Náboženstvo v Byzantskej ríši: Rozdiel medzi revíziami

'''Náboženstvo''' zohrávalo v [[Dejiny|dejinách]] neskoro-[[Antika|antickej]] a [[stredovek]]ej [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]] významnú úlohu. Výrazne ovplyvňovalo každodenný život bežných ľudí i vysokú politiku vládnucich kruhov. [[Náboženstvo|Náboženské]] dejiny Byzantskej ríše boli prevažne dejiny [[Kresťanstvo|kresťanské]] a pojem ''[[imperium Romanum]]''<ref group="pozn."> Byzantská ríša/Východorímska ríša sa až do svojho zániku sama považovala za jediného priameho pokračovateľa starovekého rímskeho impéria.</ref> bol stotožňovaný s pojmom ''imperium christianum''.<ref name=":VVMi"/> Uznávaný [[Byzantológia|byzantológ]] [[Georgije Ostrogorski]] byzantskú civilizáciu popísal ako [[Syntéza|syntézu]] rímskej štátnej formy, [[Grécka kultúra|gréckej kultúry]] a [[Kresťanstvo|kresťanskej viery]].<ref name=":DB"/>{{rp|7, 11-12}}

Kresťanská viera a ideológia sa naplno zviazala s byzantským štátom. stala sa odôvodnením existencie ríše, jej usporiadania a mocenských nárokov. Rímske (byzantské) kresťanské impérium bolo podľa byzantských ideológov naplnením Božieho plánu ľudských dejín, pozemská [[Ježiš Kristus|Kristova]] ríša, kde [[cisár]] bol Kristov námestník a zástupca.<ref name=":DB">{{Citácia knihy

|strany=7, 11{{--}}12

|vydanie text=Vyd. 1.}}</ref>{{rp|7, 11-12}}

Hoci [[Dioklecián]] v roku [[305]] rezignoval, prenasledovanie pokračovalo v jednotlivých častiach ríše s rozdielnou horlivosťou aj v nasledujúcom období. Skončilo sa až v roku [[311]] [[Galerius|Galeriovým]] [[Nikomedijský edikt|Nikomedijským ediktom]]. Edikt umožňoval kresťanom súkromne i verejne vyznávať svoj kult a zaväzoval ich modliť sa za cisárovo zdravie.<ref name=":1" /> Napriek ediktu po Galeriovej smrti ešte prenasledovanie kresťanov dočasne pokračovalo a náboženská sloboda bola vyriešená až v roku [[313]] vydaním [[Milánsky edikt|Milánskeho ediktu]] (správnejšie reskriptu) cisármi [[Konštantín I. (cisár)|Konštantínom I.]] (Západ) a [[Licinius|Liciniom]] (Východ). Podľa niektorých dobových správ k tomuto obratu malo dopomôcť zázračné zjavenie kríža, pod ktorého znamením mal Konštantín vyhrať [[Bitka pri Mulvijskom moste|bitku pri Mulvijskom moste]].<ref name="DB1DB"/>Dějiny Byzance, str. 36{{rp|36--40}}40</ref> Edikt prehlásil náboženskú slobodu pre všetky náboženstvá a kresťanom boli prinavrátené zhabané statky. Kresťanská cirkev a jej spolky sa stali právnickými osobami. Ediktom tak došlo k zrušeniu exkluzívneho spojenia rímskeho štátu s pohanským kultom,<ref name=":1" /> čo politicky najviac dopomohlo práve kresťanstvu.

[[Donatizmus|Donatistickú]] otázku sa cirkev a [[Konštantín I. (cisár)|Konštantín I.]] pokúsili vyriešiť synodami, no keď zmierlivé riešenie nepomohlo, zasiahol cisár vojensky. Ani táto operácia však nepomohla a kontroverzia pretrvala až do 5. storočia. Ariovo učenie bolo odsúdené v roku [[321]] na miestnej synode v Alexandrii a [[Arius]] musel mesto opustiť. Kontroverziu sa však zastaviť nepodarilo a šírila sa ďalej. Ariáni na vlastnom palestínskom sneme rozhodli, že oni sú v práve a s pomocou cisára Licinia sa Arius vrátil do Alexandrie. V roku [[324]] bolo jeho učenie znovu zavrhnuté na koncile v Antiochii, no ani tento raz nebolo odstránené. [[Konštantín I. (cisár)|Konštantín I.]], ktorý práve stabilizoval ríšu sa preto rozhodol problém vyriešiť raz a navždy. Ešte v rom istom roku na návrh cordobského biskupa [[Hossius z Cordoby|Hossia]],<ref name=DB1"DB"/>{{rp|36-40}} zvolal dovtedy najväčší kresťanský koncil neskôr známy ako prvý ekumenický koncil, či [[Prvý nicejský koncil]].<ref name=DCP3/>

Aktívnym účastníkom koncilu bol aj [[Konštantín I. (cisár)|Konštantín I.]] Cisár síce ešte sám nebol kresťanom, no o náboženské otázky sa živo zaujímal. Spočiatku mu bol blízky najmä kult Nepremožiteľného Slnka ([[Sol invictus]]), ktorý bol blízky aj vojakom. Tento kult neskôr zanikol, resp. čiastočne splynul s kultom Krista, ktorý bol niekedy v umení zobrazovaný ako slnečné božstvo. Ďalším Konštantínovým nekresťanským krokom bolo vystavanie chrámu bohyne [[Tyché]] v Konštantínopole, ktorý však bol inak mestom kresťanským. Naďalej tiež používal pohanský titul ''[[pontifex maximus]]'' (najvyšší veľkňaz).<ref name="DB1DB" />{{rp|36-40}} Na druhú stranu nechal niekoľko pohanských chrámov aj zatvoriť a skonfiškoval ich statky. Zakázal taktiež obety pohanským bohom.<ref name="DB2DB"/>Dějiny Byzance, str. 41{{rp|41--44}}44</ref>

S výsledkom koncilu sa ariáni a mnohí s nimi sympatizujúci východní biskupi nezmierili a svoje myšlienky šírili ďalej buď v nezmenenej, alebo v zmiernenej podobe (semiariáni). [[Semiariáni]] tvrdili, že Kristus nebol s Otcom jednej podstaty (''homoúsios''), ale že bol len podobnej podstaty (''homoiusios''). Aj napriek tomu, že koncil i cisár [[arianizmus]] odsúdili, zachovávala značná časť kresťanského obyvateľstva i samotný Konštantín k tomuto smeru isté sympatie. Na cisára mal v tomto ohľade značný vplyv ariánsky, dočasne vyhnaný biskup [[Eusebios z Nikomédie]].<ref name=DCPN/> V roku [[335]] Konštantín nakoniec najhlasnejších odporcov arianizmu zosadil a alexandrijský patriarcha [[Atanáz Alexandrijský|Atanáz]] odišiel do exilu v [[Trevír]]e. Naopak v tom istom roku bol Arius na koncile v Jeruzaleme rehabilitovaný a bola z neho sňatá [[exkomunikácia]]. Keď cisár Konštantín o dva roky neskôr zomieral, mal ho smrteľnej posteli pokrstiť práve jeho dvorný teológ Eusebios z Nikomédie.<ref name=DB1"DB"/>{{rp|46-40}} O tom, prečo sa nechal cisár pokrstiť až tak neskoro sa viedli mnohé spory. V ranej cirkvi však nebolo odkladanie krstu, či dokonca krstenie na smrteľnej posteli nič nezvyčajné, pretože s krstom bolo spájané rozsiahle odpustenie hriechov. K tomuto výkladu sa prikláňajú aj známi anglickí [[Byzantológia|byzantológovia]] [[Edward Gibbon]] a [[John Julius Norwich]]. Spolu so svojou matkou [[Flavia Iulia Helena|Helenou]] je Konštantín cirkvou uctievaný ako svätý a v byzantskom obrade im obom patrí titul ''[[isapostolos]]'', lat. ''aequalis apostolis'' - t. j. apoštolom rovný.<ref>{{Citácia knihy

Cisár začal vystupovať proti biskupom vyznávajúcim Nicejské vyznanie a v cirkevných štruktúrach nastali personálne zmeny. Výrazne zasahoval do cirkevných záležitostí a známy je jeho výrok na synode v Miláne: „''Čo chce cisár, to platí ako cirkevný zákon.''“ Pápež [[Július I.]] na tento pohľad reagoval tým, že nie cisárovo zvolanie, ale uznanie synody/koncilu cirkvou robí jej nariadenia záväzné.<ref>The Ecumenical Councils, str. 17</ref> Okrem vnútornej propagácie sa cisár snažil ariánsku vieru šíriť do okolitých oblastí a ariánom sa podarilo konvertovať [[Germáni|germánske kmene]]. Biskup [[Wulfila]] do [[Gótčina|gótčiny]] dokonca preložil [[Biblia|Bibliu]].<ref name="DB2DB" />{{rp|41-44}} Výrazne cisár zasahoval aj do záležitostí pohanov, ktorých chrámy nechal ediktami z rokov 353/354 zavrieť a rovnako zakázal aj zvieracie obety. Za neuposlúchnutie príkazu hrozilo prepadnutie majetku a trest smrti.<ref>Dejiny cirkevného práva, str. 106{{--}}107</ref>

Julián bol cisár-intelektuál starého rímskeho vzoru, ktorý počas svojho života prešiel značným vývojom. Jeho osobná viera, či presvedčenie bolo synkrézou viacerých smerov. Hoci bol spočiatku vychovávaný v duchu kresťanstva, toto náboženstvo nenávidel. Naopak sa istý čas zaujímal o [[Mithraizmus|mitraizmus]] a študoval na [[Platónska akadémia|aténskej neoplatónskej škole]].{{#tag:ref|Podľa niektorých prameňov ho istý čas vychovával [[Eusebios z Nikomédie]]. Jeho spolužiakom na Akadémii bol známy východný kresťanský teológ [[Gregor Naziánsky]], ktorý o Juliánovi podal detailnú správu.<ref>A Short History of Byzantium, str. 22</ref> |group=pozn.}} Hneď po nástupe na trón nechal obnoviť pohanské chrámy, ktorým venoval značné príspevky. Aby oslabil moc kresťanov, snažil sa podporovať aj ďalšie náboženstvá (napr. [[judaizmus]]) a umožnil návrat vyhnaných ariánskych biskupov a kňazov. Z pohanského náboženstva sa snažil vybudovať štruktúrovanú, kresťanskej cirkvi podobnú entitu, ktorá by plnila obdobné sociálne úlohy (napr. filantropická činnosť). Hlavný úspech kresťanstva totižto videl najmä v jeho starostlivosti o núdznych.<ref name="DB2DB" /> {{rp|41-44}}

17. júna [[362]] vydal v Antiochii edikt, podľa ktorého potrebovali učitelia povolenie pre výkon svojej profesie. Hoci bol oficiálne edikt vydaný preto, aby zabezpečil bezúhonnosť učiteľov, v skutočnosti bol protikresťansky zameraný. Cisár chcel zamedziť výuke antických diel kresťanmi a chcel znížiť vplyv kresťanskej ideológie vo vzdelávaní. Následkom udalosti boli masívne demonštrácie, v rámci ktorých došlo k vypáleniu Apolovho chrámu. Cisár na udalosť zareagoval zatvorením hlavného kresťanského chrámu v meste, čo situáciu ešte viac vyeskalovalo a v rámci nepokojom prišlo o život niekoľko osôb, nových mučeníkov.<ref>A Short History of Byzantium, str. 26</ref> Juliánov pokus o obnovu starého rádu však bol už len posledným vzplanutím antického pohanstva, pretože Julián už o rok neskôr ([[363]]) zomrel na následky náhodného zranenia z bitky s [[Novoperzská ríša|Peržanmi]]. Novým cisárom sa stal umiernený kresťan [[Jovián]], ktorý vyhlásil úplnú náboženskú toleranciu.<ref name="DB2DB" />{{rp|41-44}}

Cisár [[Jovián]] v roku [[364]] zomrel a nový cisár [[Valentinián I.|Valentinián]] moc v krajine rozdelil medzi seba (Západ) a svojho brata [[Valens|Valenta]] (Východ). Obaja boli kresťanmi, no kým [[Valentinián I.|Valentinián]] bol kresťan nicejského prúdu, [[Valens]] vyznával [[arianizmus]]. Valentinián zomrel v roku [[375]] a novým samovládcom na Západe sa stal jeho syn [[Gratianus (cisár)|Gratianus]] (aj Gracián). Gracián v cirkevných záležitostiach podporoval podobne ako jeho otec všeobecný koncilový prúd a potvrdil kánony [[Serdická synoda|Serdickej synody]] z roku [[343]], podľa ktorej mohol [[pápež]] prijímať odvolania od akejkoľvek synody<ref name=DCP5>Dejiny cirkevného práva, str. 108</ref> (kán. 3 a 5). Valens padol v roku [[378]] v [[Bitka pri Adrianopole (378)|bitke pri Adrianopole]] a a novým cisárom sa stal [[Theodosius I. (Byzantská ríša)|Theodosius]], ktorého si za spolucisára vybral Gracián. Theodosiova vláda bola pre ríšu prelomová a medzi historikmi si vyslúžil prezývku Veľký.<ref name=DB3"DB"/>Dějiny Byzance, str. 45{{rp|45--47}}47</ref>

[[Theodosius I. (Byzantská ríša)|Theodosius]] bol horlivým prívržencom ortodoxného koncilového kresťanstva a toto náboženstvo presadzoval vo všetkých ohľadoch. Podobne ako Gracián na Západe, ani on neprijal niekdajší titul rímskych cisárov ''[[pontifex maximus]]'' a výrazne vystúpil proti rímskemu pohanstvu. Opozíciu mu v tomto smere tvorili najmä staré rímske senátorské rody. Rozpory sa po prvýkrát výraznejšie prejavili v spore o obnovu oltára bohyne [[Viktória (mytológia)|Victorie]] v rímskom senáte. Na cisárov príkaz boli tiež pozatvárané pohanské chrámy (391, 392), ktoré síce mali byť zachované ako kultúrne pamiatky, no v skutočnosti boli neraz ničené, alebo využívané na rôzne účely. Majetky pohanských chrámov boli skonfiškované.<ref name=DB3"DB"/>{{rp|45-47}}<ref name=":VVTe"/> V roku [[392]] bol pohanský kult vo všetkých formách definitívne zakázaný a účasť na verejných obetách pohanským bohom bola chápaná ako trestný čin velezrady.<ref name=DCP5/> V roku [[393]] sa konali posledné [[Olympijské hry (starovek)|staroveké olympijské hry]].<ref name=DB3"DB"/>{{rp|45-47}}<ref name=":VVTe"/>

Moc cirkevných predstaviteľov naopak v tomto období bola už značná. Preukázalo sa to mimo iné na neústupnosti a odvážnosti, ktorú si dovolil voči cisárovi preukázať milánsky biskup [[Ambrosius Milánsky|Ambróz]]. Po tom, čo vojská na cisárov príkaz krvavo potlačili povstanie v [[Solún]]e ([[390]]) a povraždili tam asi 7000 obyvateľov, vyhlásil Ambróz nad cisárom kliatbu a znemožnil mu prístup na bohoslužby, kým nevykoná pokánie. Cisár sa biskupovej vôli podriadil a zákaz bol odvolaný.<ref name=DB3"DB"/>{{rp|45-47}}<ref name=":VVTe"/> Už pred tým sa Ambrózov vplyv prejavil pri tzv. [[Spor o baziliky|spore o baziliky]].

Po tom, čo sa [[Theodosius I. (Byzantská ríša)|Theodosius]] vysporiadal s vonkajším nebezpečenstvom, pokúsil sa obnoviť jednotu cirkvi. V roku [[379]] boli cisárskym reskriptom zakázané všetky heretické hnutia a v roku [[380]] prijali Theodosius, Gracián a [[Valentinián II.]] v Solúne edikt ''[[De fide catholica]]'' (aj ''[[Cunctos populos]]'').<ref name=DCP5/> Edikt prehlásil nicejské koncilové kresťanstvo za jedinú správnu a prípustnú, ortodoxnú (či katolícku) formu kresťanstva. Následne cisár zvolal [[Prvý konštantínopolský koncil]] ([[381]]), ktorý do histórie vošiel ako druhý ekumenický koncil.<ref name=DB3"DB"/> {{rp|45-47}}

Cieľom koncilu bolo najmä jasnejšie definovanie dogiem kresťanského učenia. Nadväzoval na riešenie otázky subordinacionizmu, pretože definoval vzťah Otca a Syna k Duchu Svätému.<ref name="DCPN" /> Koncilu sa zúčastnilo 150 ortodoxných biskupov z Východu a 36 prívržencov [[Macedonianizmus|macedonianizmu]], ktorí ho však opustili. Západný klér prítomný nebol, pretože pôvodne malo ísť iba o miestnu synodu. Koncil potvrdil a rozšíril výsledky Prvého nicejského koncilu a odsúdil arianizmus i jeho odnože, najmä [[macedonianizmus]].<ref group="pozn.">Učili, že Duch Svätý je výtvor Druhej osoby Trojice - rozšírenie [[Subordinacianizmus|subordinacianizmu]] aj na Ducha, učenie je pomenované podľa [[Macedonius|Macedonia]], konštantínopolského biskupa</ref> Bolo taktiež prijaté Konštantínopolské, resp. Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery a sedem disciplinárnych kánonov. Mimo iné bola zvýraznená úloha konštantínopolského biskupa, ktorý mal prednosť pred všetkými biskupmi okrem rímskeho.<ref name="DCPN" /> Táto pozícia však miestnemu biskupovi nedávala zvláštne právomoci, ale iba čestné postavenie vychádzajúce z politického postavenia mesta. To viedlo k tomu, že ostatní patriarchovia neprotestovali.<ref>The Ecumenical Councils, str. 20</ref> Biskupi hlásiaci sa, alebo čo i len prechovávajúci sympatie k arianizmu boli zosadení a vplyv tejto vierouky začal v cisárstve upadať. Naopak ideologické rozdiely sa upevnili u germánskych kmeňov, ktoré v ariánstve videli odlíšenie od Ríma.<ref name="DB3DB" />{{rp|45-47}}<ref name=":VVTe" />

Po tom, čo bol na Západe zavraždený cisár [[Gratianus (cisár)|Gracián]], sa moci ujal uzurpátor [[Magnus Maximus]]. Magnus bol však Theodosiom porazený a moc získal legitímny cisár [[Valentinián II.]] Ambiciózny cisárov pobočník [[Arbogast]] však zrejme cisára nechal zavraždiť a po tom, čo sa nedokázal sám stať cisárom, dopomohol k trónu uzurpátorovi [[Flavius Eugenius|Flaviovi Eugeniovi]]. Flavius pochádzal z rímskeho prostredia a jeho spor s cisárom Theodosiom rýchlo nadobudol náboženský charakter. Eugenios prijal rímske pohanstvo a s kresťanským Theodosiom sa vojensky stretol. V bitke v údolí rieky [[Frigidus]] v Alpách však bolo jeho vojsko porazené. Veľký podiel na tom mala [[bóra]], ktorú neskôr kresťania opisovali ako Božiu pomoc. Pohanstvo bolo v mocenskom prostredí definitívne porazené.<ref name=DB3"DB"/>{{rp|45-47}} Pred Theodosiovou vládou bola asi polovica obyvateľstva ríše stále pohanská, po jeho vláde a prijatí kresťanstva za štátne náboženstvo sa však situácia zásadne zmenila. Rimania boli hromadne nútení konvertovať a a z pôvodne "elitnej" cirkvi ľudí, ktorí do nej vstupovali z presvedčenia, sa stávala masová inštitúcia, ktorej príšlušníci boli neraz len povrchne nábožní.<ref name=DCP5/> Po Theodosiovej smrti v roku [[395]] sa ríša vnútorne definitívne rozčlenila medzi jeho dvoch synov [[Arkadios|Arkadia]] a [[Honorius|Honoria]].<ref name=":VVTe">Theodosios I. In: {{Citácia knihy

V pozadí teologických sporov sa však zároveň rysovali aj vážne mocenské a kultúrno-spoločenské otázky trápiace rôznorodú ríšu. V krajine existovali tri obrovské kultúrne okruhy zoskupené okolo patriarchátov - okruh grécko-anatólsky ([[Konštantínopol]]), okruh sýrsky ([[Antiochia]]) a okruh egyptský ([[Alexandria]]). Sýria a Egypt len s nevôľou hľadeli na vykorisťovanie ich krajín centrálnou vládou a miestni patriarchovia (antiochijský a alexandrijský) zase podobne nevítali vzostup vplyvu konštantínopolského arcibiskupa. Ten ich dokonca v čestnom postavení predbehol. Obe centrá sa tešili dlhodobej kresťanskej tradícii a ich prístupy boli odlišné. V Antiochii pôsobila už od 2. storočia [[Antiochijská škola|antiochijská teologická škola]], v Alexandrii zase [[Alexandrijská škola|alexandrijská teologická škola]]. V Egypte bol taktiež značne silný vplyv neraz radikálnych mníšskych mystikov.<ref name="DB4DB"/>Dějiny Byzance, str. 50{{rp|50--}}55</ref>

Rozpory medzi teologickými školami (a náboženskými centrami) vyšli naplno najavo po tom, čo bola na [[Druhý konštantínopolský koncil|Druhom konštantínopolskom koncile]] prijatá dogma o Kristovej dvojakej, no spojenej prirodzenosti (alexandrijská formulácia, [[hypostatická únia]] - ľudská podstata bola absorbovaná Božou). Proti tejto teórii vystúpili antiochijskí učenci, ktorí poukazovali na rozpornosť formulácie vo vzťahu Kristových prirodzeností a dospeli k téze ich úplnej rozdielnosti a nezlučiteľnosti. Na ich učenie nadviazal antiochijský učenec [[Nestorius]], ktorý sa v roku [[428]] stal arcibiskupom v Konštantínopole. Nestorova neústupnosť a následne aj tvrdenia, že [[Panna Mária]] nebola Bohorodičkou ([[Theotokos]]), ale len Matkou Krista ([[Christotokos]]) vyvolali proti patriarchovi vlnu odporu. Do čela Nestorových protivníkov sa postavil alexandrijský patriarcha [[Cyril Alexandrijský]] (Kyrillos). Cyril v danej situácii videl možnosť, ako udržať čistotu cirkvi a zároveň ponížiť konštantínopolský stolec. Svoj postoj ešte viac zostril po tom, čo proti Nestoriovmu učeniu vystúpil aj pápež [[Celestín I.]] Spor sa mal vyriešiť na [[Efezský koncil|koncile zvolanom do Efezu]] (tretí ekumenický koncil).<ref name="DB4DB" />{{rp|50-55}}<ref name="EC2">The Ecumenical Councils, str. 23{{--}}25</ref>

Nestorovi prívrženci rozhodnutie koncilu neprijali a vytvorili vlastné kresťanské spoločenstvo ([[nestoriáni]], [[Cirkev Východu]]), ktoré sa následne šírilo na východe ([[Perzia]] a [[Čína]]).<ref name="DB4DB" />{{rp|50-55}} Nestoriánska teológia je dodnes predmetom diskusií a podľa niektorých teológov bolo jeho učenie v podstate ortodoxné, no pri jeho vysvetľovaní mal Nestorius použiť zlé pojmy, ktoré mohli byť vysvetľované aj ako heretické.<ref name="EC2" />

|strany=330}}</ref>). Pápež takýto postoj zaujal preto, že na synode nebol prečítaný jeho list a preto, že účastníci synody boli pod nátlakom fanatických mníchov z Egypta. Pod hrozbou fyzického nebezpečenstva boli prinútení súhlasiť s rehabilitáciou [[Eutyches|Eustycha]], zosadením a vyhnaním [[Flavián Carihradský|Flaviána]], ako i s uznaním monofyzitizmu. Nespokojný pápež i ďalší klerici žiadali cisára o zvolanie nového koncilu, Theodosius však ich žiadosti odmietol. Už o rok však cisár zomrel a politická situácia sa zmenila. Nový cisár [[Markian]] zvolal v roku [[451]] [[Chalcedónsky koncil|koncil do Chalcedónu]].<ref name="DB4DB" />{{rp|50-55}}<ref name="EC3">The Ecumenical Councils, str. 26{{--}}27</ref>

Pápežov list ''[[Lectis dilectionis tuae]]'' (známy aj ako ''[[Epistola ad Flavianum]]'') zaslaný na koncil býva zároveň považovaný za prvé pápežské rozhodnutie ''ex cathedra'' (t.j. za prvé [[Pápežská neomylnosť|neomylné rozhodnutie]]). Hoci bol pápež koncilom nazvaný jedinou viditeľnou hlavou Cirkvi (''episcopus universalis''),<ref name="DCPCH">Dejiny cirkevného práva, str. 97</ref> znamenali výsledky koncilu jeho mocenský úpadok v prospech Konštantínopola. Konštantínopolský patriarcha totižto (v neprítomnosti pápežských legátov na 16. sedení)<ref name="DCPCH" /> presadil do uznesení koncilu kánony prisudzujúce Rímu iba čestný primát medzi ostatnými patriarchátmi, čím zvýšil svoju prestíž a postavenie. Stal sa (najmä neskôr a z jeho hľadiska) rovnocenným partnerom pápežov.<ref name="DB4DB" />{{rp|50-55}} Konštantínopolu bola navyše prisúdená jurisdikčná právomoc nad metropolitmi (exarchami) v [[Efez]]e, [[Cézarea Kapadócka|Cézarei]] a [[Hérakleia|Herakleii]], čím sa zmenilo postavenie Konštantínopola z čestného a politického na cirkevno-mocenské.

Výsledky koncilu problémy nevyriešili. Až na menšinu [[Melchiti|melchitov]] zostala väčšina obyvateľstva Egypta [[Monofyzitizmus|monofyzitská]] (resp. [[Miafyzitizmus|miafyzitská]], pozri poznámky). Novo dosadený ortodoxný patriarcha bol dokonca po svojom príchode do Egypta zavraždený. Postupne sa miafyzitizmus z Egypta rozšíril aj do Palestíny, Sýrie a Arménska, kde sa sformovali miestne národné miafyzitské cirkvi (napr. [[Sýrska ortodoxná cirkev|jakobiti]] [[Jakub Baradai|Jakuba Baradaia]]), ktoré neuznávali autoritu Konštantínopola. Istý čas dokonca boli východné patriarchálne stolce obsadené monofyzitmi. Okrem nich sa v okolí [[Şanlıurfa|Edessy]] naďalej rozvíjalo [[nestoriánstvo]] a jeho významná [[nisibis]]ká teologická škola. Táto rozdrobenosť východných cirkví trvá dodnes.<ref name="DB4DB" />{{rp|50-55}}{{#tag:ref|V súvislosti s kristologickými spormi sa používajú termíny [[monofyzitizmus]] a [[miafyzitizmus]], ktoré bývajú (najmä vyznávačmi post-chalcedónskeho kresťanstva) často zjednodušujúco (a nie úplne správne) označované ako ekvivalentné. Monofyziti vyznávajú jednu podstatu Krista, ktorá je Božská. Miafyzitizmus vyznáva tiež jednu podstatu Krista, no tá obsahuje ako Božskosť, tak aj ľudskosť.<ref name=":CDX"> porovnaj s: Miaphysite, Monophysite a i. In: {{Citácia knihy

Po Markiánovi moc v Byzancii prešla do rúk [[Lev I. (Byzantská ríša)|Leva I.]], ktorý sa na trón dostal vďaka germánskemu náčelníkovi [[Aspar]]ovi. Lev bol zároveň prvým cisárom, ktorý prijal korunu z rúk [[Konštantínopolský ekumenický patriarchát|konštantínopolského patriarchu]]. Dovtedy prevažne vojenskú aklamáciu tak doplnilo sakrálne potvrdenie cisára ako námestníka Krista na Zemi.<ref name=DB5"DB"/>{{rp|56-58}} Za vlády Leva I. sa na východné patriarchálne stolce opätovne dostali ortodoxní klerici, no spor sa vyriešiť nepodarilo. Cisár chcel voči monofyzitom vykonať niekoľko ústupkov a chcel zvolať nový koncil. Od koncilu ho však pápež prehovoril a namiesto toho sa vyvinula praktika referenda, v rámci ktorej sa mali významní biskupi k otázke vyjadriť prostredníctvom listov.<ref name=EC4/>

Po Levovi I. a [[Lev II. (Byzantská ríša)|Levovi II.]] sa stal cisárom [[Zénón (Byzantská ríša)|Zenón]], ktorý sa musel potýkať s povstaním generála [[Basiliskos|Basiliska]], ktorý však vyznával monofyzitskú (resp. miafyzitskú) vierouku.<ref name="DB5DB" />{{rp|56-58}}<ref name=":CD">Encyclion, In:{{Citácia knihy

|isbn2=978-0-521-82096-7}}</ref> Dekrétom ''[[Encyklion]]'' prehlásil monofyzitizmus za štátne náboženstvo a odsúdil [[Chalcedónsky koncil]]. Tým si však znepriatelil konštantínopolský ortodoxný ľud i vojsko a nakoniec sa k moci vrátil Zenón.<ref name="DB5DB" />{{rp|56-58}}

Náboženskú otázku sa cisár [[Zénón (Byzantská ríša)|Zenón]] odhodlal vyriešiť až po tom, čo stabilizoval zahraničnopolitickú situáciu v krajine. Pokúsil sa strany prinútiť ku kompromisu. Za záväzné prehlásil výsledky koncilov až po [[Efezský koncil|Efezský]] a v roku [[482]] vydal [[Henotikon]] (Edikt zjednotenia). Edikt potvrdil výsledky prvých troch koncilov a zatratil [[Eutyches|Eutycha]] i [[Nestorius|Nestoria]]. Otázku miafyzitizmu však diplomaticky obchádzal. Na cisárovu stranu sa pridal konštantínopolský patriarcha [[Akakios]] i alexandrijský patriarcha [[Peter III. (alexandrijský patriarcha)|Peter III. Mongos]], ako i umiernení prívrženci miafyzitizmu [[severiáni]] (podľa [[Severus z Antiochie|Severa z Antiochie]]). Proti kompromisu však zásadne povstal rímsky pápež [[Félix III. (pápež v 5. storočí)|Felix III.]] Ten [[Akakios|Akakia]] dokonca v roku [[484]] vylúčil z cirkvi, čím prepukla [[Akakiánska schizma]], ktorá následne trvala do roku [[519]]. Podobne Henotikon odmietli aj ostatní monofyziti a pokus tak prispel len k ďalšiemu rozdeleniu spoločnosti.<ref name="DB5DB"/>Dějiny Byzance, str. 56{{rp|56--58}}58</ref><ref name="EC4">The Ecumenical Councils, str. 30{{--}}31</ref>

Po Zenónovej smrti si ľud v Konštantínopole želal, aby sa novým cisárom stal [[Ortodoxia|ortodoxný]] panovník. Moc získal [[Anastasios I. (Byzantská ríša)|Anastasios I.]], ktorý musel Konštantínopolčanom pri nástupe na trón sľúbiť, že sa bude pridržiavať nimi preferovanej viery chalcedónskeho vyznania. Ortodoxiu si však cisár vykladal v duchu Zenónovho [[Henotikon]]u, t. j. umiernene. V tomto duchu Anastasios pristupoval aj k riešeniu danej náboženskej otázky. Kým jeho sympatie a obľúbenosť u monofyzitov rástla, ortodoxný ľud v Konštantínopole choval voči cisárovi zášť. Nepriateľstvo voči cisárovi zbližujúcemu sa s monofyzitmi naplno prepuklo v roku [[512]], keď sa cisár pokúsil do [[Trisagion]]u (liturgického hymnu) začleniť isté slová vnímané ako monofyzitské. V hlavnom meste vypukla revolta, za ktorou stáli frakcie ([[Déma|démy]]) Zelených a Modrých. Nepokoje spojené s rabovaním sa upokojili až po tom, čo cisár ponížene predstúpil pred ľud a ponúkol svoju rezignáciu. Ľud sa upokojil, no o svoju pozíciu musel v nasledujúcich rokoch cisár bojovať s povstalcom [[Vitalian (generál)|Vitalianom]], ktorý proti so zámienkou zosadenia neortodoxného vládcu trikrát povstal. Po Anastasiovej smrti sa pre absenciu dediča novým cisárom stal veliteľ palácovej gardy [[Justín I.|Justín]] a po ňom jeden z najznámejších byzantských cisárov [[Justinián I.]]<ref name="DB"/>Dějiny Byzance, str. 62{{rp|62--63}}63</ref>

Takmer ihneď po nástupe na trón zakročil proti posledným zvyškom antického pohanstva v ríši. Pohanom bolo zakázané zastávať verejné posty v krajine a boli zatvorené dovtedy stále pôsobiace pohanské chrámy (napr. Ammonov chrám). V roku [[529]] nechal zase zatvoriť významné centrum klasickej filozofie - novoplatónsku [[Platónska akadémia|Akadémiu]] v [[Atény|Aténach]]. Podobne rázne neváhal zakročiť aj proti kresťanským sektám a herézam, či vierovyznaniam spojeným s kresťanstvom len čiastočne (napr. [[manicheizmus]]). Za jeho vlády došlo tiež k niekoľkým potýčkam so Židmi.<ref name="DB6DB" /> {{rp|64-66}}

Známa je justiniánska kodifikácia práva, ktorá neskôr dostala názov ''[[Corpus iuris civilis]]''. Okrem rímskeho civilného a verejného práva obsahovala aj normy cirkevného, či náboženského charakteru. Justiniánske normy sankcionovali vyznávanie neortodoxného kresťanstva i ďalších vierovyznaní, ako aj [[ateizmus]]. V roku [[531]] dokonca cisár prikázal i pod nátlakom krstiť pohanské rodiny a prísne zakázal apostázu k pohanstvu. Zakázaný bol rovnako prestup od kresťanstva k judaizmu a teologické dišputy, ktoré by narúšali verejný pokoj boli chápané ako trestný čin proti cisárovmu majestátu. Medzi ďalšie skutky patriace k náboženským trestným činom patrila svätokrádež, či zneuctenie náboženstva (pohanmi, ale aj v rámci kresťanstva napríklad aj [[Simónia|simóniou]]).<ref name="DCP6">Dejiny cirkevného práva, str. 115{{--}}116</ref> Naopak zmierlivo cisár pristupoval k monofyzitom (resp. miafyzitom), ktorí mali podporu cisárovnej [[Theodora (6. storočie)|Theodory]]. Pod vplyvom cisárovnej, do ktorej bol Justinián vášnivo zaľúbený, bolo v roku [[532]] zastavené ich prenasledovanie a novou cisárskou politikou bola snaha o dosiahnutie zmieru medzi stranami. Usporiadané diskusie však výsledok nepriniesli. V marci [[533]] sa cisár pokúsil situáciu vyriešiť vydaním vlastného vyznania viery, ktoré bolo pokusom podobným [[Zénón (Byzantská ríša)|Zenónovmu]] [[Henotikon]]u a ktoré takisto nedosiahlo žiaden výsledok.<ref name="DB6DB"/>Dějiny Byzance, str. 64{{rp|64--66}}66</ref>

Konštantínopolský patriarcha [[Ménas (konštantínopolský patriarcha)|Ménas]], ktorý bol k Justiniánovmu plánu presvedčený bol dokonca dočasne exkomunikovaný. Justinián preto pápeža internoval v [[Konštantínopol]]e, kde ho donútil k zmiereniu sa s patriarchom a k súhlasu s jeho ediktom. [[11. apríl]]a [[548]] pápež vydal ''Iudicatum'', v ktorom [[tri kapitoly]] zavrhol, no už o dva roky svoj výnos na nátlak západných biskupov odvolal. Spor sa vyostril a pápež dokonca zo strachu hľadal azyl v chrámoch (najprv v Konštantínopole, následne utiekol až do maloázijského Chalcedónu). Situáciu mal vyriešiť v roku [[553]] zvolaný [[Druhý konštantínopolský koncil]].<ref>A Short History of Byzantium, str. 79{{--}}80</ref> Koncilom cisár pápeža prinútil, aby [[tri kapitoly]] odsúdil, čím dosiahol vrchol svojej cézaropapistickej politiky teokratického absolutizmu.<ref name="DB6DB" />{{rp|64-66}}

Justiniánova vláda bola pre východné kresťanstvo zlomovým bodom aj v [[Byzantská architektúra|architektúre]]. Začala sa rozvíjať nová chrámová architektúra reprezentovaná novými stavbami so štvorcovým pôdorysom a kupolovými strechami. Medzi najvýznamnejšie stavby patrili konštantínopolské chrámy [[Hagia Sofia]], [[Hagia Irena]], či [[Chrám svätých Apoštolov (Konštantínopol)|Chrám svätých Apoštolov]].<ref name="DB"/>Dějiny Byzance, st. 426{{rp|426--427}}427</ref> (viac pozri [[byzantské umenie v justiniánskom a hérakleianskom období]]) Justiniánova vláda znamenala aj vznik raného [[Byzantský obrad|byzantského obradu]] a za Justiniánovej vlády bol taktiež na Východe uzákonený povinný [[celibát]] biskupov ([[544]]), ktorý neskôr potvrdil aj [[Trulánsky koncil]].<ref name=DCP6/>

Koniec 6. storočia priniesol ríši značné zmeny. Zisky, ktoré získal cisár Justinián na Západe boli čoskoro opätovne stratené a nový nepriateľ sa objavil na severných hraniciach, kde začali nájazdy do ríše vykonávať [[Avari (Stredná Ázia)|Avari]] a ich slovanskí spojenci. Spolu s ich prienikom a usadením sa na pôvodne byzantské územie ([[Balkánsky polostrov|Balkán]] a [[Peloponéz (polostrov)|Peloponéz]]) dostalo pohanské obyvateľstvo, ktoré bolo len postupne christianizované. Naopak s úpadkom germánskych ríš je spojený definitívny zánik [[Arianizmus|arianizmu]]. Na východe ríše naďalej pokračovali konflikty s [[Novoperzská ríša|Perziou]], ktorá ožívala za vlád [[Husrav I.|Husrava I.]] a [[Hormizd IV.|Hormizda IV.]] Ríša sa dostala do novej krízy umocnenej mocenským prevratom a vraždou cisára [[Maurikios I.|Maurikia]] v roku [[602]].<ref name="DB"/>Dějiny Byzance, str. 80{{rp|80--81}}81</ref>

V zložitej situácii, keď ríšu ťažili avarské a slovanské kmene na Balkáne a Peržania v Ázii, sa moci ujal [[Hérakleios (Byzantská ríša)|Herakleios]], ktorého na trón dosadil jeho rovnomenný otec, správca [[Kartáginský exarchát|Kartáginského exarchátu]]. Spočiatku sa Byzantíncom na Východe nedarilo a v roku [[618]]/[[619]] dokonca padla egyptská [[Alexandria]]. Už pred tým bol vyplienený [[Jeruzalem]] a Peržania sa dokonca zmocnili relikvie [[Pravý Kríž|Kristovho kríža]].<ref name="DB"/>Dějiny Byzance, str. 82{{rp|82--84}}84</ref>

Situácia sa začala obracať začiatkom 20. rokov 7. storočia. Dočasne bol uzavretý mier s Avarmi a vďaka finančnej podpore od cirkvi dokázal cisár zorganizovať armádu na východné ťaženie. Už v roku [[622]] sa Herakleiovi podarilo prebojovať až do [[Arménsko|Arménska]] a toto ťaženie býva neraz označované ako prvá svätá vojna proti neveriacim. O rok neskôr sa Byzantínci dokonca zmocnili perzského náboženského sídla [[Gaznak]]u. Vojna však pokračovala a znovu sa obnovila aj avarská ofenzíva, čo znamenalo ústup byzantských vojsk z Východu. Kulmináciou sporov bolo veľké [[Obliehanie Konštantínopola (626)|obliehanie Konštantínopola v roku 626]], ktorého sa zúčastnili [[Avari (Stredná Ázia)|Avari]], Slovania i Peržania. Mesto, ktoré bolo v tom čase pod správou patriarchu [[Sergios I. (konštantínopolský patriarcha)|Sergia]] a patricija Bona bolo chránené len slabou posádkou a obyvateľmi.<ref name="DBKonDB" /> {{rp|85-87}}

Vďaka silným hradbám a odhodlaniu obyvateľov, ktorí sa zasvätili [[Bohorodička|Bohorodičke]] (v tomto čase niekedy podľa tradície vznikol aj [[Akatist]] k Bohorodičke), však mesto útokom odolávalo. Patriarcha Sergius každý deň konal na hradbách procesie, pričom pred obrancami niesol po celom obvode hradieb ikonu Bohorodičky. Po sérii nezdarov nakoniec útočníci obliehanie vzdali.<ref>A Short History of Byzantium, str. 93</ref> Cisár na východe uzavrel medzitým spojenectvo s [[Chazari|Chazarmi]] zo stepí a chystal sa na kľúčový útok do [[Mezopotámia|Mezopotámie]]. Neúspech obliehania [[Konštantínopol]]a, vnútorné sváry v [[Novoperzská ríša|Perzskej ríši]], úpadok moci Avarov, ako aj Herakleiova ofenzíva nakoniec znamenali kapituláciu Peržanov a opätovné obnovenie byzantskej moci na Východe.<ref name="DBKonDB"/>Dějiny Byzance, str. 85{{rp|85--87}}87</ref>

Hlavným odporcom bol jeruzalemský patriarcha [[Sofronios Jeruzalemský|Sofronios]]. Herakleios preto v roku [[638]] svoj súhlas odvolal a ediktom ''[[Ekthesis]]'' vyhlásil nové učenie o jedinej vôli Ježiša Krista, tzv. [[monotheletizmus]]. Tento smer zase naopak hlásal, že [[Kristus]] má dve prirodzenosti, no len jednu vôľu. Ani tento zúfalý pokus však [[Monofyzitizmus|monofyzitov]] do ortodoxnej cirkvi nepriviedol a ešte viac prehĺbil rozpory. Situácia s nimi sa však následne vyriešila stratou väčšiny východných oblastí v dôsledku [[Dejiny islamu|moslimskej expanzie]].<ref name="DB"/>Dějiny Byzance, str. 88{{rp|88--89}}89</ref>

Po tom, čo prorok islamu [[Mohamed]] zjednotil arabské kmene, započal novovzniknutý štát ešte za jeho života podnikať nájazdy do Perzie a Byzancie. Arabské útoky následne ešte viac prerástli za vlády Mohamedovho nástupcu [[Abú Bakr as-Siddík|Abú Bakra]] a od roku [[634]] začali pripomínať inváziu. Ich snahy vyústili vo veľkej porážke Byzancie v [[Bitka pri Jarmúku|bitke pri Jarmúku]] ([[636]]), následkom ktorej kalifát poľahky obsadil [[Palestína (územie)|Palestínu]] a [[Sýria|Sýriu]]. Začiatkom 40. rokov 7. storočia dokonca moslimovia rozvrátili [[Novoperzská ríša|Perzskú ríšu]], odvekého nepriateľa Byzancie. V roku [[642]] padla [[Alexandria]] a Byzancia prišla o dovtedajšiu obilnicu [[Egypt]]. Arabské úspechy boli podporené nelojálnosťou miestneho monofyzitského obyvateľstva voči ortodoxnej ríši. V Araboch videli záruky slobodného vyznávania svojej viery. Do konca 7. storočia ovládli Arabi celú severnú [[Afrika|Afriku]] a v Ázii sa hranica udržala na pohoriach juhovýchodnej [[Anatólia|Anatólie]].<ref name=":0DB" />{{rp|92-93, 98, 100}}

V krajine sa stratou sýrskych a koptských území posilnil grécky a ortodoxný prvok. Byzancia sa aspoň dočasne stala nábožensky homogénnejšou. Naďalej sa síce prerokovávala idea monotheletizmu, no cisár [[Constans II.]] stratil záujem ďalej viesť diskusie a v roku [[648]] vydal vyhlášku ''[[Typos]]'', ktorou zakázal diskusie na túto tému. Nariadenie avšak nebolo rešpektované a monotheletizmus bol odsúdený na [[Lateránska synoda|Lateránskej synode]] v roku [[649]]. Cisár proti odporcom náuky, ktorí naďalej protestovali zakročil a pápež [[Martin I. (pápež)|Martin I.]] či východný teológ [[Maxim Vyznávač]] boli dokonca vyhnaní a v exile aj zomreli. Vplyv náuky ale postupne upadal a ďalší cisári už nemuseli pre stratu východných oblastí hľadať zmier. Naopak, aby si uchoval vplyv na Západe, [[Konštantín IV. (Byzantská ríša)|Konštantín IV.]] ideu [[Monotheletizmus|monotheletizmu]] zatratili a na [[Tretí carihradský koncil|treťom koncile v Konštantínopole]] v roku [[681]] úplne odsúdili.<ref name=":0">Dějiny Byzance, str. 92{{--}}93, 98, 100</ref><ref name="EC5" /> Koncil tiež odsúdil štyroch konštantínopolských patriarchov a pápeža [[Honorius I.|Honoria]], ktorí monotheletizmus podporovali.<ref name=":VVCK">Církevní koncily a synody In: {{Citácia knihy

Nový stav na Východe, neustále vojenské nebezpečenstvá i zmena hraníc a spoločnosti znamenali, že byzantská cirkev musela čeliť viacerým novým otázkam, ktoré sa snažila vyriešiť na [[Trulánsky koncil|Trulánskom koncile]] v roku [[692]] v [[Konštantínopol]]e. Východná cirkev koncil považuje za súčasť šiesteho ekumenického snemu, biskupi zo Západu sa koncilu nezúčastnili a Západ ho neuznáva. Snem sa niesol v duchu autonomistických snáh východnej cirkvi a bola na ňom zopakovaná požiadavka prvenstva [[Konštantínopolský ekumenický patriarchát|konštantínopolského patriarchátu]] po Ríme. Odmietnutý bol aj všeobecný [[celibát]] kňazov typický pre Západ, zároveň sa však zakázal druhý sobáš kňazov. Výsledkom koncilu bolo prijatie 102 [[kánon]]ov, disciplinárnych nariadení, ktoré platia v pravoslávnej cirkvi čiastočne dodnes.<ref>Dejiny cirkevného práva, str. 122, 126</ref> Nová situácia nastala aj na Balkáne, kde sa k slovanským kmeňom pridali pohanskí Bulhari, ktorí si na bývalom byzantskom území založili [[Prvá bulharská ríša|Prvú bulharskú ríšu]].<ref name="DB"/>Dějiny Byzance, str. 104{{rp|104--105}}105</ref>

V roku [[711]] sa v Byzancii uskutočnilo vojenské povstanie a na trón sa dostal [[Filippikos|Filippikos Bardanes]], ktorý bol horlivým prívržencom monotheletizmu. Jedným z jeho raných rozhodnutí preto bolo, že na synode zrušil ustanovenia [[Tretí carihradský koncil|Tretieho konštantínopolského koncilu]], čo vyvolalo značné ochladnutie pápežsko-byzantských vzťahov. Šlo však len o krátku kapitolu, pretože v roku [[713]] bol však Bardanes z trónu odstránený a [[Anastasios II. (Byzantská ríša)|Anastasios II.]] obnovil znovu ortodoxiu. Po Anastasiovi II. sa v zložitej situácii naplnenej bojmi s Arabmi panovníkom stal [[Theodosios III.|Theodosios III.]] a následne [[Lev III. (Byzantská ríša)|Lev III.]], zakladateľ [[Sýrska dynastia|Sýrskej dynastie]]. Spolu s novou dynastiou sa v krajine započala aj nová etapa náboženských dejín, ktorá bola spojená s bojom o uctievanie [[Ikona|ikon]].<ref name="DB"/>Dějiny Byzance, str. 106{{rp|106--108}}108</ref>

Nová náboženská politika byzantskú spoločnosť dlhodobo rozdelila na dva tábory - obrazoborecký (ikonoklastický) a ikonodulský (uctievači ikon). Odsúdenie uctievania ikon si okamžite našlo odporcov aj v osobách pápežov [[Gregor II.|Gregora II.]] a [[Gregor III. (pápež)|Gregora III.]], ktorí cisárovu politiku odsúdili. Ako odozvu na pápežský nesúhlas cisár následne odňal juhotalianske regióny z pápežskej jurisdikcie a prisúdil ich konštantínopolskému patriarchovi. Ďalším vážnym protivníkom novej politiky boli kláštory a radikálne mníšstvo, ktoré odporovalo proti zásahu cisárskej moci do cirkevných vecí. Spor medzi nimi a cisárom neraz vyústili do zákrokov proti kláštorom hromadiacim bohatstvo a ikony, no o plne systematické ťaženie proti nim nikdy nešlo.<ref name="DB7DB"/>Dějiny Byzance, str. 112{{rp|112--116}}116</ref><ref name=":VVO" />

Proti ikonoklazmu podporovanému cisárom mohli ikonoduli bojovať najmä teoreticky a prvé pokusy o obranu ikon možno badať už u patriarchu Germana. Významným teológom v tomto smere bol následne najmä [[Ján Damaský]] vychádzajúci z [[Platonizmus|platónskej filozofie]]. Ikona podľa neho nie je umelecké dielo či modla, ale skutočný odraz nadpozemskej skutočnosti vyjavený ako symbol. Vďaka dvojitej prirodzenoti Krista je podľa neho možné zobraziť aj Boha. Ten, kto odmieta možnosť zobrazenia Krista upadá do [[Monofyzitizmus|monofyzitskej]] herézy. Damaský nadviazal tiež na učenie patriarchu [[Germanos I.|Germana]], podľa ktorého mali ikony výchovnú funkciu. Ikony podľa Damaského tvoria prostredníka medzi Bohom a človekom.<ref name=DB7"DB"/>{{rp|112-116}}

|počet strán=452}}</ref>, v praktickej rovine bol zvýšený počet represií proti ikonodulom (prevažne z radov mníšstva).<ref name=DB7"DB"/>{{rp|112-116}} Okrem fyzického násilia boli mnísi neraz hanení a ponižovaní vo verejných procesiách. V [[Efez]]e dokonca miestny stratég prinútil mníchov k sobášu s mníškami.<ref name=":VVO"/> Kánonicko-právne presnejšie k uskutočneniu pokusu o uzavretie sobáša.

V tomto období dochádza úniku pápežov spod vplyvu byzantských cisárov. Pápežsko-byzantské vzťahy boli dlhodobo naštrbované rôznymi spormi (naposledy obrazoborectvo a odňatie jurisdikcie nad územím). Po tom, čo v roku [[751]] dobyl [[Longobardi (kmeň)|longobardský]] kráľ [[Aistulf]] [[Ravenna|Ravennu]], sa rozpadol [[Ravennský exarchát]] a moc Byzancie v Itálii upadla. Pápež sa síce pokúsil najprv rokovať s Byzanciou, no pre netaktnosť byzantských diplomatov sa nakoniec pápežská kúria vo svojej orientácii obrátila na Západ a nadviazala čulé vzahy s [[Franská ríša|Franskou ríšou]]. Toto spojenectvo následne vyústilo v obnovu (Rímskeho) cisárstva na Západe v roku [[800]], čo však Byzancia (minimálne v intenciách univerzálneho - Rímskeho impéria) nikdy neuznala.<ref name="DB"/>Dějiny Byzance, str. 118{{rp|118--119}}119</ref>

Koncil je chlacedónskymi cirkvami považovaný za siedmy ekumenický koncil. Zámer cisárovnej zmeniť politické smerovanie krajiny sa však nepáčil mnohým vojenským aristokratom a kléru odchovanému v duchu novej doktríny. Koncil sa tak pre ich odpor uskutočnil až v roku [[787]]. Koncilu sa zúčastnilo 350 biskupov a nakoniec i napriek odporu niektorých zúčastnených, odsúdil [[obrazoborectvo]]. Ako východzie body určil staršie učenia patriarchu [[Germanos I.|Germana I.]] a [[Ján Damaský|Jána Damaského]]. Ikonám bolo podľa jeho ustanovení možno vzdávať len ''[[proskynésis]]'', kým vrcholná úcta (''[[latreia]]'') patrila iba Bohu. Praktické otázky ako budúcnosť ikonoklastického kléru sa vyriešili umierneným spôsobom. [[Koncil v Hiereii]] bol prehlásený za pseudosynodu. Koncil bol uznaný aj pápežom [[Hadrián I.|Hadriánom I.]], franský klér ho však (pre zlý/chybný preklad koncilových záverov)<ref name="EC6">The Ecumenical Councils, str. 38{{--}}39</ref> na synode vo Frankfurte (794) odmietol a plne uznaný bol až v roku [[880]].<ref name="DB"/>Dějiny Byzance, str. 120{{rp|120--123}}123</ref><ref name=":VVCK" />

Slabosť cisárskej moci sa prejavila už čoskoro v proticisárskych povstaniach. Prvé povstanie vynieslo na trón ďalšieho obrazoborcu [[Michal II. (Byzantská ríša)|Michala II.]], vodca ďalšieho povstania [[Tomáš Slovan]] sa naopak priklonil k ikonodulskému táboru. Vďaka tomu si získal značnú podporu v európskej balkánskej časti krajiny, no podporu studitských mníchov nezískal. Naopak, na jeho stranu sa pridali [[paulikiáni]], ktorí hoci boli pôvodne tichými spojencami obrazoborcov, stali sa neskôr sami prenasledovanými. Povstanie nakoniec neuspelo. [[Michal II. (Byzantská ríša)|Michal II.]] sa snažil k náboženskému problému pristupovať opatrne. Hoci bol obrazoborcom, povolal späť vyhnaných predstaviteľov ikonodúlie a s ich pomocou sa snažil situáciu riešiť. Strany sa dohodli, že arbitrom v náboženskom spore sa má stať pápež.<ref name="DB8DB" />{{rp|129-134, 137}}

Definitívny úpadok obrazoborectva priniesla Theofilova smrť v roku [[842]], pretože regentská moc sa dostala do rúk cisárovnej [[Theodora (9. storočie)|Theodore]], horlivej prívrženkyne ikonodúlie. Cisárovná, ktorá vládla za svojho syna [[Michal III. (Byzantská ríša)|Michala III.]] na patriarchálny stolec dosadila nového patriarchu [[Metod I.|Metoda I.]] V roku [[843]] bola zvolaná nová synoda, ktorá hnutie odsúdila. Víťazstvo ortodoxie si [[Pravoslávna cirkev (východná Európa)|Pravoslávna cirkev]] dodnes pripomína výročím [[Nedeľa ortodoxie|Nedele ortodoxie]] (aj Sviatok ortodoxie, či Triumf ortodoxie). K udalosti sa viaže vznik [[Synodikon ortodoxie|Synodikonu ortodoxie]], v ktorom sú zapísaní významní heretici a odporci obrazov (s výnimkou cisára [[Teofil (Byzantská ríša)|Theofila]]).<ref name="DB8DB" />{{rp|129-134, 137}}

Hoci bolo obrazoborectvo prekonané, jeho následky sú na Východe badateľné v istom zmysle dodnes. Vo východnej cirkvi boli totižto zásadne obmedzené už i pred tým nepočetné sochárske diela. Naďalej sa využíval už len [[Reliéf (sochárske dielo)|reliéf]] pripodobňovaný ikonám. Už vôbec sa byzantskí umelci neodvážili zvýrazňovať osobu Boha Otca.<ref name="EC6" /> Po porážke [[Obrazoborectvo|obrazoborectva]] sa v ikonodulskom tábore objavili dva prístupy. Umiernený reprezentoval patriarcha Metod, radikálny bol reprezentovaný studitskými mníchmi. [[Studiti]] žiadali prísne potrestanie všetkých bývalých obrazoborcov a spory sa vyostrili až na toľko, že boli opätovne vyhnaní do exilu.<ref name="DB8DB"/>Dějiny Byzance, str. 129{{rp|129--}}134, 137</ref>}}

Nový patriarcha mal blízko ku radikálnemu mníšskemu cirkevnému krídlu. Jeho náboženská politika mu však čoskoro priniesla početných nepriateľov a biskupov, ktorí mu oponovali dokonca zosadil. Biskupi sa so žiadosťou o zásah obrátili na pápeža, čo bol vôbec prvý apel východných biskupov na Rím vo veciach disciplinárnych záležitostí. Situácia sa však už ďalej nevyriešila, pretože osudným sa patriarchovi stal jeho zásah proti mocnému cézarovi [[Bardas|Bardovi]].<ref name="EC7">The Ecumenical Councils, str. 40{{--}}43</ref> Tomu Ignatios na sviatok [[Zjavenie Pána]] v roku [[858]] znemožnil vstup do [[Hagia Sofia|Chrámu Božej Múdrosti]]. Poníženie mocného muža i svetskej moci patriarchovi vyslúžili vyhnanstvo, v ktorom sa Ignatios vzdal úradu. Novým konštantínopolským patriarchom sa stal ''[[protoasekretis]]'' (cisársky úradník) [[Fotios]]. Fotios bol jedným z najvýznačnejších byzantských vzdelancov, avšak v dobe svojho nástupu na patriarchálny stolec bol len laik a všetky potrebné svätenia obdržal v priebehu niekoľkých dní.<ref name="DB9DB"/>Dějiny Byzance, str. 139{{rp|139--142}}142</ref>

|strany=117}}</ref> Zhodou okolností ale do Konštantínopola v lete roku [[862]] prišlo posolstvo z [[Veľká Morava|Veľkej Moravy]], ktorej knieža [[Rastislav (Veľká Morava)|Rastislav]] žiadal biskupa, ktorý by v zemi vytvoril od Frankov nezávislú cirkevnú organizáciu. Chcel tiež misionárov, ktorí by mohli šíriť kresťanstvo v Slovanom zrozumiteľnej forme. S podobnou žiadosťou sa už pred tým Moravania obrátili na [[Pápež|Rím]], ktorý im však požiadavky nesplnil. Byzantínci o vzdialenú krajinu prílišný záujem nemali, no nechceli ju úplne zavrhnúť. Cisár a patriarcha preto Moravanom vyhoveli len čiastočne a poskytli im misionárov [[Cyril a Metod|Cyrila a Metoda]]. Biskupa však nevyslali. Cyrilometodská misia na Veľkej Morave sa nakoniec pre byzantskú cirkev skončila pomerne neúspešne, pretože krajinu sa nepodarilo zviazať s [[Konštantínopolský ekumenický patriarchát|konštantínopolským patriarchátom]], ale naopak z [[Rímska kúria|rímskou kúriou]]. Taktiež byzantský kultúrny vplyv nebol trvalý.<ref name="DB10DB"/>Dějiny Byzance, str. 143{{rp|143--145}}145</ref>

Trvale úspešnejšou bola byzantská christianizačná činnosť v susednom [[Prvá bulharská ríša|Bulharsku]], kde navyše nakoniec našli útočisko aj žiaci [[Cyril a Metod|Cyrila a Metoda]] ([[sedmopočetníci]]). Bulharský panovník [[Boris I.|Boris]] sa síce spočiatku podobne ako predchádzajúci cháni zdráhal prijať byzantské kresťanstvo, v ktorom videl podobne ako Moravania vo Frankoch cudzí vplyv. Pomoc hľadal naopak u Frankov, no po porážke v roku [[863]] musel krst prijať z Byzancie. Bulhari dúfali, že v ich krajine bude existovať nezávislá [[Autokefálna cirkev|autokefálna]] cirkevná správa, čo však patriarcha i cisár zásadne odmietli. Narozdiel od [[Veľká Morava|Moravy]] Bulharom nebolo umožnené ani pestovať domácu slovanskú liturgiu, pretože Byzantínci dúfali v postupnú helenizáciu a [[Asimilácia|asimiláciu]] miestneho obyvateľstva. Už v roku [[865]] preto [[Boris I.|Boris]] gréckych kňazov vyhnal a k nevôli patriarchu hľadal pomoc u pápeža [[Mikuláš I. (pápež)|Mikuláša I.]] Pápež síce bulharskú delegáciu vrelo prijal, no cirkevnú samostatnosť Bulharsku nezariadil.<ref name=DB10"DB"/>{{rp|143-145}}<ref group="pozn.">Prijatie kresťanstva bulharským chánom [[Boris I.|Borisom]] (po krste Michalom) nebolo definitívne. V roku [[889]] Boris abdikoval a odišiel do kláštora, jeho syn [[Vladimír I. (Bulharsko)|Vladimír]] však v krajine obnovil pohanský kult i moc starej bulharskej aristokracie. Proti tomuto jeho otec Boris zakročil a na trón dosadil svojho druhého syna [[Simeon I. (Bulharsko)|Simeona]] vychovaného v Konštantínopole.</ref>

Aby nový cisár ochránil svoju opozíciu a získať podporu v zahraničí, bolo jedným z jeho prvých krokov vyhnanie patriarchu [[Fotios|Fotia]] a dosadenie patriarchu [[Ignatios I.|Ignatia]] späť do úradu. V tom období zomrel pápež Mikuláš a novým pápežom sa stal [[Hadrián II.]] Opäť sa rozhoreli rokovania a v roku [[869]] bol následne v Konštantínopole za účasti pápežských legátov usporiadaný koncil, ktorý Fotia zosadil ([[Štvrtý konštantínopolský koncil|štvrtý konštantínopolský]], na Západe 8. ekumenický).<ref>The Ecumenical Councils, str. 44</ref> [[28. február]]a [[870]] sa koncil skončil, no už o tri dni sa situácia zmenila po tom, čo do Konštantínopola prišli bulharskí vyslanci žiadajúci koncil o odpoveď na otázku pod koho cirkevnú jurisdikciu [[Prvá bulharská ríša|Bulharsko]] spadá. Hoci bol koncil už rozpustený, bolo zvolané nové sedenie, na ktorom východní patriarchovia prisúdili jurisdikciu Konštantínopolu. Aby si Ignatios svoj vplyv uchoval, vyslal následne do [[Prvá bulharská ríša|Bulharska]] okrem misionárov vrátane niekoľkých biskupov aj arcibiskupa, čím krajina získala síce grécku, no vlastnú cirkevnú organizáciu. Helenizačný tlak v krajine čiastočne upadol a ďalšiu mieru samostatnosti Bulharsko získalo vďaka pôsobeniu slovanských mníchov vyhnaných z [[Veľká Morava|Veľkej Moravy]] ([[sedmopočetníci]]).<ref name=DB11"DB"/>Dějiny Byzance, str. 146{{rp|146--148}}148</ref>

So stratou [[Prvá bulharská ríša|Bulharska]] sa pápežská stolica nedokázala stotožniť a proti novému usporiadaniu protestovala. Pápež [[Ján VIII. (pápež)|Ján VIII.]] dokonca patriarchovi [[Ignatios I.|Ignatiovi]] hrozil exkomunikáciou. Keď [[Bazil I.]] videl, že konflikt medzi Rímom a Konštantínopolom neuhasína, povolal Fotia v roku [[875]] späť. Zmierili sa a po Ignatiovej smrti ([[877]]) ho dokonca znovu dosadil na patriarchálny stolec. Obe strany však už v tomto období vystupovali zmierlivejšie a na synode/koncile v rokoch [[879]]{{--}}[[880]] bol [[Fotios]] za prítomnosti pápežských legátov rehabilitovaný ([[štvrtý konštantínopolský koncil]] pre Východ). Koncil zároveň uznal výsostné postavenie rímskeho pápeža, no uznal aj rovnoprávnosť konštantínopolského patriarchu s pápežom v oblasti jurisdikčného a kánonického rozhodovania. Zároveň šlo o posledný koncil na Východe, ktorého sa zúčastnili pápežskí legáti.<ref>The Ecumenical Councils, str. 47</ref> Vzťahy patriarchu a cisára boli následne pomerne harmonické. Fotios sa dokonca podielal na príprave úvodu k zákonníku [[Epanagogé]], ktorý započal proces očisty byzantského práva od zákonodarstva obrazoboreckých panovníkov (''[[Anakatharsis]]'').<ref name=DB11"DB"/>{{rp|146-148}}<ref name=":VVCK"/>

Vláda [[Bazil I.|Bazila I.]] priniesla Byzancii nový vzostup. V náboženskej oblasti Bazil bojoval proti heretikom, zvlášť proti [[Paulikánstvo|paulikiánom]], ktorí si s pomocou moslimských Arabov dokonca vytvorili vlastný štát so sídlom v [[Tefrike]]. Rozvrátený bol Bazilom v roku [[872]], no heréza sa na východe krajiny šírila naďalej a neskôr našla odozvu v hnutí bulharských [[Bogomilstvo|bogomilov]]. Po Bazilovi I. nastúpil na trón jeho syn [[Lev VI. (Byzantská ríša)|Lev VI.]] Filozof ([[886]]).<ref name=DB12"DB"/>Dějiny Byzance, str. 149{{rp|149--151}}151</ref>

Nový cisár [[Lev VI. (Byzantská ríša)|Lev VI.]] prezývaný aj Múdry či Filozof, začal ihneď po nástupe na trón presadzovať aktívnu cisársku náboženskú politiku a sám vystupoval ako stelesnenie byzantskej absolutistickej vlády. Druhýkrát zosadil patriarchu [[Fotios|Fotia]] a na jeho miesto dosadil svojho brata [[Štefan I. (konštantínopolský patriarcha)|Štefana]]. Posilnil tak svoju pozíciu v krajine a upokojil vzťahy s Rímom, kde nový pápež [[Štefan V. (pápež)|Štefan V.]] len s nevôľou nazeral na problematického patriarchu. Za vlády Leva VI. vyvrcholila zákonodarná činnosť [[Macedónska dynastia|Macedónskej dynastie]] a nové zákonníky (napr. [[Baziliky (právo)|Baziliky]]) sa okrem svetského práva zaoberali aj cirkevnými kánonmi. Cirkvi ponechávali istú mieru samostatnosti, pri riešení náboženských záležitostí sa však cisár spoliehal na podporu konštantínopolského patriarchu.<ref name=DB12"DB"/>{{rp|149-151}}

Levova vláda je z cirkevného hľadiska spojená so [[Spor o tetragamiu|sporom o tetragamiu]] (štvrté [[manželstvo]]). V Byzancii bolo manželstvo spočiatku usporiadané po rímskom vzore, v neskoršom období však boli zakázané rozvody ([[Ekloga (právo)|Ekloga]]). V prípade úmrtia jednoho z manželov bolo ovdovenej osobe umožnené druhýkrát uzavrieť manželstvo, no tretie uzavretie manželstva bolo vnímané ako problematické a niektorými normami aj zakázané. Otázka tzv. postupnej [[Polygamia|polygamie]] sa v Byzancii znovu otvorila za vlády Leva VI., ktorý práve túto situáciu (a tretí sobáš) zakázal.<ref name=DB13"DB"/>Dějiny Byzance, str. 158{{rp|158--159}}159</ref>

Prvou Levovou manželkou bola [[Theofanó Martinakia|Theofanó]], ktorú však cisár nemiloval, pretože sa vzali pre naliehanie Bazila I. Theofanó žila veľmi zbožne a umrela pomerne skoro bez mužského potomka. Druhou jeho manželkou bola jeho bývalá milenka [[Zoe Zaoutzina|Zóé Zaoutzaina]]. Proti tomuto sobášu (nie však z dôvodu postupnej polygamie) musel palác opustiť cisárov duchovný radca [[Euthymios I. Synkellos|Euthymios]], ktorý proti Zóé vystupoval. Zóé však taktiež čoskoro zomrela bezdetná a cisár sa oženil po tretíkrát, tento raz s [[Eudokia Bajané|Eudokiou Bajane]]. I tretia manželka však cisárovi dediča nedala, pretože zomrela po pôrode a jej syn zomrel čoskoro tiež. Kedže štvrtý sobáš bol cirkevne nemožný, pokúsil sa cisár situáciu dočasne vyriešiť tým, že si zaobstaral ako milenku [[Zóé Karbónopsina|Zóé Karbonopsinu]] (Čiernooká Zóé). Zóé Levovi v roku [[905]] porodila syna a cisár sa preto rozhodol so svojou milenkou i napriek odporu cirkvi oženiť.<ref name=DB13"DB"/>{{rp|158-159}}

Patriarchom v Konštantínopole v tom čase bol [[Nikolaos Mystikos]], ktorý hoci bol pôvodne laik a cisársky úradník, začal zásadne vystupovať proti cisárovi a proti štvrtému sobášu. Zo svojich požiadavok poľavil až po tom, čo naňho cisár získal kompromitujúce informácie. Nikolaos cisárovi ponúkol cirkevné uznanie jeho syna za legitímneho, no požadoval okamžité zapudenie svojej milenky. Cisár súhlasil, no už tri dni po krste svojho syna Konštantína, si Zóé vzal za manželku a spor sa vyostril nanovo. Patriarcha preto cisárovi na Vianoce a [[Zjavenie Pána]] v roku [[905]]/[[906]] zabránil vstúpiť do [[Hagia Sofia|Chrámu Božej Múdrosti]]. S problémom sa Lev odvolal na pápeža [[Sergius III.|Sergia III.]], ktorý sobáš povolil, keďže na Západe postupná polygamia nebola a nie je prekážkou cirkevného sobáša. Nikolaos, ktorý sa odmietol podvoliť bol vyhnaný a novým patriarchom sa stal [[Euthymios I. Synkellos]].<ref name=DB13"DB"/>{{rp|158-159}}

Cisár Lev VI. v roku [[912]] zomrel a na trón nastúpil jeho syn [[Konštantín VII.]] Porfyrogennetos. Konštantín bol však maloletý a moci sa preto ujal [[Alexander III. (Byzantská ríša)|Alexander III.]], ktorý svojou politikou proti ríši poštval bulharského vládcu [[Simeon I. (Bulharsko)|Simeona]]. Po Alexandrovej smrti ([[913]]) sa moci ujala regentská rada, na ktorej čele stál znovu nastolený patriarcha [[Nikolaos Mystikos]]. Simeon však ešte v tom istom roku napadol Konštantínopol a situáciu sa podarilo upokojiť až po tom, čo bol [[Simeon I. (Bulharsko)|Simeon]] patriarchom a jeho patriarchálnou korunou (''[[epirriptarion]]'') korunovaný na bulharského cára (cisára) a po ďalších ústupkoch. Neobľúbený patriarcha bol následne od vlády odstavený. Moc v krajine sa následne snažili získať viaceré osoby (dočasne ju držala [[Zóé Karbónopsina|Zóé]]), nakoniec sa jej však ujal [[Roman I.]] Lekapenos, ktorý síce vládol s Konštantínom VII., no skutočnú moc držal sám. Konštantínovo postavenie bolo pochybné, no na synode v roku [[920]] bol uznaný za legitímneho, hoci do budúcna synoda štvrté manželstvo prísne zakázala a zneplatnila. Synoda zároveň vyriešila konflikt medzi patriarchom Nikolaom a Euthymiovými prívržencami.<ref name=DB14"DB"/>Dějiny Byzance, str. 160{{rp|160--162}}162</ref>

Obdobie vlády [[Macedónska dynastia|Macedónskej dynastie]] bolo vyplnené mnohými bojmi s Bulharmi a Arabmi. V roku [[944]] bol do Konštantínopola prinesený vzácny [[Abgarov obraz|mandylion]] z [[Şanlıurfa|Edessy]], ktorú sa Byzantíncom podarilo dobyť od moslimov. V roku [[946]] Konštantínopol navštívila kyjevská kňažná [[Oľga (Kyjevská Rus)|Oľga]], ktorá v meste možno aj prijala krst. Pokrstená však mohla byť už v Kyjeve, kde existovalo malé kresťanské spoločenstvo (prvé misie sa na Rusi uskutočnili už za patriarchu [[Fotios|Fotia]]). Jej túžbou bolo pokrstiť Rus a založiť na území cirkevnú štruktúru, čo však cisár neumožnil, pretože kresťanstvo v [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] v tom období ešte nebolo príliš rozšírené. S podobnou žiadosťou sa následne kňažná obrátila k rímskonemeckému cisárovi [[Oto I. Veľký|Otovi Veľkému]], ktorý Kyjevu poskytol biskupa Adalberta. Jeho misia však neuspela. Kyjevská Rus sa tak k spoločenstvu kresťanských krajín pridala až za vlády [[Bazil II.|Bazila II.]], keď s Byzanciou uzavrel spojenectvo kyjevský vládca [[Vladimír I. (Kyjevská Rus)|Vladimír]]. Krst prebehol snáď v roku [[988]].<ref name=DB15"DB"/>Dějiny Byzance, str. {{rp|167, 190, 193</ref>}}

Za vlády [[Nikefor II. (Byzantská ríša)|Nikefora II. Fóku]], [[Ján I. (Byzantská ríša)|Jána I. Tzimiska]] a [[Bazil II.|Bazila II.]] Byzantská ríša znovuzískala početné územia na Balkáne (najmä Bulharsko) a v Ázii (Sýria, Arménia). Spolu s novým územím sa do ríše dostalo aj početné negrécke a často i neortodoxné obyvateľstvo. To sa však už tradične len s nevôľou pozeralo na centralizmus cisárskej moci a konštantínopolskej cirkvi. [[Bazil II.]] zvolil proti dobytým národom zmierlivejší prístup. Po porážke [[Prvá bulharská ríša|Prvej bulharskej ríše]] približne v roku [[1019]], nechal síce zrušiť bulharský patriarchát, no nahradil ho autokefálnym arcibiskupstvom podriadeným priamo cisárovi. Ponechal tak Bulharom aspoň časť cirkevnej samostatnosti. Na východe bola situácia odlišná, pretože [[Sýrčania]] a [[Arméni]] odmietali chalcedónske dogmy a mali vlastnú cirkevnú štruktúru. Spočiatku voči nim bola ústredná vláda pre výhodnú arménsku kolonizáciu tolerantná, za vlády [[Roman III.|Romana III.]] a [[Michal IV. (Byzantská ríša)|Michala IV.]] sa však situácia začala meniť. Miestny [[Jakobiti|jakobitský]] klér začal byť prenasledovaný a jeho patriarcha v [[Melitene]] nakoniec dokonca svoje sídlo presunul do arabských krajín.<ref name=DB16"DB"/>Dějiny Byzance, str. {{rp|200, 206{{--207}}207</ref> Za vlády Michala IV. sa tiež prejavil vyšší tlak voči bulharskej cirkvi do ktorej začal prenikať grécky klér. Po smrti [[Michal IV. (Byzantská ríša)|Michala IV.]] a zvrhnutí [[Michal V.|Michala V.]] sa novými vládkyňami stali cisárovné [[Zoe Porfyrogenéta|Zóé]] a [[Theodora (11. storočie)|Theodora]]. Ich vláda však pre nezhody trvala len krátko, keďže sa cisárovná Zóé po tretíkrát vydala. Jej manžel [[Konštantín IX.]] sa stal podobne ako jej predošlí manželia cisárom. Kým v minulosti bol tretí sobáš problematický, tento raz vďaka podpore patriarchu [[Alexios I. Studites|Alexia I. Studitu]] prebehol bez problémov.<ref name=DB17"DB"/>Dějiny Byzance, str. {{rp|211, 214</ref>}}

Od obnovenia cisárstva na Západe sa vzťahy medzi Byzanciou a pápežmi ztenšili a v 10. storočí neboli príliš intenzívne. Prepojenie [[Pápežský štát|Pápežského štátu]] na Západ umocnila korunovácia [[Otto I. (Svätá rímska ríša)|Ota I.]] za rímskeho cisára v roku [[962]] (nie všetci nemeckí panovníci boli cisármi). Od 10. storočia zažila cirkev na Západe odlišný vývoj ako na Východe a jej história bola spájaná s radou reformných hnutí ([[clunyjské hnutie]], [[lotrinské hnutie]], [[Gregoriánska reforma (11. storočie)|gregoriánska reforma]]). Ich cieľom utuženia pápežskej moci a cirkevnej disciplíny. Prejavované však neboli len smerom k Západu, ale aj vo vzťahoch k Východnej cirkvi, čo viedlo k novým konfliktom a posilneniu kompetenčných sporov, najmä medzi [[pápež]]om a [[Konštantínopolský ekumenický patriarchát|konštantínopolským patriarchom]]. Dlhodobým sporom medzi hodnostármi bol spor o jurisdikciu nad južným Talianskom a Balkánom. Rozdiely medzi Východom a Západom sa však prejavali aj v iných oblastiach. Jednak šlo o rozdiely jazykové ([[gréčtina]] a [[latinčina]]), no najmä o rozdiely v dogmaticko-teologických otázkach medzi aké patrili:<ref name="DB18DB"/>Dějiny Byzance, str. {{rp|220</ref>}}

Hoci Konštantínopol naďalej uznával čestný primát pápeža, prestali byť mená pápežov od 11. storočia zaznamenávané do konštantínopolského diptychu a neboli preto spomínané pri bohoslužbách. Byzantský cisár [[Konštantín IX.]] sa snažil s pápežmi vychádzať a hľadal v nich spojencov proti [[Normani (Normandia)|Normanom]], ktorí sa usadili na Sicílii. Jeho snahy však podkopával ambiciózny a horkokrvný konštantínopolský patriarcha [[Michaél I. (konštantínopolský patriarcha)|Michael Kerularios]]. Spor sa vyostril v roku [[1052]] po tom, čo konštantínopolský patriarcha v reakcii na pápežské snahy o presadenie svojej moci v južnej Itálii nechal zatvoriť latinské kostoly v Konštantínopole.<ref group="pozn."> Urobil tak čiastočne aj pre vnútornú situáciu v [[Byzantská ríša|Byzantskej ríši]]. Po tom, čo bola do krajiny začlenená Arménia sa patriarcha snažil integrovať arménsku cirkev do byzantskej a zakázal niektoré jej zvyklosti. Tie boli zhodou okolností totožné s latinskými zvyklosťami na Západe (napr. používanie nekvasených chlebov pri liturgii).</ref> V tom čase taktiež medzi Východom a Západom prebiehala písomná polemika o rozdieloch medzi cirkvami. Jej zástupcami boli ochridský [[Lev Ochridský|arcibiskup Lev]] a kardinál [[Humbert de Silva Candida|Humbert z Moyenmotiersu]]. Kým pápež [[Lev IX.]] i cisár [[Konštantín IX.]] mali záujem na vyriešení konfliktov a vyvíjali snahy o zmier, ukázalo sa, že ambície ním podriadených osôb boli iné.<ref name=DB18"DB"/>{{rp|220}}

Aby urovnal vzniknutú situáciu, vyslal pápež do Konštantínopola svojho kancelára [[Štefan IX.|Fridricha Lotrinského]] (neskorší pápež Štefan IX.), amalfského arcibiskupa Petra a [[Humbert de Silva Candida|Humberta z Moyenmotiersu]]. Pápežov list však patriarchu Kerularia značne rozhorčil, prehlásil ho za falošný a delegáciu ako intrigu vedenú proti nemu odmietol. [[14. apríl]]a [[1054]] chorý pápež [[Lev IX.]] zomrel a legitimita jeho vyslancov pre rokovania minimálne podľa niektorých názorov zanikla. Pápežskí vyslanci však túto skutočnosť nereflektovali a zúčastnili sa ostrých dišpút s východnými predstaviteľmi. Konštantínopolský patriarcha ale vyslancov ignoroval, na čo kardinál Humbert reagoval tým, že na oltár [[Hagia Sofia|Hagie Sofie]] [[16. júl]]a [[1054]] položil exkomunikačnú bulu na Kerularia a jeho prívržencov. Následne opustil Konštantínopol.<ref name=DB18"DB"/>{{rp|220}}

Útočný text buly bol zreteľne nepravdivý a samotný [[Konštantín IX.|cisár]], ktorý čítal jeho grécky preklad sa pôvodne domnieval, že ide o podvrh. Keď však zistil, aká je skutočná situácia, bolo posolstvo preč, Keďže byzantská spoločnosť stála na patriarchovej strane, zasiahnuť už nemohol. [[24. júl]]a patriarcha zvolal synodu na ktorej kardinálovu bulu spálil a vylúčil pápežských legátov z cirkvi. Hoci šlo len o [[Exkomunikácia|exkomunikáciu]] jednotlivcov, ktorá v [[Konštantínopol]]e nevyvolala veľkú pozornosť, okolnosti s ňou spojené viedli k rozdielnemu smerovaniu jednotlivých kresťanských centier, a teda k prehĺbeniu rozdielov medzi nimi. I keď ostatné východné patriarcháty naďalej pretrvávali v jednote so Západom,<ref name=DCP7/> utuženie vzťahov medzi byzantským Východom a Západom tento raz znemožnili viaceré udalosti. Medzi nimi napríklad spojenie pápežov s byzantskými nepriateľmi [[Normani (Normandia)|Normanmi]] v roku [[1059]],<ref name=DB18"DB"/>{{rp|220}}<ref group="pozn."> Spojenectvo medzi [[Mikuláš II. (pápež)|Mikulášom II.]] a Normanom [[Robert Guiscard|Robertom Guiscardom]] bolo uzavreté v [[Melfi]]. Zahŕňalo zloženie vazalského sľubu Normanmi do rúk pápežovi, za čo pápež zveril Guiscardovi ako léno byzantskú [[Apúlia|Apúliu]] a [[Kalábria|Kalábriu]].</ref> ďalšie spory o jurisdikciu (napr. nad chorvátskym [[Split]]om - pozri [[Chorvátske kráľovstvo (925 – 1102)#Cirkevná správa|Chorvátske kráľovstvo]]) a najmä [[Križiacka výprava|križiacke výpravy]]. Spor bol neskôr historikmi označený ako Veľká, či [[Východná schizma]]. Ide však len o zjednodušujúci a umelo vytvorený medzník, ktorý vo vzťahoch medzi Východom a Západom jediný, resp. nie vyslovene uznávaný za prelomový. Známi byzantológovia [[Steven Runciman]], či [[František Dvorník]] napr. argumentovali, že v roku [[1054]] sa (minimálne Veľká) schizma neuskutočnila.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu

Druhá polovica 11. storočia sa pre Byzanciu skončila tragicky. Koniec vlády [[Macedónska dynastia|Macedónskej dynastie]] a striedanie panovníkov z rozličných byzantských rodov priniesli krajinu do chaosu umocneného porážkami Byzancie [[Bitka pri Mantzikerte|pri Mantzikert]]e a na Sicílii. Byzancia postupne prišla o väčšinu území v Malej Ázii a situáciu sa podarilo stabilizovať až za vlády [[Alexios I. (Byzantská ríša)|Alexia I.]] [[Komnenovci|Komnéna]]. Cisár, pred ktorým stála úloha znovuzískať stratený vplyv v [[Seldžucká ríša|seldžuckej Anatólii]], začal hľadať pomoc na Západe a obnovila sa komunikácia s [[Pápežský štát|Pápežským štátom]]. Kým s [[Gregor VII. (pápež)|Gregor VII.]] mal s Alexiom zlé vzťahy a cisára dokonca exkomunikoval, nový pápež [[Urban II.]] exkomunikáciu odvolal a nadviazal s cisárom korektné vzťahy. Byzantskí vyslanci sa následne na pápeža viackrát obrátili so žiadosťou o pomoc a žiadosť o žoldnierske vojsko cisár vyslal aj k západných feudálov.<ref name=DB19"DB"/>Dějiny Byzance, str. 253{{rp|253--268}}268</ref><ref>A Short History of Byzantium, str. 255</ref>

Byzantská misia na [[koncile v Piacenze]] (marec [[1095]]) mala značný úspech a presvedčila pápeža o potrebe zásahu proti moslimom. Na koncile vo francúzskom [[Clermontský koncil|Clermonte]] následne pápež v novembri roku [[1095]] rozhodol o tom, že bude zvolaná [[Prvá križiacka výprava|prvá kržiacka výprava]]. Táto skutočnosť avšak nekorešpondovala s Alexiovými predstavami. Kým cisár si predstavoval skôr menšiu pomoc, ktorú by podriadil svojim plánom a vedieniu, katolíci od začiatku pracovali v intenciách samostatného vojska nepodriadeného Byzancii. Chceli obhajavať ich vlastné záujmy a nie záujmy Byzancie. Táto skutočnosť následne po úspechu prvej križiackej výpravy prispela k budúcim napätým vzťahom medzi novovzniknutými štátmi a Byzanciou.<ref name=DB19"DB"/>{{rp|253-268}}

[[Prvá križiacka výprava]] sa i napriek mnohým komplikáciam, napr. jej prvá fáza - [[ľudová križiacka výprava]], skončila úspešne. Znamenala vznik viacerých [[Križiacky štát|križiackych štátov]] ([[Edesské grófstvo]], [[Antiochijské kniežatstvo]], [[Tripoliské grófstvo]], [[Arménske kniežatstvo v Kilikii|Kilikijské kniežatstvo]] a [[Jeruzalemské kráľovstvo]]), ako i obnovu byzantskej moci v západnej [[Anatólia|Anatólii]]. Už od počiatku ju však sprevádzali konflikty medzi Byzanciou a križiakmi o tom, či majú byť križiaci podriadení byzantskému veleniu. Nakoniec boli významní rytieri prinútení zložiť Alexiovi lénny sľub. Kým s prvotným ťažením v Anatólii a Sýrii cisár [[Alexios I. (Byzantská ríša)|Alexios I.]] súhlasil, od ťaženia na Jeruzalem sa následne dištancoval. Byzancia nad vzniknutým Jeruzalemským kráľovstvom vplyv nezískala a aj o vplyv nad sýrskymi križiackymi štátmi museli byzantskí cisári bojovať.<ref name=DB19"DB"/>{{rp|253-268}}<ref name=":VVKV">Křížové výpravy In: {{Citácia knihy

[[Ján II. (Byzantská ríša)|Ján II.]] pokračoval v politike svojho otca Alexia a značnú časť svojej vlády vyplnil bojom s Turkami v Anatólii ([[Rumský sultanát]] a [[Danišmendovci]]). Vplyv Byzancie opätovne rozšíril aj do [[Antiochijské kniežatstvo|Antiochijska]] a do [[Edesské grófstvo|Edessy]]. Jánov syn [[Manuel I. (Byzantská ríša)|Manuel I.]] bol vo viere pomerne vlažný a nábožensky tolerantný ako ku Západnej cirkvi, tak i k moslimom. Vďaka spojenectvu s Jeruzalemom docielil, že v [[Chrám Božieho hrobu|Chráme Božieho hrobu]] okrem latinského kléru pôsobil aj klér grécky.<ref name=":KZDLP"/> V roku [[1144]] však [[Obliehanie Edessy|Edessu dobyl]] mosulský vládca [[Zengí]], čo viedlo k novej [[Druhá križiacka výprava|križiackej výprave]]. K neľubosti byzantského cisára sa jej mal zúčastniť aj rímskonemecký cisár [[Konrád III.]] Výprava sa však skončila neúspechom a za jeho dôvod európski historici označili Byzanciu. Z výpravy ale profitovali sicílski Normani, ktorí vyplienili byzantské územia. V Európe zatiaľ mocnel vplyv nemeckých [[Hohenstaufovci|Štaufovcov]], ktorí sa snažili ovládnuť Itáliu. Spojencov proti nim Manuel hľadal v pápežoch a snažil sa preto zahľadiť náboženské rozdiely medzi cirkvami. Na synode v roku [[1166]] dokonca prinútil byzantský klér schváliť západné stanovisko v [[Spor o filioque|spore o filioque]]. Manuel I. obnovil byzantskú moc v Európe, no v Anatólii medzitým zosilnela moc Rúmu, ktorý Byzancii uštedril značnú porážku [[Bitka pri Myriokefalone|pri Myriokefalone]] ([[1176]]). V tom istom roku došlo k zmiereniu [[Hohenstaufovci|Štaufovcov]] a [[Pápežský štát|Pápežského štátu]], čo viedlo k pádu pápežsko-byzantského spojenectva.<ref name=DB19"DB"/>{{rp|253-268}}<ref name=":VVKV"/>

V roku [[1180]] [[Manuel I. (Byzantská ríša)|Manuel I.]] zomrel a za maloletého [[Alexios II. (Byzantská ríša)|Alexia II.]] vládla jeho matka [[Mária z Antiochie|Mária]], ktorá bola latiníčka. Proti nej a jej synovi však čoskoro vypuklo povstanie so značne protilatinským nádychom, ktoré na trón vynieslo [[Andronikos I. (Byzantská ríša)|Andronika I.]] Spojené bolo s pobitím janovských a pisanských obchodníkov v Konštantínopole. Ani ortodoxne zameraný Andronikos však nevládol dlho, pretože bol v roku [[1185]] zavraždený a moci sa ujali [[Angelovci]]. [[Izák I.]] patril podobne ako Andronikos k protilatinsky zameranému táboru a dokonca pogratuloval [[Saladin (sultán)|Saladinovi]] k jeho víťazstvu nad križiakmi [[Bitka pri Hattíne|pri Hattíne]]. Za to, že bude ochrana svätých miest zverená ortodoxnému kléru dokonca Saladinovi ponúkol spojenectvo. [[Angelovci]] boli slabými panovníkmi. Počas ich vlády križiaci ([[tretia križiacka výprava]]) získali [[Cyprus]], ktorý ovládal byzantský uzurpátor a stratili aj moc na Balkáne, kde sa rozvíjali srbský a [[Druhá bulharská ríša|bulharský štát]]. Zhoršili sa aj vzťahy s [[Benátska republika|Benátkami]], ktoré dovtedy zabezpečovali byzantskú obranu na mori. Zlá byzantská politika a diplomacia nakoniec viedli k tomu, že sa proti krajine obrátia štvrtá križiacka výprava.<ref name=DB19"DB"/>{{rp|253-268}}<ref name=":VVKV"/>

V poradí [[štvrtá križiacka výprava]] zvolaná [[Inocent III.|Inocentom III.]] koncom 12. storočia bola organizovaná [[Benátska republika|Benátkami]], na ktorých čele stál dóža [[Enrico Dandolo]]. Už jej počiatok však ukázal, že výprava bude mať iný charakter ako predošlé. Po tom, čo križiaci neboli schopní Benátkam zaplatiť svoj dlh za prepravu, bolo odloženie jeho splatnosti podmienené križiackou pomocou pri dobývaní [[Zadar]]u. Zadar však bolo kresťanské mesto, ktoré navyše patrilo katolíckemu [[Uhorsko|Uhorsku]]. Po jeho dobytí (1202) sa križiackej porade v Zadare na návrh [[Filip Švábsky|Filipa Švábskeho]] výprava zmenila smerovanie z moslimských zemí na [[Konštantínopol]], kde mala na trón dosadiť [[Alexios IV. (Byzantská ríša)|Alexia IV.]] Angela. Byzantský princ križiakom za pomoc sľúbil obrovskú odmenu a pomoc v ďalšej výprave. V roku [[1203]] križiaci doplávali ku Konštantínopolu a cisár [[Alexios III. (Byzantská ríša)|Alexios III.]] im sľúbil pomoc vo výprave. Rázne sa však odmietol vzdať trónu a situácia skončila križiackym útokom na mesto. Alexios III. utiekol a vládcami sa stali Alexios IV. a jeho dovtedy väznený otec [[Izák II.]] Noví panovníci však nedokázali sľuby dané križiakom splniť. Aby získali peniaze vypísali nové dane a odňali majetok cirkvi. Pobúrený ľud proti nim povstal a cisárom prehlásil [[Nikolaos Kanabos|Nikolaa Kanaba]]. Aby si [[Alexios IV. (Byzantská ríša)|Alexios IV.]] uchoval moc, obrátil sa so žiadosťou o pomoc na stále pod Konštantínopolom sídliacich križiakov. To proti nemu poštvalo miestnu šľachtu, ktorá za cisára prehlásila [[Alexios V.|Alexia V.]] Duku. Križiaci medzitým stratili s Byzantíncami trpezlivosť. Na porade sa dohodli, že ríšu rozvrátia a podelia si ju. Delenie malo prebehnúť podľa dohody zvanej ''[[Partitio Romaniae]]'' alebo ''Partitio terrarum Imperii Romaniae''. [[13. apríl]]a [[1204]] Konštantínopol dobyli a vyplienili ho. Z mesta bolo do Európy prenesené ohromné bohatstvo vrátane vzácnych relikvií a náboženských diel. Následne križiaci započali sériu výprav po európskej časti ríše, kde na vydobytom území zakladali križiacke panstvá. Grécki a ortodoxní panovníci zostali vládnuť len oblastiach, ktoré sa križiakom nevzdali, a to v Epire ([[Epirský despotát]]) a v Malej Ázii ([[Nicejské cisárstvo]] a [[Trapezuntské cisárstvo]]).<ref name="DB"/>Dějiny Byzance, str. 274{{rp|274--279}}279</ref><ref name=":VVKV"/>

Rozvrátenie [[Byzantská ríša|Byzantskej ríše]], vznik [[Latinské cisárstvo|Latinského cisárstva]] a latinského patriarchátu v Konštantínopole znamenali vznik vážnej trhliny medzi Východnou a Západnou cirkvou. Úradným jazykom v novom cisárstve sa stala [[latinčina]], ktorá už dávno nebola na Východe preferovaná a poznala ju len časť vzdelancov. Na dobytom území navyše svoju autoritu znovu začala presadzovať [[pápežská kúria]]. Novým latinským patriarchom v Konštantínopole sa stal Benátčan [[Tommaso Morosini|Tomasso Morosini]] a grécky pravoslávny klér začal byť vytláčaný do nižších pozícií. Rozkol a nepriateľtvo medzi cirkvami sa nepodarilo preklenúť ani jednomu zo šiestich latinských patriarchov, ktorí pochádzali buď z radov Benátčanov alebo Frankov. Nad byzantským klérom bol ustanovený latinský cirkevný súd, ktorý bol ale v roku [[1222]] zrušený. Cirkevný majetok bol rozdelený do lén a bola obmedzená moc kláštorov a arcibiskupstiev. Do krajiny začali prenikať západné cirkevné rády ([[dominikáni]], [[cisterciáni]] a [[františkáni]]).<ref name=DB20"DB"/>Dějiny Byzance, str. {{rp|279, 281, 284{{--292}}292</ref> Západný vplyv sa prejavil aj v náboženskom umení (pozri [[byzantské umenie v exilovom a palaiologovskom období]])

Iná situácia panovala v hlavnom byzantskom exilovom centre, v [[Nicejské cisárstvo|Nicejskom cisárstve]], kde sa moci ujali [[Laskarovci]] a [[Teodor I. (Nikajské cisárstvo)|Theodoros I.]] Do [[İznik|Nikaie]] taktiež presídlil ortodoxný patriarcha, ktorým bol v tom čase [[Ján X. (konštantínopolský patriarcha)|Ján X. Kamatéros]]. Konštantínopolský patriarchát však prišiel o všetky majetky v [[Malá Ázia|Malej Ázii]], ktoré boli pridelené kláštorom. Kláštory a maloázijská cirkevná sieť tvorila v porovnaní s predošlým stavom menšiu, no stále kvalitnú vzdelanostnú a kultúrnu základňu. Pravoslávie sa tiež udržalo v Epire, kde na čele cirkvi stál naupaktský metropolita a v [[Trapezuntské cisárstvo|Trapezuntskom cisárstve]], ktoré však bolo dočasne spojencom latinov a neskôr jeho moc poklesla. Pravoslávne krajiny [[Srbské cárstvo|Srbsko]] a [[Druhá bulharská ríša|Bulharsko]] síce dočasne uznali pápežskú autoritu (srbský [[Štefan Nemanjić]] a buharský [[Kalojan]]), no nakoniec sa znovu priklonili k pravosláviu.<ref name=DB20"DB"/>{{rp|279, 281, 284-292}}

[[Byzantská ríša|Byzantskú ríšu]] sa podarilo obnoviť až novej dynastii [[Palaiologovci|Palaiologovcov]] v roku [[1261]] ([[Michal VIII.]]). Hoci sa spočiatku Palaiologovcom podarilo stabilizovať a získať späť značnú časť európskeho územia, neustále jej hrozilo nebezpečenstvo zo všetkých strán. V Malej Ázii mocnela a postupne na úkor Byzancie získavala územie [[Osmanská ríša]]. Zo Západu na Byzanciu tlačili latinskí kresťania na čele s pápežom a Sicílčanmi. Na severe svoju vlastnú politiku rozvíjali síce pravoslávni, no voči Byzancii nie vždy naklonení Srbi a Bulhari. Na ostrovoch navyše ďalej prežívali [[Benátska republika|Benátčania]], ktorí si tu postupne upevňovali moc.<ref name="DB21DB"/>Dějiny Byzance, str. 299{{rp|299--303}}303</ref>

Po páde [[Latinské cisárstvo|Latinského cisárstva]] sa bývalý cisár [[Balduin II. (Latinské cisárstvo)|Balduin II.]] dostal na Západ, kde začal agitovať v prospech novej križiackej výpravy proti Byzancii. Ďalším ambicióznym šľachticom, ktorý proti Byzancii vystupoval nepriateľsky bol [[Karol I. (Neapolsko)|Karol z Anjou]], ktorý sa stal sicílskym a neapolským kráľom. V roku [[1267]] sa Karol spojil s pápežom [[Klement IV.|Klementom IV.]] a Balduinom a uzavreli vo [[Viterbo (mesto)|Viterbe]] priateľskú mluvu. K nim sa pridali ďalší vyhnaní križiacki velitelia a v roku [[1273]] aj Bulhari a Srbi. Aby [[Michal VIII.]] rozbil západnú koalíciu, hľadal spojencov v [[Uhorsko|Uhorsku]], [[Zlatá horda|Zlatej Horde]] a v talianskych republikách. Hrozba ale bola stále veľká a cisár sa preto rozhodol rokovať s pápežom, ktorého antipatia voči Byzancii nevyvierala z osobného nepriateľstva, ale len z náboženských príčin. Započali sa rokovania o cirkevnej únii, ktoré následne charakterizovali náboženský vývoj Byzancie až do jej zániku.<ref name="DB21DB" />{{rp|299-303}}<ref name=SHB>A Short History of Byzantium str. 319{{--}}327</ref>

|strany=48}}</ref><ref name=DB21"DB"/>{{rp|299-303}}

Keďže Byzancia a Východ uznával ako najvyššiu cirkevnú autoritu koncil, v oficiálnom zahraničnopolitickom meradle sa o únii malo rokovať na cirkevnom [[Druhý lyonský koncil|koncile v Lyone]] ([[1274]]). Cisára naň v liste pozval samotný pápež. Byzantínci na koncil vyslali delegáciu, ktorá so sebou niesla pripravené znenie budúcej únie. Jeho autormi boli [[Geórgios Akropolites]] a nicejský metropolita Theofanes. Pápežovo meno malo byť podľa nej spomínané pri bohoslužbách a pápež mal mať zvrchovanú moc a jurisdikčnú právomoc v kánonnických otázkach (i [[filioque]]). Byzantská cirkev si mala zachovať svoj [[rítus]].<ref name=SHB/> Hlavným rečníkom za Byzanciu bol [[Geórgios Akropolites]], za latiníkov scholastik [[Bonaventura]]. Vedúca postava vtedajšej západnej teológie [[Tomáš Akvinský]] sa mal koncilu zúčastniť, no práve v tom čase zomrel.<ref name=DB21"DB"/>{{rp|299-303}} Byzantská delegácia bola na koncile priateľsky prijatá pápežom a konala sa dokonca bilingválna grécko-latinská omša.<ref name=SHB/> Únia bola formálne uzavretá [[6. júl]]a [[1274]].<ref name="SHB" /> Jej skutočný účinok bol mizivý, pretože byzantská spoločnosť pápežský primát neuznala. K spojeniu s latiníkmi sa prikláňal len úzky krúžok vzdelancov, ktorí boli nazývaní ''politikoi''. Naopak masívne boli rady [[Arseniti|arsenitov]] a [[Zelóta (Byzantská ríša)|zelótov]], ktorí boli nekompromisne proti únii a spolčovaniu sa s latiníkmi.<ref name="DB21DB" />{{rp|299-303}} Úniu odmietali aj nezávislé grécke štáty [[Epirský despotát|Epirus]] a [[Trapezuntské cisárstvo|Trapezunt]].<ref name=":VVLK">Lyonský (druhý) koncil In: {{Citácia knihy

Boje medzi [[Michal VIII.|Michalom VIII.]] a [[Karol I. (Neapolsko)|Karolom z Anjou]] pokračovali i napriek uzavretiu únie. [[Gregor X.]] v roku [[1276]] zomrel a noví pápeži [[Inocent V.]], [[Hadrián V.]] a [[Ján XXI.]] vládli len krátko, takže veľký pokrok vo vzťahoch nenastal. Až v roku [[1277]] zvolili kardináli [[Mikuláš III.|Mikuláša III.]], ktorý sa ukázal byť rozhodným odporcom neapolského kráľa. Mikuláš zakázal Karolovi útočiť na Konštantínopol, no zároveň sa obrátil na byzantského cisára s viacerými kategorickými požiadavkami, ktoré mali dokázať skutočnosť cirkevnej únie. Trval na zjednotení liturgických rítov a chcel taktiež do [[Konštantínopol]]a vyslať ako trvalého pápežského legáta svojho kardinála. Z pápežových plánov sa však moc nesplnilo. Spory medzi Byzanciou a Sicíliou neustali a v náboženskom plnení požiadavok Konštantínopol mlčal. V auguste [[1280]] Mikuláš zomrel a nový francúzsky pápež [[Martin IV.]] sa netajil svojou antipatiou k Byzancii a spojenectvom s [[Neapolské kráľovstvo|Neapolom]]. [[18. október|18. októbra]] [[1281]] dokonca Michala VIII. exkomunikoval a proti Byzancii opätovne vznikla koalícia obdobná predošlej, tento raz i s podporou Benátok.<ref name=SHB/> Byzancia opäť hľadala spojencov v [[Uhorsko|Uhorsku]], medzi Mongolmi, v Egypte a okrem toho aj [[Aragónske kráľovstvo|Aragónskom kráľovstve]]. Chystaná križiacka výprava proti Byzancii sa však neuskutočnila, pretože v roku [[1282]] sa na Karolovej Sicílii uskutočnilo povstanie známe ako [[Sicílske nešpory]]. I vďaka byzantskej finančnej pomoci sa moci nad Sicíliou ujalo Aragónsko a koalícia proti Byzancii sa rozpadla. V tom istom roku však zomrel cisár Michal VIII.<ref name=DB21"DB"/>{{rp|299-303}} a krátko na to patriarcha [[Gregor II. (konštantínopolský patriarcha)|Gregor II.]] úniu na miestnej synode odvolal.<ref name=":VVLK"/>

Michalov syn [[Andronikos II. (Byzantská ríša)|Andronikos II.]] nedokázal zabrániť úpadku ríše. Definitívne sa rozbila obrana Byzancie v [[Malá Ázia|Malej Ázii]], ktorú postupne obsadili Osmani. V roku [[1321]] v krajine navyše vypukla občianska vojna známa ako [[vojna dvoch Andronikov]], ktorá znamenala ďalší mocenský úpadok krajiny a nástup [[Andronikos III. (Byzantská ríša)|Andronika III.]] na trón. V roku [[1334]] vznikla proti Byzancii v [[Avignon]]e nová liga. Vojensky síce nazasiahla, no aby oslabená krajina udržala svoje pozície, snažila sa hľadať kompromisy s Turkami v Malej Ázii, čím definitívne odsúdila k zániku svoju pozíciu v Anatólii. Po smrti Andronika III. na trón nastúpil maloletý [[Ján V. (Byzantská ríša)|Ján V.]] Proti jeho regentskej rade sa však postavil [[Ján VI. (Byzantská ríša)|Ján VI. Kantakuzénos]] a v Byzancii vypukla nová občianska vojna. Tento raz bola vojna iná i preto, že spor dostal výrazne náboženský podtón po tom, čo Kantakuzéna podporil athoský mystik [[Gregor Palamas]] presadzujúci učenie [[Hésychazmus|hésychazmu]].<ref name=DB22"DB"/>Dějiny Byzance, str. 318{{rp|318--320}}320</ref>

[[Hésychazmus]] síce nebol byzantský výtvor, avšak získal si výraznej obľuby u mníchov na hore [[Athos (polostrov)|Athos]]. Kontemplatívny a iracionálny spôsob cesty k Bohu odmietajúci logické argumenty bol zameraný na dosiahnutie spojenia s Bohom prostredníctvom pozerania sa do svetla a pomocných techník - napr. [[Omfaloskopia|omfaloskopie]]. Boha považoval za rozumom úplne nepochopiteľné bytie, ktoré sa s človekom mohlo spojiť len prostredníctvom mystického nazerania, a to ako energia odlišná od jeho božskej podstaty.<ref name="DB22DB" />{{rp|318-320}}

Proti hésychasmu sa v teologickej rovine výrazne postavil kalábrijský mních [[Barlaam z Kalábrie|Barlaam]], ktorý argumentoval proti deliteľnosti Boha a jeho prejavov. Svoje argumenty proti hnutiu staval na princípoch logiky a západnej [[Scholastika (filozofia)|scholastiky]], podľa ktorej sa človek k Bohu mohol priblížiť nie prostredníctvom obyčajného nazerania, ale prostredníctvom aktívneho poznávania. Jeho hlavným odporcom bol [[Gregor Palamas]]. Palamas z hésychazmu učinil politickú otázku, ktorú musela cisárska vláda riešiť. V roku [[1341]] bola preto do Konštantínopola zvolaná synoda, na ktorej Barlaam Palamovo učenie spochybnil. [[Hésychazmus]] bol zavrhnutý, no situácia sa nevyriešila. V roku [[1345]] sa uskutočnila nová synoda, ktorá výsledky predošlej schválila. Zmena nastala po páde Jána V. a nástupe [[Ján VI. (Byzantská ríša)|Kantakuzéna]] na trón. Už v roku [[1347]] bola zvolaná ďalšia synoda, ktorá učenie rehabilitovala, Barlaama prekliala a zosadila patriarchu [[Ján XIV. (konštantínopolský patriarcha)|Jána Kaleku]]. Novým patriarchom sa stal [[Izidor I. (konštantínopolský patriarcha)|Izidor]] a samotný [[Gregor Palamas]] sa o dva roky neskôr stal arcibiskupom v [[Solún]]e. V roku [[1351]] bol hésychazmus na ďalšej konštantínopolskej synode prehlásený za oficiálnu doktrínu [[Pravoslávna cirkev (východná Európa)|Pravoslávnej cirkvi]]. V nasledujúcom období hnutie našlo významnú podporu v ortodoxnom svete a obzvlášť medzi Slovanmi. Svojimi myšlienkami definoval a dodnes definuje mnohé črty Východnej cirkvi.<ref name=DB22"DB"/>{{rp|318-320}}

Kantakuzénova vláda nebola trvalá a v roku [[1354]] sa na trón opäť dostal [[Ján V. (Byzantská ríša)|Ján V.]] Vnútorná situácia sa po občianskej vojne aspoň čiastočne stabilizovala, no ríša bola bojmi a [[Čierna smrť|Čiernou smrťou]] výrazne oslabená. Cisári nedokázali zabrániť prenikaniu osmanskej moci do Európy a opätovne sa obnovil dialóg o únii so Západom. Ján V. si uvedomoval, že grécky klér neprinúti prijať latinskú vieru a preto zvolil cestu individuálnej konverzie na katolicizmus. Následne dlhé roky hľadal na Západe pomoc proti Osmanom a osobne navštívil [[Uhorsko]], [[Rím]] i [[Benátska republika|Benátky]]. Okrem sľubov sa mu však výraznej podpory nedostalo. Byzancia sa stala vazalským štátom Osmanov a sultán [[Murad I.]] aktívne zasahoval do diania v nej. Byzancia postupne strácala ďalšie územia a ani diplomatické cesty ďalšieho cisára [[Manuel II. (Byzantská ríša)|Manuela II.]] nedokázali zvrátiť jej postupný úpadok.<ref name="DB23DB"/>Dějiny Byzance, str. 329{{rp|329--337}}337</ref>

Vášnivé diskusie na konile prebiehali najmä na otázku [[filioque]] a pôvod Ducha svätého. Problematickou bola pre Východ aj otázka [[Očistec|očistca]], ktorý uznával Západ. Jednotlivé strany na koncile vypravocali svoje stanoviská obsiahnuté v spisoch ''Proti omylom Latinov'' (''[[Contra errores Latinorum]]'') a ''Proti omylom Grékov'' (''[[Contra errores Graecorum]]''). V otázke [[Duch Svätý|Ducha Svätého]] bolo nakoniec prijaté kompromisné stanovisko, podľa ktorého Duch Svätý vychádza z Otca „skrz Syna“, pričom sa pripúšťala aj ekvivalentná (katolícka) formulácia „zo Syna“. V dekréte o únii (''[[Laetentur Caeli]]: Bulla Unionis Graecorum''), ktorý bol prijatý sa zdôraznila podriadenosť Východnej cirkvi pápežovi. Dohoda bola podpísaná [[6. júl]]a [[1439]] a z byzantského kléru ju na koncile odmietol podpísať iba efezský biskup [[Markos Eugenikos]] (aj Marek Efezský). Nasledovný vývoj však ukázal, že to, čo sa vo Florencii dohodlo neplatilo v Byzancii a už vôbec nie v ďalších ortodoxných obciach.<ref name="DB23DB" />{{rp|329-337}}

Po návrate byzantskej delegácie domov boli vyhlásené výsledky rokovaní a reakcia odporcov únie na seba nenechala dlho čakať. Vodcom jej tábora sa stal efezský [[Markos Eugenikos|biskup Marek]] a hlasným odporcom boli hésychastickí mnísi. Odpor voči latiníkom bol obrovský a možno ho charakterizovať citátom, ktorý niektorí historici pripisovali poslednému byzantskému ministrovi [[Lukas Notaras|Lukasovi Notaratovi]]: „''Radšej sultánsky turban, než kardinálsky klobúk.''“<ref>Pád Cařihradu, str. 73</ref> Podobne ostatné východné patriarcháty odmietli výsledky koncilu a hoci ruský metropolita [[Izidor Kyjevský|Izidor]] dekrét o únii prijal, cár [[Vasiľ III.]] myšlienku zavrhol a Izodora zajal. [[Ruská pravoslávna cirkev|Ruská cirkev]] sa následne na byzantskú začala pozerať skepticky a začali silnieť požiadavky o jej osamostatnenie - autokefalitu. Významní východní klerici, ktorí sa pôvodne priklonili k únii začali byť na Východe nepohodlní a hľadali uplatnenie na Západe. Kardinálmi sa tak stali napr. [[Bessarion]], ktorý počas koncilu prečítal grécky text dekrétu, a kyjevský metropolita [[Izidor Kyjevský|Izidor]]. Výsledkom koncilu bola reakcia Západu na požiadavky vojenského ťaženia proti Osmanom, ktorá však bola pomalá a nedostatočná. Iniciatívu prevzali najmä stredoeurópske krajiny [[Uhorsko]] a [[Poľské kráľovstvo (1385 – 1569)|Poľsko]]. Všetky významné pokusy ale ukončila potupná porážka kresťanských síl [[Bitka pri Varne|pri Varne]] v roku [[1444]].<ref name=DB23"DB"/>{{rp|329-337}}

|strany=362}}</ref> Nejde úplne o [[Kánonická miernosť|kánonickú miernosť]], ktorá existuje v Katolíckej cirkvi.|group=pozn.}} sympatizoval, no nakoniec sa stal zásadným odporcom únie. V roku [[1452]] do Konštantínopola prišlo husitské posolstvo vedené [[Konštantín Platris|Konštantínom Platrisom]], ktoré hľadalo pomoc proti Rímu. Byzancia, ktorej však hrozil skorý útok Osmanov bola zaneprázdnená svojimi problémami a posolstvo nevyvolalo silný ohlas. Predstavitelia ortodoxie, ktorí boli proti únii aspoň k Čechom poslali povzbudzujúci list.<ref name="DB23DB" /> {{rp|329-337}}

V roku [[1453]] bola Byzancia už len malá krajina obkľúčená [[Osmanská ríša|Osmanskou ríšou]]. Sultánovi [[Mehmed II.|Mehmedovi II.]] zostávalo už len dobyť Konštantínopol, k čomu sa nakoniec odhodlal. I napriek odporu obrancov a drobnej podpore Západu mesto nedokázalo odolať a [[29. máj]]a [[1453]] padlo. Myšlienka cirkevnej únie tak upadla do zabudnutia a pokiaľ reálna únia niekedy v skutočnosti existovala, tak len posledné dni pred [[Pád Konštantínopola|pádom Konštantínopola]], keď sa ortodoxné a katolícke obyvateľstvo zúčastnilo veľkej procesie po meste. Novým patriarchom [[Pád Konštantínopola|po páde mesta]] sa stal [[Gennadios II.|Gennadios Scholarios]], ktorému [[Mehmed II.]] potvrdil patriarchálne výsady. Rímski pápeži síce následne vyvýjali niekoľko snáh o križiacke ťaženie proti Osmanom, no úspešní neboli. Konštantínopol a miestna grécka cirkev zostali v područí [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]] až do jej zániku. Tvorila však významný kultúrny činiteľ v historickom vývoji [[Gréci|gréckeho národa]] a udržovala v osmanskom podučí jeho súdržnosť.<ref name=DB23"DB"/>{{rp|329-337}}

Raná kresťanská cirkev bola zoskupená v miestnych biskupských obciach, ktoré vznikali vo väčších mestách. Naopak rímsky vidiek si dlho zachovával pohanskú vieru.<ref group="pozn.">Slovo ''pagani'' (pohani) pochádza zo slova ''pagi'', ktoré označovalo vidiecke okrsky.</ref> Diecézy spravidla kopírovali pôvodné rímske provincie (diecézy). Kým tie však zanikali, cirkevné diecézy a ich názvy pretrvávali. [[Biskup]] bol hlavou miestnej kresťanskej komunity a spočiatku bol volený obcou. Okrem mesta pod jeho jurisdikciu spadalo aj jeho okolie (''chóra''). Pôvodne boli biskupi relatívne slobodní, postupom času sa však vytvárala zložitejšia štruktúra a biskupi začali čiastočne podliehať metropolitovi - biskupovi hlavného mesta danej provincie.<ref name=DB1"DB"/> {{rp|36-40}}

Dominantný primát na Západe mal [[Pápež|rímsky biskup]], ktorý svoju autoritu čerpal z pozície biskupa hlavného mesta i z [[Apoštolská postupnosť|personálnej apoštolskej postupnosti]], ktorú odvodzoval od [[Peter (apoštol)|apoštola Petra]]. Na Východe mali význačné postavenie biskupi z [[Alexandria|Alexandrie]] a [[Antiochia|Antiochie]]. K nim sa neskôr pridal aj biskup nového hlavného mesta [[Konštantínopol]]a ([[Prvý konštantínopolský koncil]]). Čestné miesto bolo [[Chalcedónsky koncil|Chalcedónskym koncilom]] udelené aj biskupovi v [[Jeruzalem]]e, hoci jeho moc bola minimálna. Čoskoro sa tieto biskupstvá začali nazývať [[patriarchát]]mi a spolu tvorili tzv. [[Pentarchia|pentarchiu]]. Významnejšie postavenie mali pôvodne aj exarchovia (exarcháty), ktoré však boli neskôr podriadené Konštantínopolu a od Chalcedónskeho koncilu získal zváštne postavenie autonómnej cirkvi [[Cyprus (ostrov)|Cyprus]].<ref name=DB1"DB"/>{{rp|36-40}}

Biskupi a ostatní klerici sa spočiatku sporadicky, neskôr i pravidelne, stretávali na synodách, či konciloch, kde sa ujednocovali v otázkach viery a disciplíny. Najvýznamnejšie boli [[Ekumenický koncil|ekumenické koncily]], spočiatku zvolávané cisárom, neskôr [[pápež]]om (tieto však Východ ako ekumenické neuznal/-náva). Ekumenický koncil bol na Východe najväčšou autoritou, na Západe naopak bola jeho autorita postupne zatienená autoritou pápeža, bez ktorého schválenia katolíci koncil, resp. jeho výsledky neuznávajú. Následne existovali synody, či koncily nad-metropolitné neekumenické a aspoň dvakrát (neskôr aspoň raz) do roka boli zvolávané metropolitné synody. Miestne synody riešili praktické i cirkevné otázky.<ref name=DB1"DB"/>{{rp|36-40}} Okrem toho v Konštantínopole zasadala stála synoda (''[[synodos endemusa]]''), ktorej súčasťou boli pôvodne všetci biskupi žijúci, či práve sa nachádzajúci v Konštantínopole.<ref name=":VVCK"/> Postupne sa do 9./10. storočia členstvo biskupov v synode obmedzilo a jej členmi boli len [[Metropolita|metropoliti]], či autokefálni arcibiskupi a piati patriarchovi úradníci - veľkí diakoni (''megas [[oikonomos]]'', ''megas [[skeuofylax]]'', ''megas [[sakellarios]]'', ''megas [[chartofylax]]'', ''[[prótekdikos]]''). To viedlo k tomu, že vplyv v Konštantínopolskej cirkvi získala úzka skupina biskupov, ktorá sídlila v blízkosti hlavného mesta.<ref name=OHB4>The Oxford Handbook of Byzantine Studies, str. 576{{--}}578</ref> Neskôr sa počet členov opäť zvýšil.<ref name=":KZDES">ENDEMOUSA SYNODOS In: {{Citácia knihy

|jazyk=en}}</ref> alebo na nich zakladali [[metochion]]y (podriadené kláštorné jednotky). Proti nadmernému nárastu cirkevných majetkov sa v 10. storočí zákonne snažil zakročiť cisár [[Nikefor II. (Byzantská ríša)|Nikeforos II.]], avšak po jeho smrti boli jeho zákony odvolané [[Ján I. (Byzantská ríša)|Jánom Tzimiskom]]. V 11. storočí vznikol ako inštitút tzv. [[Charistikion|charistikariát]] - podmienečné prepožičanie cirkevného majetku feudálom, ktoré však pre odpor konštantínopolského patriarchu neuspelo. K veľkým vlastníkom pôdy patrili kláštory aj neskoršom období (napr. kláštory na hore [[Athos (polostrov)|Athos]], či na ostrove [[Patmos]]). Cisári ako napr. [[Izák I.]], ktorí pôdu potrebovali, ju od kláštorov občas aj konfiškovali.<ref name=":VVKLA"/><ref name="DB"/>Dějiny Byzance, str. 265{{rp|265--266}}266</ref> K rastu kláštorného bohatstva dopomáhali aj výnimky z platenia daní a peňažné, či vecné dary. Hoci nie je úplne dokázané, že by mnísi patrili k umeleckým remeselníkom, vlastnili obrovské množstvo [[Ikona|ikon]] a iných umeleckých diel. V ich kláštoroch našli uplatnenie početní umelci a architekti z celej ríše.<ref name=":KZDMONA">MONASTICISM. In: {{Citácia knihy

Podstata byzantských heréz je častým predmetom diskusií [[Byzantológia|byzantológov]]. Niektorí z nich upozorňujú na to, že heréza nebola v Byzancii len otázkou doktrinálnou, ale že odzrkadľovala aj sociálnu a ekonomickú situáciu a miestny [[partikularizmus]].<ref name=DB1"DB"/>{{rp|36-40}} Chudobní a bezmocní obyvatelia svojim prívrženstvom k heréze demonštrovali svoju nespokojnosť a odpor voči krajine, resp. jej vláde. Ďalšie názory zase otázku heréz spájajú s otázkou národných ašpirácií, t.j. že sa k určitým herézam hlásili zväčša obyvatelia určitých častí ríše s určitou národnosťou, ktorá sa snažila dištancovať od centrálnej vlády (napr. Arméni, Sýrčania, Kopti, Slovania, Severoafričania,...). Ďalším faktorom vplývajúcim na vznik a vývoj heréz mohla podľa niektorých názorov byť aj reflekcia starších pohanských filozofických a náboženských myšlienok a tradícií. Zrejme z rozličného pomeru týchto dôvodov mohol mať napr. v orientálnych lokalitách vplyv [[monofyzitizmus]], v ktorom okrem teologických rozdielov videli alexandrijskí Kopti a antiochijskí Sýrčania odlíšenie od ortodoxných konštantínopolských Grékov na čele s cisárom. Podobne zase mohlo uspieť [[bogomilstvo]] u chudobnejších Bulharov.<ref name=":KZD2"/>