Bulharské kniežatstvo: Rozdiel medzi revíziami

Na konci [[18. storočia]] začalo bulharské národné obrodenie. Spočiatku čisto kultúrne hnutie sa postupne zmenilo v hnutie s politickými požiadavkami. V roku [[1876]] bolo krvavo potlačené protiosmanské [[Aprílové povstanie]]. O rok neskôr prepukla rusko-turecká vojna. Jedným z dôsledkov [[Rusko|ruského]] víťazstva bol aj vznik autonómneho Bulharského kniežatstva v roku [[1878]].

Keď bol v roku [[1878]] ustanovený autonómny bulharský štát pod formálnou [[Osmanská ríša|osmanskou]] [[Suverenita|suverenitou]], mal byť na jeho čele [[knieža]] zvolený bulharskou elitou a schválený európskymi mocnosťami. V rámci politického kompromisu medzi silným vplyvom [[Ruské impérium|Ruska]] a obavami zvyšku Európy z rusofilného Balkánu padla nakoniec voľba na Alexandra, ktorý bol synovcom manželky vtedajšieho cára [[Alexander II. Nikolajevič|Alexandra II.]] [[Alexander I. Bulharský(Bulharsko)|Alexander]] bol druhým synom Alexandra princa Hesensko-Rýnskeho a jeho morganatickej manželky Júlie, rodnej grófky Hauke (neskoršej princeznej z Battenbergu).

Aj keď mal Alexander z počiatku konzervatívne postoje, začal po faktickom neúspechu svojho (prerusko-) absolutistického puča v rokoch [[1881]] – [[1883]] podporovať liberálnu politiku. Zaslúžil sa o spojenie formou [[Personálna únia (štáty)|personálnej únie]] bulharského kniežatstva a [[Východná Rumélia|Východnej Rumélie]] na jeseň. V roku [[1885]] mal značný osobný podiel na odrazení srbského útoku v tom istom roku. Tieto skutky mu priniesli veľkú popularitu v Bulharsku, zároveň však nespokojnosť Ruska nad jeho samostatnými aktivitami. To sa potom odrazilo aj na jeho rodinnom živote – Alexander usiloval o svadbu s pruskou princeznou Viktóriou, na priamy zásah [[Otto von Bismarck|kancelára Bismarcka]] však bol odmietnutý z obáv o to, že by svadba mohla byť považovaná za ďalšie nepriateľské gesto namierené proti Rusku.

[[6. septembra]] [[1885]] bola po nekrvavej [[revolúcia|revolúcii]] pripojená k bulharskému kniežatstvu [[Východná Rumélia]], ktorá bola od roku [[1878]] poloautonómnou provinciou Osmanskej ríše. Tento deň sa ako „Deň zjednotenia“ stal zároveň bulharským [[štátny sviatok|štátnym sviatkom]]. [[17. apríl]]a [[1886]] však bola vo Východnej Rumélii nominálne obnovená zvrchovanosť Osmanskej ríše a bulharské knieža sa stal generálnym [[guvernérom]] tohoto regiónu, ktorý aj naďalej zostal pod faktickou kontrolou Bulharska. Nominálnou súčasťou Osmanskej ríše bola Východná Rumélia až do vyhlásenia úplnej nezávislosti Bulharska [[5. október|5. októbra]] [[1908]], keď sa zároveň Bulharsko premenilo v [[Bulharské cisárstvo]].

V auguste [[1886]] vypukol vojenský prevrat, ktorý Alexandra donútil utiecť z krajiny. Aj keď sa [[Stefan Stambolov|Stambolovovi]] podarilo povstalcov spacifikovať a vrátiť Alexandra na trón, jeho pozícia prestala byť dlhodobo udržateľná a v septembri toho istého roku bol prinútený [[Abdikácia|abdikovať]]. S hlbokým rozčarovaním podpísal abdikačnú zmluvu so slovami ''„Bože, pomáhaj Bulharsku.“'' [[Regentom]] sa stal Stambolov.

V roku [[1887]], len 9 rokov po ustanovení Bulharského kniežatstva po abdikácii kniežaťa [[Alexander I. Bulharský(Bulharsko)|Alexandra I.]], nastúpil na kniežací stolec v Bulharsku [[Ferdinand I. (Bulharsko)|Ferdinand Sasko-kobursko-gothajský]]. Bol následníkom princa Alexandra, ktorého vystriedal na tróne práve vo chvíli, keď sa zdalo, že bulharský štát čaká veľký rozvoj. Počas jeho vlády, krajina urobila značný pokrok v mnoho sférach – politickej, ekonomickej, kultúrnej, ako aj obrannej.