pokračuje v psychologickom nazeraní na konanie postáv. V roku [[1948]] vyšiel jeho dokument o atmosfére v jeho umeleckej generácii pod názvom ''Život s Laurou'', ktorá sa zaoberá témou vzťahu umelec a jeho múza. V roku [[2004]] vyšla jeho zbierka esejí ''Európa koktail'', ktorý bol zbierkou portrétov slovenských spisovateľov.

[[Kvetoslav Florián Urbanovič]] ([[1885]]{{--}}[[1963]])<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Kvetoslav Florián Urbanovič|url=https://www.litcentrum.sk/autor/kvetoslav-florian-urbanovic/zivotopis-autora|dátum prístupu=2021-06-18|priezvisko=|vydavateľ=Literárne informačné centrum Bratislava}}</ref> bol celý život učiteľom na západnom [[Slovensko|Slovensku]]. Napísal romány ''Poklesky'' ([[1922]]), ''Tridsať strieborných'' ([[1923]]), voľne nadväzujúci román ''Bez vesla'' ([[1926]]), dvojdielny román ''Oráčina'' ([[1933]]). Písal aj drámy, ktoré vyšli v súbornom diele v roku [[1925]]. Osobitne vydal hru ''Vyvrheli'' ([[1929]]). Urbanovičova tvorba patrí ku komerčnej aj bulvárnej spisbe zameranej na sociálnu vrstvu bratislavskej [[Elita|elity]] a s ňou sa prelínajúcej umeleckej bohémy a sveta sociálnej periférie.

[[Ivan Minárik]] ([[1909]]{{--}}[[1967]])<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Ivan Minárik|url=https://www.litcentrum.sk/autor/ivan-minarik|dátum prístupu=2021-06-18|priezvisko=|vydavateľ=Literárne informačné centrum Bratislava}}</ref> je autor, ktorý pokračoval v postupoch tvorby podľa Tida Gašpara a Hrušovského, charakteristických pre štýl „fin de siècle”. Venoval sa témam ako je [[mysticizmus]], [[spiritualizmus]] a dekadentne spodobený katolicizmus, [[satanizmus]] a [[okultizmus]]. Minárik je teda autorom [[Dekadencia (umelecký smer)|dekadencie]] konca [[19. storočie|19. storočia]], jeho postavy končia dezintegráciou ega.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Druhá moderna. Slovenská modernistická próza 1920 – 1930|url=https://www.litcentrum.sk/ukazka/druha-moderna|dátum prístupu=2021-06-18|priezvisko=Habaj - editor|meno=Michal|vydavateľ=Literárne informačné centrum Bratislava|odkaz na autora=Michal Habaj}}</ref> V začiatkoch tvorby bol príslušník literárnej skupiny „Utópia”. Vyšla mu zbierka prozaických prác ''Smaragdový amulet'' ([[1946]]), no po roku [[1943]] sa autorsky odmlčal. Posmrtne mu vydali výbery próz ''Purpurový medveď'' ([[1967]]) a ''Vášeň'' ([[1970]]). Je autor románu s historickým námetom ''Sprisahanie v Prešporku'' ([[1940]]).<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Ivan Minárik|url=https://www.aktuality.sk/osobnost/ivan-minarik/|dátum prístupu=2021-06-18|vydavateľ=Ringier Axel Springer SK, a.s.}}</ref>

[[Milan Thomka Mitrovský]] ([[1875]] – [[1943]])<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Milan Thomka Mitrovský: M. Th. M - autobiografia|url=https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1292/Mitrovsky_M-Th-M/1|dátum prístupu=2021-06-18|priezvisko=Thomka Mitrovský|meno=Milan|vydavateľ=Zlatý fond denníka SME|odkaz na autora=Milan Thomka Mitrovský}}</ref> bol slovenský [[Neoklasicizmus|neoklasicistický]] akademický maliar. Popri svojej výtvarnej činnosti napísal zbierku noviel ''Pani Helène'' ([[1930]]), za ktorú dostal štátnu cenu. Témou týchto próz je prostredie umeleckej bohémy vo [[Florencia|Florencii,]] ktoré boli reakciou na jeho študijný pobyt v tomto meste. Mitrovský písal aj literárnu a umeleckú publicistiku, napríklad ''Maiestas artis. Umenie, veda a literatúra''<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Maiestas artis. Umenie, veda a literatúra|url=https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1299/Mitrovsky_Maiestas-artis-Umenie-veda-a-literatura/1|dátum prístupu=2021-06-18|priezvisko=Thomka Mitrovský|meno=Milan|vydavateľ=Zlatý fond denníka SME|odkaz na autora=Milan Thomka Mitrovský}}</ref>

Ďalší autori sa druhej vlny dotkli len okrajovo alebo chvíľkovo: [[Ján Poničan|Ján Rob Poničan]]([[1902]]-[[1978]]), [[Jarko Elen]]<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Jarko Elen|url=https://www.litcentrum.sk/autor/jarko-elen/zivotopis-autora|dátum prístupu=2021-06-18|vydavateľ=Literárne informačné centrum Bratislava}}</ref>, [[Štefan Letz]]<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Štefan Letz|url=https://www.litcentrum.sk/autor/stefan-letz|dátum prístupu=2021-06-18|vydavateľ=Literárne informačné centrum Bratislava}}</ref> [[Peter Zván]]<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Štefan Letz|url=https://www.litcentrum.sk/autor/peter-zvan/zivotopis-autoraautor|dátum prístupu=2021-06-18|priezvisko=|vydavateľ=Literárne informačné centrum Bratislava}}</ref>, [[Vladimír Wagner]], [[Imro Frits]].