Pravidlá slovenského pravopisu: Rozdiel medzi revíziami

Hoci presne názov “Pravidlá slovenského pravopisu” kniha nesie až od roku [[1991]], predchádzajúce vydania s podobným názvom a obdobným obsahom sa tiež v praxi považujú za “staršie vydania” Pravidiel slovenského pravopisu.

* Vážny , V.: Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom, Štátne nakladateľstvo/Státní nakladatelství, [[Praha]], [[1931]], 1. vydanie

*Banik A.A.: Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným a gramatickým slovníkom, [[Matica slovenská]], Turčianky[[Martin (mesto na Slovensku)|Turčiansky Sv.Svätý Martin]], [[1940]], 1. („2“).vydanie:

*Peciar, Š. a kol.: Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným a gramatickým slovníkom 1. ("3") - 11. ("13") vydanie: Vydavateľstvo SAV, Bratislava, [[1953]], [[1954]], [[1957]], [[1962]], [[1963]], [[1964]], [[1965]], [[1966]], [[1967]], [[1970]], [[1971]]

*Kačala, J. a kol.: Pravidlá slovenkéhoslovenského pravopisu 1. ("14") – 3. („16“) vydanie, Veda, Bratislava]], [[1991]], [[1998]], [[2000]]

PSP z roku [[1931]] rámcovo vychádzali zo staršieho variantu [[Samo Czambel|Czamblovej]] kodifikácie, no príklon k [[čeština|češtine]], respektíve k bohemizmom, ktoré v danom období prenikali do slovenčiny, je v nej väčší, systematickejší. Pri kodifikácii sa spravidla dávala prednosť javom spoločným češtine a slovenčine (''vedeť, mleť, bereš''), niekedy sa kodifikovalo české znenie (mučedlník, tlumiť, ohrožený) alebo sa pripúšťalo slovenské i české znenie (napríklad ''prášok : prášek, lakeť: lokeť, rakyta : rokyta, sloboda : svoboda'' a podobne). V lexike sa okrem domácej slovnej zásoby niekedy presadzovali len české slová (''mluviť, nabídka, proťajší, zedník'') alebo české a slovenské slová popri sebe (typ ''kozel: cap''). V niektorých prípadoch sa žiadalo českými slovami nahrádzať hungarizmy a germanizmy (napríklad namiesto ''fľaša, faloš, kefa má byť láhva, klam, kartáč'').

O Pravidlách, o ich kodifikácii a cieľoch sa rozprúdila diskusia. Námietky vznikli aj v časti českej inteligencie. Na Slovensku väčšia časť inteligencie vydanie Pravidiel chápala ako čin namierený proti svojbytnosti slovenského národa a dovolávala sa nápravy. Roku [[1932]] vznikol časopis Slovenská reč, ktorý sa stal orgánom Matice slovenskej. Program činnosti redakcie bol formulovaný ako starostlivosť o zachovanie osobitosti (svojskosti) spisovnej slovenčiny. Podľa neho v hláskosloví a tvarosloví sa treba držať matičného spisovného úzu, v syntaxi a frazeológii vzorom má byť ľudová reč a jazyk v dielach významných spisovateľov, slovník sa má budovať z domáceho fondu, slovám českého a germánskeho pôvodu sa podľa možností treba vyhýbať. Pre jazykovú prax to znamenalo dodržiavať pravopis podľa martinského spisovného úzu (''prášok, lakeť, rakyta, vidieť, mlieť, koniec, beriem, berieš'' atď.). V lexike sa mali používať slová zaužívané v slovenčine a zavádzať slová z nárečí alebo z diel dobrých spisovateľov. Na Slovensku centrálne úrady používali bohemizované PSP, ale diela Matice slovenskej tzv. matičný úzus (Slovenská reč bola jeho extrémna podoba).

Ďalšie vydanie Pravidiel slov. pravopisu z roku [[1931]] pripravil H. Bartek podľa úzu Slovenskej reči (matičný úzus) ako jeho hlavný redaktor. V roku [[1939]] však Univerzitná komisia Bartkov návrh zamietla.

V nových PSP z roku [[1940]] sa v zásade kodifikoval matičný spisovný úzus s menšou revíziou starších puristických zásahov do spisovnej lexiky. Upravil sa spôsob písania viacerých slov podľa spisovnej výslovnosti, ustálili sa pravidlá označovania kvantity v slovách cudzieho pôvodu a upravili sa niektoré gramatické poučky.

PSP z roku [[1953]] boli významné tým, že vykonali aj – pomerne výraznú – reformu pravopisného systému (pozri [[pravopisná reforma slovenčiny z roku 1953]]). Z hlavných bodov spomeňme: zrušenie –ly minulého času (tak ako dnes), zjednodušenie písania predložiek s / z (tak ako dnes), zmena písania predpony s-/z- (pozri nižšie), kodifikovanie dvojtvarov –ie-/-e- v genitíve plurál (napr. súken/súkien), kodifikovanie dvojtvarov ''napäl/napol'' a podobne. Cieľom týchto pravidiel bolo odstrániť niektoré (údajne) puristické tendencie a okrem toho priblížiť pravopis súdobej výslovnosti a teda oslabiť historicko-etymologický princíp pravopisu.

Tieto pravidlá vyšli v rokoch 1953 – 1953–[[1971]] vo viacerých veľkých vydaniach, lebo sa používali ako povinná školská pomôcka (v [[70. roky 20. storočia|70.]] a [[80. roky 20. storočia|80. rokoch]] ich nahradila [[Príručka slovenského pravopisu]], v [[90. roky 20. storočia|90. rokoch]] sa do škôl opäť vrátili PSP). Tieto vydania neobsahovali väčšie zmeny, s výnimkou PSP z roku [[1970]], ktoré obsahovali zmenu písania predpôn s-/z- na dnešný stav (okrem slova smena- dnes zmena), prijatú v roku [[1968]].

Po dlhej prestávke, počas ktorej verejnosť stále intenzívnejšie pociťovala absenciu oficiálnej pravopisnej príručky, vyšli v roku [[1991]] nové PSP. Neobsahovali veľké zmeny.

*zmenilo sa písanie veľkého písmena v názvoch ulíc, mostov a podobne (''ulica Osloboditeľov'' – dnes: ''Ulica Osloboditeľov'')

*zaviedli sa dvojtvary písania výrazov typu ''dobiela/do biela, dovidenia/do videnia''*zrušila sa výnimka z rytmického zákona v činnom príčastí (napr. píšúci - dnes píšuci) , v podstatných menách na –ár, -áreň (''prevádzkár'' dnes: ''prevádzkar'') a slovách typu ''kamzičí, trpasličé'' (''kamzíčí'' – dnes ''kamzičí'')