Šimon z Kézy: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
väčšina textu bez zdroja (podľa vyjadrenia autora v diskusii); okrem toho časť dielo vôbec nepatrí do tohto článku
doplnenie referencií
Riadok 3:
 
==Život==
O živote Šimon z Kézy nie je dostatok informácií. Žil v [[13. storočí]] a narodil sa niekedy pred rokom [[1272]]. O miesto jeho narodenia sa medzi historikmi vedú spory. [[Dezső Csánky]] sa ako prvý zaoberal Šimonovým pôvodom, podľa neho pochádzal z oblasti pusta Kinza v župe [[Fehér]]. Išlo pravdepodobne o obec Kéza, ktorá sa nachádzala južne od dnešnej [[Bicske]] (leží 35 kilometrov západne od Budapešti). Kéza sa v [[14. storočí]] vyľudnila a spustla. Meno obce si zachovala širšia oblasť jej okolia - pusta Kinza.<ref>Pražák, R.: ''Legendy a kroniky koruny uhorské''. Praha 1988, s. 307<ref> Podľa [[Sándor Domanovszky|Sándora Domanovszkeho]] sa Šimon narodil v dedine Keza v Zemplínskej župe, ktorá patrila rodu [[Bogát-Radvan]]. Toto tvrdenie je podložené Šimonovou dobrou znalosťou geografického priestoru a šľachty severo-východného [[Uhorsko|Uhorska]]. K tomuto názoru sa prikláňa väčšina historikov napríklad: [[Richard Marsina]], [[Peter Ratkoš]] a [[Ferdinand Uličný]].<ref>Pražák, R.: ''Legendy a kroniky koruny uhorské''. Praha 1988, s. 304</ref>
 
V rokoch [[1269]]{{--}}[[1271]] sa zúčastnil cesty uhorského posolstva do [[Neapol]]a, s cieľom upevniť dynastické zväzky [[Arpádovci|Arpádovcov]] a [[Anjouovci|Anjouovcov]]. [[1272]] sa meno Šimona z Kézy po prvý krát objavuje v listine, kde sa uvádza, že bol klerikom kráľovnej Alžbety, vdovy po [[Štefan V.|Štefanovi V.]] Neskôr nastupuje do služieb [[Ladislav IV.|Ladislava IV.]] V roku [[1283]] bol notárom v kráľovskej kancelárii, pripravoval koncepty kráľom vydávaných listín. Na kráľovskom dvore pôsobil aj ako kráľov dôverník, o čom nás informuje v dedikácii svojho diela: „''Invictissimo et potentissimo domini Ladislae tertio glorissimo regi Hungarorum, magister Simonis de Keza, fidelis clericus eius.''“<ref>Pražák, R.: ''Legendy a kroniky koruny uhorské''. Praha 1988, s. 304</ref> Od septembra do októbra [[1283]] sa zúčastnil ako kráľovský poverenec a svedok pri uvádzaní vdovy po šľachticovi [[Mojš]]ovi do vlastníctva dvoch dedín v strednom [[Uhorsko|Uhorsku]]. Uvedením bola poverená [[Budínska kapitula]], v ktorej relácii bol Šimon uvedený. Uvedený je aj v donačnej listine [[Ladislav IV.|Ladislava IV.]] z 19. októbra [[1283]]. Dátum jeho úmrtia nie je známy.
Riadok 10:
Napísal kroniku [[Gesta Hunnorum et Hungarorum]] (''Činy Hunov a Uhrov''). Táto kronika Šimona je jednou z najstarších uhorských kroník. Obsahuje opis starých časov ale zachytáva aj údaje spadajúce do obdobia, keď bola napísaná. Pozostáva z dvoch častí, tzv. hunskej kroniky a časti o uhorských dejinách. Existujú určité pochybnosti o autorstve kroniky.
 
*''Prvá časť'' {{--}} Väčšina historikov nepochybuje, že autorom prvej časti je Šimon z Kézy. Táto časť kroniky popisuje osud Hunov/starých Maďarov (v tomto období tieto tieto dve etniká chápali ako jedno a to isté) od biblických čias (od [[potopa sveta|potopy sveta]]) až po obsadenie [[Podunajská nížina|Podunajskej nížiny]]. Usiluje sa zamlčať boje Maďarov s [[Frankovia|Frankami]].<ref>RATKOŠ, Peter: Pramene k dejinám Veľkej Moravy. 2. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1968, s. 375.</ref> V prvej časti Šimon z Kézy použil diela ako napríklad: [[Jordanes]] – ''De origine actibusque Getarum'', kronika opáta Regina, správa mnícha Richarda o ceste do zeme Hungaria Magna, kronika Tomáša zo Splitu, ''[[Pieseň o Nibelungoch]]''.<ref>Pražák, R.: ''Legendy a kroniky koruny uhorské''. Praha 1988, s. 308<ref>
 
*''Druhá časť'' {{--}} O autorstve druhej časti sa vedú spory. Pravdepodobne jej autorom nebol Šimon, pretože je odlišná od prvej časti, napríklad tu chýbajú talianske slová, ktoré sa v prvej časti často vyskytovali. Najčastejšie sa ako pravdepodobný autor druhej časti predpokladá [[majster Ákos]] ktorý žil v [[13. storočí]]. Druhá časť opisuje uhorské dejiny, pri ktorých sa opieral najmä o Anonymove Gesta, ale je omnoho stručnejší. Obsahuje aj doplnok o pôvode významných šľachtických rodov a usporiadaní ranno-stredovekej uhorskej spoločnosti.<ref>Pražák, R.: ''Legendy a kroniky koruny uhorské''. Praha 1988, s. 305</ref>
 
Prvý krát kroniku vydal [[Elek Horányi]] vo [[Viedeň|Viedni]] roku [[1781]]. O rok neskôr vyšlo druhé vydanie v [[Budín]]e rozšírené o bohatý poznámkový aparát. Horányi mal k dispozícii pôvodný rukopis diela tzv. ''Codex Ms. Chartaceus Posoniensi'' z [[13. storočia]]. Pôvodný rukopis bol majetkom [[Esterházy]]ovcov. V roku [[1713]] sa dostal do františkánskej knižnice v Kismártone. Po zrušení tamojšieho rádu a po jeho presťahovaní do Bratislavy ho so sebou vzal provinciál [[Jenő Kósa]], ktorý ho Horányimu požičal. Potom sa stopy po pôvodnom rukopise strácajú.<ref>Pražák, R.: ''Legendy a kroniky koruny uhorské''. Praha 1988, s. 304-305</ref>
 
== Odporúčaná literatúra ==