Slovenská literatúra: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d preštylizovanie |
referencia |
||
Riadok 538:
[[Peter Klas]], prozaik, je najplodnejším exilovým autorom. Publikoval zbierku poviedok ''Na strome života'' v [[1959]], román ''Svetlo pod halenou'' v [[1974]]. Tieto diela sú napísané v štýle [[Expresionizmus|expresionizmu]]. Jeho najznámejší román je ''Satan proti Bohu'' z roku [[1983]]. Zachytil v ňom udalosti a atmosféru povstaleckého roku [[1944]] na [[Stredné Slovensko|Strednom Slovensku]]. Román je postavený na protikladnom pohľade na deje, ktoré prebehli počas ozbrojeného povstania, voči názoru autorov, ktorých vydávala vláda počas [[Socializmus v Česko-Slovensku|socializmu]], aj proti súčasnému pohľadu na toto obdobie. Román má napínavý dej, dramatickú výstavbu a psychologické stvárnenie pováh.
V [[Taliansko|Taliansku]], Južnej Amerike a Kanade publikoval [[Gorazd Zvonický]], člen veľkej skupiny [[Katolícka moderna|katolíckej moderny]]. Prvú zbierku básní v exile vydal v Buenos Aires pod názvom ''S ukazovákom na mraku'' v [[1958]]. Zvonický napísal a vydal v [[Rím|Ríme]] básne, eseje a preklady. V roku [[1968]] mu vyšla zbierka ''Len črepy...Výkriky pri invázii.'' Táto kniha bola aj preložená do taliančiny ako ''Soltanto rovine... Esclamazioni durante l´ ivasione''. Početnejšie diela vytvoril v talianskom exile [[Eugen Vesnin]]<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Eugen Vesnin - životopis|url=https://www.litcentrum.sk/autor/eugen-vesnin/zivotopis-autora|dátum prístupu=2021-10-01|vydavateľ=Literárne informačné centrum Bratislava}}</ref>, vlastným menom Ignác Zelenka. Už počas štúdií na [[Pápežská gregoriánska univerzita v Ríme|Pápežskej gregoriánskej univerzite v Ríme]] publikoval časopisecky poéziu v štýle [[Katolícka moderna|katolíckej moderny.]] Po vojnovom odmlčaní začal publikovať v [[60. roky 20. storočia|60. rokoch]] v [[Buenos Aires]]. Jeho prvá zbierka poézie ''Zo zátišia mimóz'' z roku [[1965]] mala širší čitateľský úspech, a bola preložená aj do taliančiny - ''L´ oasi delle mimose'' v [[1967]], v preklade profesora [[Leo Magnino|Leo Magnina]]<ref group="pozn">„Vesninova poézia je v prvom rade jednoduchá a spontánna. A toto sú dve podstatné podmienky pre skutočného básnika. Ako sme už poznamenali, v prírode nachádza svoj prameň najlepšej inšpirácie. A tento naturalistický zmysel života, tento pôvab, ktorý pociťuje pri dotyku s krajinami Stredomoria, plnými farieb, svetla a s ich niekoľkotisícročnými civilizáciami, znamenajú najväčšiu hodnotu jeho poetického umenia a autentickosti jeho lyriky. “: Leo Magnino ku Oasi delle mimose, 1967</ref>. Vesnin pokračoval vo vydávaní série zbierok poézie ''Z temena mojich hôr'', ''Cesta na Ponzu'', ''Ja nie som potomok zlatokopov'', ''Aj v etruských záhradách'', ''Ó more, ó more'', ''Prehŕňajúc svoj rímsky náčrtník'', ''Tam, kde kvitnú eukalypty'' a iné. Poézia je lyrická, s romantickými opismi a inšpiráciami prírody. Úspešná zbierka je ''Kytica nezábudok'', ktorá je považovaná za najpôsobivejšiu lyriku v jeho diele.
Do Nemecka odišli [[Roman Bednár]]<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Roman Bednár - komplexná charakteristika|url=https://www.litcentrum.sk/autor/roman-bednar/komplexna-charakteristika-tvorby|dátum prístupu=2021-08-28|priezvisko=Baláž|meno=Anton|vydavateľ=Literárne informačné centrum Bratislava|odkaz na autora=Anton Baláž}}</ref> - prozaik a cestovateľ, ktorý sa zaoberal tvorbou literatúry faktu, poézie a prózy, [[Imrich Kružliak]] - básnik, esejista, prekladateľ a [[Leopold Lahola]] - dramatik, prozaik, básnik, ktorý vydal v exile drámy ''Škvrny na Slnku'' v [[1955]] a ''Inferno'' v [[1960]]. V roku [[1968]] mu vyšla zbierka poviedok ''Posledná vec.'' Čo sa týka poézie, Lahola tvoril nadrealistické básne, napríklad ''Ako jed škorpióna'' v [[1995]]. Posledným Laholovým dielom bola experimentálna filmová snímka ''Sladký čas Kalimagdory'', ktorej premiéry sa nedožil. Do Nemecka emigroval v roku [[1949]].
| |||