Redaktor:Vrchovina/pieskovisko: Rozdiel medzi revíziami

pokracovanie uprav
(pokracovanie uprav)
(pokracovanie uprav)
* deti: Viera (1927 - 1933), Darina, vyd. Feketeová, lekárka (1928 -), Zora, vyd. Kramerová, učiteľka (1934 - 2003), Milota, vyd. Zelinová, vysokošk. učiteľka (1943 -)
=== Životopis ===
Narodil sa v [[Budapešť|Budapešti]] ako najstarší syn Žofii a Albertovi Gacekovcom. Do Budapešti sa jeho rodičia vybrali z [[Vyšný Kubín|Vyšného Kubína]] na Orave zarobiť nejaké peniaze na živobytie. Po návrate si kúpili mlyn, ktorý bol veľmi spustnutý a potreboval rozsiahle opravy. Otec Albert Gacek odchádza opäť na zárobky, tentoraz do [[Amerika|Ameriky]], kde pracuje v uhoľnej bani. V roku [[1906]] ho do [[Pensylvánia|Pensylvánie]] nasleduje aj manželka s deťmi. Mikuláš, vtedy 10 ročný chlapec sa rýchlo učínaučil po anglicky a v roku [[1906]] - [[7]] absolvoval anglickú ľudovú školu v [[Greenwald|Greenwalde]] v [[USA]]. Mladý Gacek sa však vzdal možnosti ďalšieho štúdia na amerických školách a keď sa jeho krstný otec zberal z Ameriky domov, 12 ročný Mikuláš odišiel s ním.<br>
Po príchode z Ameriky Mikuláš Gacek býva krátko v [[Jasenová|Jasenovej]] u svojho krstného otca - mlynára Karola Mešku. V rokoch [[1907]] – [[11]] navštevoval meštiansku školu v [[Dolný Kubín|Dolnom Kubíne]] a v rokoch [[1911]] - [[14]] študoval na obchodnej škole v [[Dolný Kubín|Dolnom Kubíne]], kde roku [[1914]] maturoval. Už počas štúdií sa u neho začína prebúdzať národné cítenie a láska k literatúre. Stretáva sa s inými mladými ľuďmi v tajnom študentskom spolku [[Mor ho]], ktorý mal za cieľ samovzdelávanie mladých ľudí v národnom duchu a priťahovaniezískavanie mladších, aby nepodľahli silnému tlaku maďarizácie. Po ukončení školy nastúpil ako úradník [[Slovenská banka|Slovenskej banky]] v [[Ružomberok|Ružomberku]].<br>
Po vypuknutí I. svetovej vojny ako 19-ročný narukoval do [[Trenčín|Trenčína]], do 15. honvédskeho domobraneckého pluku. Po krátkom výcviku odchádzajú na front, zapĺňať preriedené rady vojakov v [[Karpaty|Karpatoch]]. Pri rieke [[San]] padol do zajatia. Roky [[1915]] – [[16]] strávil v zajateckom tábore v [[Ašchabad|Ašchabade]], nasledujúce dva roky pracujepracoval na poliach vo [[Vronorežská|Voronežskej]] [[gubernia|gubernii]] a neskôr v konzervárni v [[Kurgana|Kurgane]] na [[Sibír|Sibíri]]. Po revolúcii v roku [[1917]] vstúpil do československých légií. Zadelili ho do 7. Tatranského pluku na Ukrajine. Pokúša sa toTo, čo videl a zažil pokúsil sa vysloviť vo veršoch,. ktoréUverejnili uverejňovalmu ich v [[Slovenských]] [[hlasoch]], ktoré v [[Rusko|Rusku]] redigoval [[Jozef Gregor Tajovský]] a [[Janko Jesenský]]. Písal si denník, ktorý neskôr spracoval do knihy [[Sibírske zápisky]], získal za ne v roku 1937 literárnu cenu M. R Štefánika. V rokoch [[1920]] – [[21]] navštevoval notársky náukobeh v [[Martin|Martine]] a stal sa notárom na [[Orava|Orave]]. Najprv v [[Lokca|Lokci]] (1922 – 1926), [[Párnica|Párnici]] (1926 – 1930) a nakoniec v [[Dolný Kubín|Dolnom Kubíne]] (1930 – 1939). Po návrate domov hojne prekladal ([[Čechov]], [[Krupin]], [[Jelenev]], [[Aksakov]], [[Afinogenov]], [[Gorlov]], [[Gogoľ]], [[Kobylin]], [[Ostrovský]], [[Turgenev]], [[Simonov]]). Preložil 23 literárnych diel z ruskej a sovietskej literatúry. Divadelné hry v jeho prekladoch uvádzali všetky významne súbory na Slovensku. Významný je jeho preklad Štúrovho diela „Slavjanstvo i mir buduščago“, ktorý preložil z ruského originálu.<br> V snahe zintenzívniť spoluprácu so slovenskou literárnou obcou roku [[1939]] odchádza do Bratislavy. Stal sa členom a funkcionárom Spolku slovenských spisovateľov a pravidelne sa zapájal do organizovania spisovateľských podujatí. V rokoch [[1939]] – [[40]] bol vedúcim kultúrneho oddelenia Ministerstva národnej obrany v Bratislave. V roku [[1940]] ho vyslali ako kultúrneho atašé do Moskvy. Udalosti po napadnutí [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]] nemeckou armádou v noci z 21. júna na 22. júna [[1941]] ukončili pôsobenie zahraničných misií v [[ZSSR]] a teda aj slovenskej misie. Po strastiplnej ceste územím zachváteným vojnou sa po roku Mikuláš Gacek s rodinou vrátil naspäť na Slovensko. Po návrate na Slovensko pracuje až do konca vojny na tlačovom a kultúrnom oddelení Ministerstva zahraničných vecí v Bratislave.<br>
Ako notár v Dolnom Kubíne sa zaslúžil o vybudovanie vodovodu, kanalizácie, dlažbu ulíc, asfaltovanie chodníkov, úpravu telovýchovných zariadení, futbalového ihriska s tribúnou a detského ihriska. Podieľal sa na zakladaní Hviezdoslavovej spoločnosti a postavení pomníka P. O. Hviezdoslavovi. <br>
V roku 1945 pri prechode frontu Mikuláš Gacek bol, pravdepodobne na základe udania, zadržaný [[NKVD]] a dňa 8. júna 1945 bol v [[Pardubice|Pardubiciach]] tribunálom IV. Ukrajinského frontu odsúdený na desať rokov nápravno-výchovných táborov. Trest nútených prác si „odkrútil“ v [[Kazachstan|Kazachstane]]. Do [[Dolný Kubín|Dolného Kubína]] sa s podlomeným zdravím vrátil v roku [[1955]]. Po návrate bol spolu so svojou rodinou dlho na „čiernej listine“ komunistickej strany. Do verejného života sa mohol zapojiť až po rehabilitácii [[Najvyšší súd|Najvyšším súdom]] [[ZSSR]], ktorý dekrétom č. 1603/62 z 27. decembra 1962 zrušil rozsudok Vojenského tribunálu Ukrajinského frontu z 8. júna 1945. Naozajstnej rehabilitácie sa nedožil, nemohol verejne vystupovať, publikovať, v divadlách sa nemohli hrať jeho preklady. Mikuláš Gacek zomrel v Dolnom Kubíne [[22|22.]] [[január|januára]] [[1971]].
Po návrate domov prekladal diela spisovateľov ([[Čechov]], [[Krupin]], [[Wells]], [[Jelenev]], [[Aksakov]], [[Afinogenov]], [[Gorlov]], [[Gogoľ]], [[Kobylin]], [[Ostrovský]], [[Turgenev]], [[Simonov]] a iných). (Preložil 23 literárnych diel z ruskej a sovietskej literatúry). Divadelné hry v jeho prekladoch uvádzali všetky významne súbory na Slovensku. Z ruského originálu preložil Štúrovo dielo „Slavjanstvo i mir buduščago“, ale vojnové udalosti znemožnili jeho vydanie. .<br> V snahe zintenzívniť spoluprácu so slovenskou literárnou obcou roku [[1939]] odchádza do Bratislavy. Stal sa tu členom a funkcionárom Spolku slovenských spisovateľov a pravidelne sa zapájal do organizovania spisovateľských podujatí. V rokoch [[1939]] – [[40]] bol úradníkom na kultúrnom oddelení Ministerstva národnej obrany v Bratislave. V roku [[1940]] ho vyslali ako kultúrneho atašé do Moskvy. Udalosti po napadnutí [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]] nemeckou armádou v noci z 21. júna na 22. júna [[1941]] ukončili pôsobenie zahraničných misií v [[ZSSR]] a teda aj slovenskej misie. Po strastiplnej ceste územím zasiahnutým vojnou sa Mikuláš Gacek vrátil naspäť na Slovensko. Po návrate pracuje až do konca vojny na tlačovom a kultúrnom oddelení Ministerstva zahraničných vecí v Bratislave.<br>
 
V roku 1945 pri prechode frontu Mikuláš Gacek, pravdepodobne na základe udania, v [[Dolný Kubín|Dolnom Kubíne]]zadržaný [[NKVD]]. Dňa 8. júna 1945 ho tribunál IV. Ukrajinského frontu v Pardubiciach odsúdil na desať rokov v nápravno-výchovných táboroch. Desať ťažkých rokov prežil v gulagoch v [[Kazachstan|Kazachstane]]. Do [[Dolný Kubín|Dolného Kubína]] sa s podlomeným zdravím vrátil v roku [[1955]]. Po návrate bol spolu so svojou rodinou do konca života na „čiernej listine“ komunistického režimu.Nemohol si nájsť zamestnanie, verejne vystupovať, publikovať. Komunistický režim sa snažil Mikuláša Gaceka umlčať. V čase, keď bol ešte prekladateľ za ostnatým drôtom v Strednej Ázii a nemohol sa brániť, 11. januára 1955 bol uverejnený v Smene diskreditačný a znevažujúci článok ''Odstrániť z našich divadiel preklady Mikuláša Gaceka''. Až sedem rokov po návrate z gulagu Najvyšší súd ZSSR zrušil rozsudok Vojenského tribunálu Ukrajinského frontu z 8. júna 1945 a dekrétom č. 1603/62 z 27. decembra 1962 ho rehabilitoval. Naozajstnej rehabilitácie sa nedožil, aj keď sa o nápravu krívd snažila aj rehabilitačná komisia pri Zväze spisovateľov. Vrátili mu členstvo v ZSS a na sklonku života sa mohol zúčastniť niekoľkých tvorivých pobytov v Domove slovenských spisovateľov v [[Budmerice|Budmericiach]]. Mikuláš Gacek zomrel v Dolnom Kubíne 22. januára 1971.
 
=== Dielo ===
196

úprav