Slávnosť v botanickej záhrade: Rozdiel medzi revíziami

'''Slávnosť v botanickej záhrade''' je slovenský film nakrútený režisérom [[Elo Havetta|Elom Havettom]] z roku [[1969]]. Farebná féria o potrebe zázraku v ľudskom živote. Takto znie už zaužívaný, neoficiálny, večne citovaný, ale stále aktuálny podtitul filmu. Je to rozprávanie o bláznivej západo-slovenskej dedinke, ''„ktorej obyvatelia sú nielen výrobcami ale do veľkej miery aj nadšenými a usilovnými konzumentmi svojho vlastného produktu – vína. Tento „modus vivendi“ samozrejme navodzuje aj príslušnú atmosféru vo filme.“'' Dedinu navštívi potulný muzikant a „samozvaný Francúz“ Pierre. Prišiel, aby zvestoval potrebu zázraku, radosti a šťastia v živote človeka. Naruší jej bežný život a prinesie závan čerstvého vzduchu slobody, ktorý divákovi poodhalí nezvyčajné dedinské charaktery a ich osudy.

Základným konfliktom je rozdiel medzi mužským a ženským princípom. Ženy neustále túžia po deťoch, manželstve. Sú prevažne hysterické alebo roztopašne hlúpe. Zatiaľ čo ich silnejšie náprotivky nerozmýšľajú o ničom inom, ako o slobode, cestovaní, zážitkoch, bezhlavosti… Celý príbeh vyvrcholí bujarou zábavou a hostinou na počesť zázrakov. Tie reprezentuje inscenácia demonštrujúca zázrak na Svadbe v Káne Galilejskej. Akciu zorganizoval Pierre. V Gašparovi vyvolá potrebu oslobodiť sa, vezme nohy na plecia a utečie z dediny aj od svadby s Katarínou. Jeho túžba po voľnosti a slobode je silnejšia, ako láska ku Kataríne.

Babindol ako dedinka s vinárskou históriou má bohatý život, ktorý sa ale naučia vychutnávať až po príchode Pierra Francúza. Ten zdôrazňuje nevyhnutnosť zázraku v živote človeka. MiestnyMiestni sa ním nechajú inšpirovať no nie všetci. Dôkaz, že zázraky existujú, sa objaví farníčke, keď ju deduškovia svojou neverou vyprovokujú, aby vyvolala slnko. A ono naozaj vyšlo. Táto milá scéna dokonale zobrazuje celkovú harmóniu absurdností v celom filme. Objavuje sa aj v konaní postáv, ktoré tým, že majú pomerne jednoduché dialógy, môžu byť expresívne bláznivé…

''„A je písané, aby syn človeka, v tridsiatom roku veku svojho prvým zázrakom sa zjavil a slúžil radosti.“'' Takto cituje jedna z vedľajších postáv Bibliu a zároveň poslúžila ako komentár autorom na odchod Gašpara z Babindolu. Aby ho doprevádzali na jeho ceste za slobodou. Stáva sa nasledovníkom Pierra, šíriteľom potreby zázraku ale aj radosti v živote človeka. Mierne trpko už pôsobí iba posledný titulok, ktorý je akoby predzvesťou krutej normalizácie, ktorá nasledovala. ''„A tak sa Babindol stal opäť domovom spokojných a pracovitých ľudí.“''

V explikáciíexplikácii ku scenáru sa Lubor Dohnal (scenárista) zamýšľa nad inšpiráciou: ''„Prostriedky, ktoré sme zvolili, sú prostriedky naivnej fresky a kolotočových odrhovačiek, niečo z atmosféry Renoirových a Chagallových obrazov, balanc medzi naivitou, banalitou, sentimentom, pátosom a groteskou, ktorý by mal poskytnúť dosť dôvodov k veselosti a sprostredkovať vyznanie, že ľudská duša bez ohľadu na formu, akú jej poskytuje intelekt, je nepokojným pútnikom za živou vodou, za zázrakom.”''

„Slávnosť v botanickej záhrade je skutočne ohňostroj. Ohňostroj plný jemných farieb a hrejivej atmosféry, ktorá na nás dýcha zo známych obrazov maliarov impresionistov, hudby, ktorá v divákovi doznieva ešte dlho po skončení filmu, kolotoč vtipu a nesmierne ľudských situácií, ktorý strhne diváka so sebou od prvej chvíle až po tragikomický záver, pri ktorom nám predtým uvoľňujúci smiech začne trochu primŕzať na perách.” (Štrpková, A.: Poteší Slávnosť Sorrento?. Svet, 26. 3. 1969)

* A. J. Fraňo: Dialóg o botanickej záhrade. In: ''Smena'', Bratislava. 29.3. 1969.