Nicholas Winton: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Oprava: "B.C."->"pred Kr.", "ktorí je"->"ktorý je" |
|||
Riadok 27:
Výbor B.R.C.R. mal od mníchovskej krízy v Prahe kanceláriu, ktorú viedla Doreen Warrinerová. Ich členovia pomáhali dostávať do bezpečia tých dospelých, ktorí boli najviac ohrození. Nejestvoval nikto, kto by zorganizoval hromadný odchod ohrozených detí, dokiaľ sa na scéne neobjavil Nicholas Winton. Vyriešiť tento problém bolo nesmierne ťažké. Pomoc potrebovali tisíce detí. Rodičia detí stáli pred kanceláriou a boli ochotní zostať v Č.S.R., ak sa nájde spôsob, ako deti dostať do bezpečia. Niektorí boli bohatí, iní nemali ani na obed. Najhorší bol fakt, že nikto nemohol rodičom zaručiť, či sa so svojimi deťmi po vojne v Anglicku stretnú. Winton si uvedomoval, že musí spísať zoznam najnaliehavejších prípadov. V Prahe bolo päť výborov, ktoré sa zaoberali jednotlivými skupinami utečencov: židovskou, komunistickou, rakúsko-nemeckou a politicky exponovanými spisovateľmi. Winton sa snažil s týmito výbormi jednať, ale všetci ich členovia byli tak zaneprázdnení, že odmietali s Wintonom jednať.
Nicholas sa teda chopil iniciatívy sám, obvolal všetkých päť výborov a povedal im, že mu bol predložený iba jeden zoznam; ak nedostane do dvadsaťštyri hodín tie ostatné, použije len jeden. Zvolená stratégia mala úspech. S pomocou všetkých piatich výborov bol zostavený zoznam, z ktorého boli vybrané najviac ohrožené deti. (Pri tejto príležitosti sa Wintonovi dostala do rúk mapa s dátumami, kedy má Hitler v úmysle obsadiť rôzne európske krajiny. Nikto jej ale neveril…). Už za týždeň priniesla akcia ovocie a transport asi 20 detí odlietal do [[Švédsko|Švédska]]. Ako neoficiálna osoba mohol Winton jednať tam, kde zamestnanci rôznych výborov boli sledovaní nacistami. Navštevoval tábory, angažoval sa u Červeného kríža a neuvedomoval si, že je v Prahe len na dovolenke so súhlasom zamestnávateľa. Winton preto požiadal svojho šéfa, aby mu dovolenku predĺžil aspoň o týdžeň. Zostal v Prahe ešte desať dní a vrátil sa do Londýna vybavený stovkami fotografií a podrobnosťami o deťoch, ktoré boli napísané na zozname. Obracal sa na rôzne organizácie, ale bez úspechu. Buď im chýbali financie, alebo mali plný stav. Vedel, že sa bez oficiálneho poverenia ďaleko nedostane a keď výbor
Než začala naozajstná záchranná akcia, bolo sa treba obrátiť na britské ministerstvo vnútra. Jeho úradníci sa pýtali: „Načo to ponáhľanie?“ Nikto ešte nebral Hitlera ako hrozbu vážne. Pretože Wintona nikto nesponzoroval, a všetko robil na vlastnú päsť, bolo všetko ešte zložitejšie a zdĺhavejšie. Než dostal víza, musel predložiť žiadosť pre každé dieťa zvlášť, ďalej lekárske vysvedčenie a dôkaz, že je pre dieťa pripravený domov a má ručiteľa alebo pestúna, ktorý je ochotný ho živiť a posielať do škôl až do sedemnástych rokov jeho veku. Ďalej musel zložiť záruku päťdesiat libier na možné vrátenie dieťaťa späť do krajiny. Aby obdržal čo najlepšie výsledky, dal Winton vytlačiť karty s fotografiami, ich menami a vekom, aby si budúci ručitelia mohli vybrať. Kvôli nezáujmu z nepochopenia situácie a pre nedostatok ľudí vydávalo cudzinecké oddelenie ministerstva víza tak pomaly, že ľudia, ktorí riadili exodus detí v Prahe, museli dokumenty falšovať. Každé dieťa muselo mať svoje britské aj tranzitné vízum, bolo treba zahovoriť vagóny a neskôr celé vlaky na transport.
Riadok 33:
Vrátil sa do [[Londýn]]a, kde zistil, že aby získal povolenie pre organizovanie imigrácie, musí poskytnúť záruku za každé dieťa vo výške 50 libier a zároveň nájsť rodiny, ktoré by sa o tieto deti starali až do ich veku 18 rokov. Vo dne Winton pokračoval bez prerušenia vo svojej práci burzového makléra, ale po nociach diktoval svojej sekretárke listy, aby skontaktoval každého, kto by mohol pomôcť. Čas tlačil a tak sa Winton obrátil na noviny a za pomoci svojej matky a svojich priateľov rozbehol kampaň „VYBERTE SI SVOJE DIEŤA. “
Svoj „hlavný stan“ rozbalil Winton v kaviarni hotela ''Šroubek'' (dnes ''Evropa'') na ''Václavském náměstí'' v Prahe. Denne prichádzali noví a noví žiadatelia. Samozrejme, že akcia mala svoje pravidlá. Každé dieťa dostalo pred odjazdom z pražskej Wilsonovej stanice číslo a mohlo si viezť dva kufre. Prvý zoznam dvadsiatich detí, pre ktoré boli nájdené domovy a sponzori, predložil Winton [[14. marec|14. marca]] [[1939]] – deň pred nemeckou inváziou a okupáciou toho, čo ešte z Česko-Slovenska zostalo. Situácia bola deň odo dňa horšia, Winton nelenil a získaval styky v rozhlase, v novinách, v školách. Ponuky sa len hrnuli: od Židov a židovských organizácií, kresťanských rodín a inštitúcií, od duchovenstva, učiteľov, lekárov. Wintonovou hlavnou starosťou bolo deti umiestniť, ale našli sa aj takí,
Samozrejme, že jestvovali problémy so získaním povolenia ku vstupu do krajiny. Ministerstvo vnútra jednalo často veľmi pomaly, a tak organizácie rad dokumentov falšovala, aby umožnila deťom rýchly odchod. Tieto falšované dokumenty boli pri príchode do Londýna deťom vymenené za pravé a ťažkosti nekončili, medzi židovskými náboženskými komunitami v Británii a niektorými kresťanskými organizáciami vznikli trenice, ale Wintonova odpoveď bola britká: „Lepšie je na vieru obrátené židovské dieťa, ako mŕtve dieťa“.
Keď sa londýnska kancelária Výboru
Winton vítal v Anglicku každý transport s vydesenými a plačúcimi deťmi a osobne ich predstavoval ich novým náhradným rodičom. Niektorí z týchto ľudí sa stali jedinými, ktorí pre tieto deti vytvorili rodiny. Iné deti získali po vojne iných rodičov.
Riadok 49:
== 1988 ==
Na jeho činy by sa asi zabudlo, keby jeho žena Grete v roku [[1988]] neobjavila dokumenty so zoznamami detí a listami rodičov, ktoré chcel Winton vyhodiť. Na otázku, prečo o záchrannej misii nepovedal ani svojej žene, odpovedal: „Predsa každý muž má pred svojou manželkou nejaké to tajomstvo“. Jeho chránenci Wintona objavili až päťdesiat rokov po tom, čo im zachránil život, a za veľkého záujmu verejnosti mu v Londýne v roku 1988 pred televíznymi kamerami B.
[[28. október|28. októbra]] [[1998]] prijal Nicholasa Wintona k súkromnej návšteve prezident [[Václav Havel]] vo svojej kancelárii na Hradčanoch. Toto sú jeho slová: „Je to prekrásny príbeh - vyžaruje z neho duševná sila a je dôkazom toho, že na tejto zemi sa stále ešte dá konať dobro. Domnievam sa, že v normálnom obchodníkovi sa len výnimočne prejaví náhle tak humánne city a zároveň i veľká múdrosť a predvídavosť, že impulzívne podnikne a dokáže uskutočniť taký čin, aký ste urobil vy, pán Winton, keď ste si uvedomil, aké nebezpečie hrozí tým deťom. Väčšina z nich by holocaust neprežila. Vy ste zorganizoval a potom aj uskutočnil ich transport na Západ. A je obdivuhodné, ako ste vtedy pochopil, čo je potrebné urobiť.“ Prezident Havel predal pánovi Wintonovi rad T. G. Masaryka, ktorým ocenil jeho zásluhy na záchrane života 669 detí.
| |||