Georges Jacques Danton: Rozdiel medzi revíziami

▲Danton, vidiecky synček zo Champagne, prišiel do Paríža dokončiť právnické štúdium, oženil sa s dcérou svojho kaviarnika a skoro získal svoju štvrť, distrikt kordelierov. Ako Mirabeau bol mohutný a škaredý, poznačený kiahňami. „Príroda,“ vravel, „mi dala do vienka atletickú postavu a drsnú tvár slobody.“ Tento inteligentný Porthos mal vášne rovnako výrazné, ako boli jeho rysy. Miloval Paríž, život, svoju ženu. Čas od času potreboval chvíle na odpočinok a na lásku. Ako advokát kráľovskej rady hovoril už od roku 1788:"Čo nevidíte, ako sa blíži lavína?" Ako realista sa vrhol do revolúcie, v úspech ktorej veril. Nebol vedome nepriateľom monarchie, ani vlastníctva, ani cirkvi. Skorumpovaný? Možno, ale ako Mirbeau preto, aby ovládal, nie aby bol ovládaný. „Muž ako ja je na nezaplatenie,“ hovorieval. Takého výroku a postoja by sa bol Robespierre zdesil. Advokát z Arrasu bol rovnako nevrlý ako bol Danton dobromyseľný. „Narodil sa mierny, citlivý a plachý.“ Na strednej škole vynikal v slohu. Návšteva u Rosseaua ho poznamenala na celý život. „Za ctižiadostivcom a machiavellistom sa skrýval utopista a fanatik svojej chiméry.“ Ale aj keď používal slovník Spoločenskej zmluvy, nebolo v Maximilianovi nič z Jean Jacquesovej skutočnej nehy. Jeho krátkozraké zelené oči, jeho tvár „rozčúlenej mačky“, jeho ľadový veľknažský výraz, jeho intelektuálna arogancia, jeho viera vo vlastnú neomylnosť, jeho zámerné perfídne obviňovanie vytvárali okolo neho priestor samoty a hrôzy. Napriek tomu imponovala jeho pevnosť. „Robespierre dôjde ďaleko,“ povedal Mirabeau, ,,verí všetkému, čo hovorí.“ Danton miloval lásku, Robespierre miloval len sám seba a rovnosť - pre tých ostatných. Danton miloval bitku, Robespierre pochvaľovanie. Danton bol až príliš prístupný, Robespierre nepodplatiteľný. Danton si tykal so všetkými priateľmi, Robespierre tykal len ľudu, ktorý obdivoval Robespierrové cnosti, jeho čistotu a poctivosť, tým viac, čím menej sa s nimi u iných stretával. Danton podporoval Robespierra, ktorý sa o jeho silu opieral, pretože ju potreboval, ale rozčuľovala ho „obhrublosť toho titána“ a už pomýšľal na to, ako sa bez neho obísť.