Milan Lasica: Rozdiel medzi revíziami

| Aktívne roky = <!-- [[19001959]]{{--}}[[19002021]] -->

[[Februárový prevrat|Komunistický prevrat vo februári 1948]] podľa Lasicu zasiahol aj jeho rodičov: „Môj otec prišiel o zamestnanie, pretože Tatra banku zrušili.“ „Bol nútený odísť do výroby, vraj aby získal nejaké skúsenosti ako robotnícka trieda.“ <ref name=":0" /> Tieto udalosti ovplyvnili aj osobný život manželov Lasicových, ktorí sa rozviedli. Milana poslali do [[Pliešovce|Pliešoviec]] neďaleko Zvolena, kde žil so svojou starou mamou a otcovou sestrou Jolankou, ktorá nemala deti. Jeden rok tam aj chodil do školy. Druhého manžela (Mateja Weselého) si Lasicova mama zobrala ešte v ten istý rok, ako sa rozviedla. Keď bola v šiestom mesiaci tehotenstva s Milanovou nevlastnou sestrou Veronikou, syna si vzala opäť k sebe do Bratislavy. Napriek všetkému mal Milan so svojou matkou [[Edita Weselá|Editou Weselou]],<ref name=":1">{{Citácia knihy|titul=Všetko o mojom otcovi|url=https://www.martinus.sk/?uItem=190712|jazyk=sk|priezvisko=Lasicová|meno=Hana|vydanie=|vydavateľ=Evitapress|miesto=|rok=2014|isbn=9788089452965|strany=}}</ref>, ktorá zomrela koncom roku [[2007]] ako 92-ročná, dobrý vzťah.<ref>http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=288</ref>

Už počas štúdia začal vystupovať v [[Tatra revue|Tatre Revue]], kde spolu s [[Július Satinský|Júliusom Satinským]] predvádzali svoje autorské dialógy. V rokoch [[1964]]{{--}}[[1967|67]] pracoval ako dramaturg [[Československá televízia|Československej televízie]], v rokoch [[1967]]{{--}}[[1970|70]] bol členom [[Divadlo na korze|Divadla na korze]] v [[Bratislava|Bratislave]] (ktoré bolo zatvorené a Lasica a Satinský dostali zákaz umeleckej činnosti).<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|priezvisko=|meno=|autor=|odkaz na autora=|titul=Milan Lasica (* 1940 )|url=https://www.pametnaroda.cz/sk/lasica-milan-20150720-0|vydavateľ=pametnaroda.cz|dátum vydania=|dátum aktualizácie=|dátum prístupu=2020-02-03|miesto=|jazyk=}}</ref>), Lasica a Satinský – spolu v dobrom i zlom. Ďalej pôsobil vo viacerých divadlách – v rokoch [[1970]]{{--}}[[1972|72]] v divadle [[Večerní Brno]], [[1972]]{{--}}[[1978|78]] v spevohrách [[Nová scéna|Novej scény]] v [[Bratislava|Bratislave]] a od roku [[1978]] bol členom činohry [[Nová scéna|Novej scény]] v Bratislave. Od roku [[1982]] bol umeleckým šéfom [[Štúdio S|Štúdia S]], kde neskôr pôsobil ako riaditeľ.{{chýba zdroj}}

Od roku [[1959]], ešte počas štúdia, začal Milan Lasica vystupovať s Júliusom Satinským v autorských divadelných predstaveniach, v ktorých svojským humorom s prvkami irónie reagovali na súčasné spoločenské dianie a na život ako taký. Spolu sa stali zakladateľmi moderného slovenského humoru, ktorý sa odpútal od typu zábavného ľudového rozprávačstva a priklonil sa k intelektuálnemu satirickému nazeraniu na svet. „Mojou celoživotnou ambíciou bolo stáť na javisku a povedať niečo, aby sa ľudia smiali.“  Ako komediálno-kabaretná dvojica účinkovali v Tatra revue a od [[1966]] v Divadelnom štúdiu (Divadlo na korze), čo bolo odjakživa ich veľkým snom.<ref>{{Citácia periodika | priezvisko = Makayová | meno = Lucia | autor = | odkaz na autora = | titul = Spomienky na Tatra revue: smiech i slzy | periodikum = hnonline.sk | odkaz na periodikum = Hospodárske noviny | url = https://hnonline.sk/prakticke-hn/354703-spomienky-na-tatra-revue-smiech-i-slzy | issn = 1336-1996 | vydavateľ = MAFRA Slovakia | miesto = Bratislava | dátum = 2009-10-27 | dátum prístupu = 2021-07-19 }}</ref> Doba však snom nepriala. Milan Lasica vravel: „,Politická satira‘ bola režimom povolená, no my sme boli dvojica, ktorá sa venovala ,humoru‘ a humor ako prejav slobody, ten bol zakázaný. Režim ho nevedel úplne ovládnuť, preto sa ho musel zbaviť.“<ref name="polovkova">{{Citácia periodika | priezvisko = Polovková | meno = Sandra | autor = | odkaz na autora = | priezvisko2 = Speváková | meno2 = Jana | autor2 = | odkaz na autora2 = | titul = Milan Lasica: Dobre sa na tom smeje, ale žiť v tom nebolo veselé | periodikum = sme.sk | odkaz na periodikum = SME | url = https://domov.sme.sk/c/20520268/milan-lasica-dobre-sa-na-tom-smeje-ale-zit-v-tom-nebolo-vesele.html | issn = 1335-4418 | vydavateľ = Petit Press | miesto = Bratislava | dátum = 2017-04-28 | dátum prístupu = 2021-07-19 }}</ref> V roku 1970 bolo Divadlo na korze kvôli odvážnej kritike okupačných pomerov zatvorené a humornej dvojici komunistický režim zakázal umeleckú činnosť.{{chýba zdroj}}

Ich útočiskom sa v rokoch [[1970 – ]]{{--}}[[1972]] stalo kabaretné divadlo Večerní Brno, no aj tu boli pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti. Po dvojročnom pôsobení museli z Čiech odísť a vrátili sa na Slovensko. Po návrate do Bratislavy sa stali vďaka ponuke [[Ivan Krajíček|Ivana Krajíčka]] a [[Kamil Peteraj|Kamila Peteraja]] členmi operety Novej scény, pričom sa mali podieľať na komediálnych hudobných inscenáciách. Aj v tomto čase bola ich tvorba pod dohľadom štátnych orgánov. „Často sa nám stalo, že kým sme začali predstavenie, tak usporiadateľ prišiel, zavolal si nás niekam na záchod a tam nám povedal, že v hľadisku bude takýto človek, aby sme si dávali pozor“, hovoril Lasica.<ref name="polovkova"/> Umelci mali neustále pocit toho, že sú sledovaní a z veľkej časti i strach z toho, že ktokoľvek môže kedykoľvek prekrútiť ich slová a vyvodiť z toho dôsledky. Emigrácia, pre ktorú sa rozhodlo množstvo slovenských umelcov, pána Lasicu neoslovila natoľko, aby jej podľahol. Hovorí, že puto k Slovensku bolo prisilné a nakoľko jeho životným poslaním i povolaním bol život na javisku, nevedel si predstaviť pôsobenie v inojazyčnej kultúre. Riadil sa slovami Jána[[Jan Werich|Jana Wericha]]: „Keď chcete robiť tento typ humoru, musíte v danom jazyku vyrásť.“

Podľa dobového denníka [[Rudé právo]] figuroval podpis Milana Lasicu v dokumente zvanom [[Anticharta]] zo začiatku roka [[1977]], ktorá mala byť reakciou na [[Charta 77|Chartu 77]].<ref> Rudé právo, 31. január/1977</ref><ref name="polovkova"/> Dokument s oficiálnym názvom: Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru, obsahoval podpisy takmer 7 000 ľudí, predovšetkým známych osobností Československa – spisovateľov, dramatických umelcov, skladateľov, hudobníkov, architektov, výtvarníkov. Mocní vtedajšieho politického systému sa snažili na stretnutí v pražskom Národnom divadle použiť všetky možné prostriedky, aby oproti vyhláseniam Charty 77, ich Antichartu podpísalo „chtiac – nechtiac“, čo najviac intelektuálov. Mnohých podpis sa tam dostal len v domnienke, že podpisujú prezenčnú listinu zo stretnutia, iní podpísali zo strachu, čo sa stane, ak nepodpíšu, a mnohí ani len netušili, že aj ich meno bolo použité na posilnenie moci režimu. Milan Lasica nikdy idey komunizmu nezdieľal a nikdy do [[Komunistická strana Česko-Slovenska|Komunistickej strany Československa]] nevstúpil.<ref><ref>{{Citácia ZDROJ:elektronického ÚPNdokumentu | priezvisko = | meno = | autor = | odkaz na autora = | titul = Registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti a vojenskej kontrarozviedky | url = https://www.upn.gov.sk/projekty/regpro/zobraz/?typ=kraj&kniha=79&strana=92 | vydavateľ = Ústav pamäti národa | dátum vydania = | dátum aktualizácie = | dátum prístupu = 2021-07-19 | miesto = Bratislava | jazyk = }}</ref>

* [[2008]] - ''[[Mínus Dva]]''

* [[2010]] - ''[[Kriminálka Staré mesto]]'' (TV)

* [[2013]] - ''Kriminálka Staré mesto II''

* [[2014]] - ''[[Dědictví aneb Kurvaseneříká]]''

* [[2015]] - ''[[Rukojemník]]''