Grécky oheň: Rozdiel medzi revíziami

Byzantínci používali grécky oheň s veľkým úspechom v námorných bitkách aj vďaka tomu, že zápalná látka mohla pokračovať v horení po vyliatí na vodnú hladinu. Poskytovala technologickú výhodu a napomohla Byzantíncom ku viacerým víťazstvám. Za najznámejšie sú považované odrazenie arabského útoku na Konštantinopol[[Konštantínopol]] v rokoch 678<ref name="EB"/> a 817 – 818.

Európski križiaci týmto termínom, chybne označovali akékoľvek zápalné zmesi používané [[Arabi|Arabmi]], [[Číňania|Číňanmi]] alebo [[Mongoli|Mongolmi]]. Tieto však predstavovali odlišné zápalné zmesi, iného zloženia ako bol grécky oheň používaný Byzantíncami. Zloženie gréckeho ohňa bolo v Byzantskej ríši silne stráženým štátnym tajomstvom, vďaka čomupreto sa do súčasnosti nedochovali informácie o jeho zložení do súčasnosti nedochovali. Zloženie gréckeho ohňa dodnes zostáva vecou špekulácií a diskusií. Podľa väčšiny predpokladov sa skladal zo zmesi [[Prírodná živica|prírodnej živice]], [[ropa|ropy]], [[Vápno (materiál)|vápna]], [[síra|síry]] a [[liadok|liadku]]. Okrem samotného špecifického zloženia bolo použitie tejto zbrane Byzantíncami pri boji s nepriateľom špecifické aj využitím natlakovaných nádob [[sifón]]ového tvaru, čo umožňovalo striekať zapálenú tekutinu na nepriateľa z väčšej vzdialenosti.