Dejiny Slovenska: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace |
|||
Riadok 111:
Roku [[1241]] prichádzajú do Uhorska pod velením [[Batuchán]]a [[Tatári]] (pozri [[Mongolský vpád do Uhorska]]). Po ich odchode roku [[1242]] ostali niektoré časti Slovenska kompletne vyľudnené a začal hladomor. Aby sa zaplnili vyľudnené oblasti, začal uhorský kráľ [[Belo IV.]] pozývať na Slovensko [[Nemecko|nemeckých]] kolonistov, ktorí priniesli nemecké právo a začali zakladať nové mestá. Mnohé lokality taktiež dostávajú mestské výsady (napr. [[Zvolen]], [[Nitra]], [[Banská Bystrica]], [[Krupina]] atď.). Kráľ, motivovaný mongolskou inváziou, dal taktiež na Slovensku vystavať kamenné hrady. Kráľovská moc po invázii je v kríze, kráľ má pod svojou priamou správou len časť územia. Keď roku [[1301]] zomiera kráľ [[Ondrej III.]], vymiera aj rod Arpádovcov.
==== Matúš Čák (Csák) Trenčiansky a Anjouovci ====
[[Obrázok:Chronicon Pictum I Karoly Robert.jpg|right|thumb|160px|[[Karol Róbert z Anjou]]]]
Už za posledných Arpádovcov sa moc v krajine dostáva do rúk veľmožov. Najmocnejší z nich, [[Matúš Čák Trenčiansky]], držiaci po vymretí arpádovského rodu až do svojej smrti roku [[1321]] vo svojej moci väčšinu slovenského územia. Roku 1301 ponúkol českému kráľovi z rodu [[Přemyslovci|Přemyslovcov]] [[Václav II.|Václavovi II.]] uhorský trón (ako protikandidát vystúpil [[Karol Róbert z Anjou]] z dynastie [[Anjouovci|Anjouovcov]], no je donútený prepustiť trón), no na trón nastúpi až jeho syn, [[Václav III.]] ako Ladislav V. Nedosahuje však všeobecné uznanie a na trón nastupuje bavorský vojvoda [[Otto III. Wittelsbach]], ktorý je pre zmenu uväznený rebelmi. Karol Róbert z Anjou má teda voľnú cestu a roku [[1308]]/[[1309]] zasadol na trón. Oficiálne sa stal kráľom až po korunovácii v [[Székesfehérvár|Stoličnom Belehrade]] roku [[1310]]. Proti nemu sa však začal búriť Matúš Čák, až kým ho roku [[1312]] Karol Róbert neporazil v [[Bitka pri Rozhanovciach|bitke pri Rozhanovciach]]. Po porazení odbojných veľmožov začal Karol Róbert upevňovať kráľovskú moc, zaviedol pevnú menu a stále dane. Keď roku [[1342]] zomrel, na trón zasadol jeho syn [[Ľudovít I. (Uhorsko)|Ľudovít I.]], ktorý mal zaručenú aj poľskú korunu zmluvou, ktorú jeho otec uzavrel s poľským kráľom tri roky pred svojou smrťou. Za jeho vlády sa Uhorské kráľovstvo vypracovalo na pozíciu európskej veľmoci. Roku [[1370]] je zvolený za poľského kráľa. Po jeho smrti sa stáva kráľovnou jeho dcéra [[Mária (Uhorsko)|Mária]]. Nastáva boj o politickú moc a uhorskú korunu. Napokon je roku [[1387]] uznaný za kráľa jej manžel [[Žigmund Luxemburský]].
==== Rôzne rody a Huňadyovci (Hunyadi) ====
[[Obrázok:Matei Corvin Johannes de Thurocz f137.jpg|thumb|200px|left|Vyobrazenie [[Matej Korvín|Mateja Korvína]] v dobovej kronike]]
Za vlády Žigmunda došlo opäť k oslabeniu kráľovskej moci (vnútropolitický rozvrat a vonkajšie vplyvy) Kráľ bojuje proti [[Turci|Turkom]] (r. [[1396]] porazený v [[Bitka pri Nikopole|bitke pri Nikopole]]) a proti [[Husitstvo|husitom]], ktorých revolučné hnutie našlo ohlas na Slovensku v radoch mestskej chudoby a poddaných. Svoje vojenské ťaženia proti nim, financoval najme z ťažby drahých kovov na Slovensku.
Riadok 122:
Keď po 50 rokoch svojej vlády zomiera roku [[1437]] nastupuje na trón [[Albrecht Habsburský]], manžel jeho dcéry. Zomiera však už v roku [[1439]] a nastáva boj o trón medzi [[Vladislav I. Jagelovský|Vladislavom I. Jagelovským]] a synom Albrechta [[Ladislav Pohrobok|Ladislavom Pohrobkom]] (obhajcom jeho záujmov aj [[Ján Jiskra z Brandýsa]]). V [[Bitka pri Varne|bitke pri Varne]] roku [[1444]] padol Vladislav a za právoplatného kráľa je uznaný mladý Ladislav (správcom krajiny zvolený [[Ján Huňady]]). Na Slovensku v tej dobe pôsobí hnutie bratríkov, šíriace myšlienky husitov, pôsobiaci na našom území od roku [[1451]] do roku [[1467]], kedy bol dobytý ich posledný tábor.
Po Ladislavovej smrti roku [[1457]] bol na trón roku [[1458]] zvolený [[Matej Korvín|Matej Huňady]] (Korvín), syn Jána Huňadyho, najbohatšieho veľmoža v Uhorsku. Ako svoj prvoradý cieľ určil potlačenie bratríckeho hnutia a ešte v roku svojej korunovácie jeho vojská porazili bratríkov pri Blatnom jazere. Ich posledný tábor bol dobytý roku 1467 vo [[Veľké Kostoľany|Veľkých Kostoľanoch]]. V [[Bratislava|Bratislave]] založil roku [[1465]] [[Universitas Istropolitana]], prvú univerzitu na území dňešného Slovenska. Korvín bol zástancom umenia a vzdelania, na kráľovský dvor pozýval učencom z celej Európy a s jeho vládou je spojený aj prienik [[Humanizmus|humanizmu]] a [[Renesancia|renesancie]] do Uhorska. Zomrel roku [[1490]], no nezanechal za sebou žiadneho legitímneho potomka, iba nemanželského syna Jána.
==== Jagelovci ====
Riadok 132:
Vysporiadať sa musel aj s Maximiliánom, rímskonemeckým cisárom, ktorý obsadil všetky uhorské územia v [[Rakúsko|Rakúsku]] a vyhnal odtiaľ uhorské posádky, ktoré tam boli už od čias Mateja Korvína. K ďalšiemu rozhodujúcemu úderu sa však už nezmohol a obaja panovníci sa dohodli na vzájomnom nástupníctve Habsburgovcov a Jagelovcov, po čom sa Maximilián zriekol nároku na trón.
Vladislav ešte musel čeliť povstaniu [[Juraj Dóža|Juraja Dóžu]], ktorého príčinou bolo vyhlásenie križiackej výpravy proti [[Osmanská ríša|Osmanskej ríši]]. Nakoniec bolo povstanie porazené a Juraj Dóža (Dózsa György) upálený. Pri a po povstaní zomrelo približne 50 000 ľudí a nastolené bolo tzv. „druhé nevoľníctvo“. Vladislav zomrel v roku [[1516]] a zanechal za sebou astronomický dlh, čítajúci vyše 400 000 zlatých len v Uhorsku. (Vladislav bol aj český kráľ) Na trón zasadol jeho desaťročný syn [[Ľudovít II. (Uhorsko)|Ľudovít II.]]
Otec mu zanechal dve rozvrátené krajiny, vysoký dlh a navyše musel čeliť aj Osmanskej expanzii. V rokoch [[1525]]-[[1526]] musí čeliť sedliackemu povstaniu a po jeho potlačení osmanskému útoku. V osudnej [[Bitka pri Moháči|bitke pri Moháči]] roku 1526 je kráľovské vojsko porazené (aj zradou [[Ján Zápoľský|Jána Zápoľského]] (Zapolya), ktorý údajne nečinne čakal na výsledok bitky a do bojov nezasiahol). Kráľ Ľudovít zomrel na úteku, Osmani dobili celú Dolnú zem.
==== Habsburgovci ====
Riadok 140:
[[Obrázok:Ferdinand I (1503-1564).jpg|200px|náhľad|left|[[Ferdinand I. Habsburský]]]]
Po Ľudovítovej smrti boli na trón dvaja kandidáti, uhorský magnát Ján Zápoľský (Zapolya) a rakúske arciknieža [[Ferdinand I. Habsburský]]. Časť šľachty podporovala Jána a druhá Ferdinanda, obaja boli korunovaní, Ján Zápoľský narýchlo roku 1526 a Ferdinand o dvoch neskôr. Uhorsko tak malo dvoch kráľov a rozpútala sa občianska vojna medzi oboma kandidátmi na trón. Keď sa začalo víťazstvo prikláňať na Ferdinandovu stranu, Ján Zápoľský si neváhal pozvať na pomoc Osmanov, ktorí vtrhli do Uhorska roku [[1529]] a dobyli celú Dolnú zem. Týmto krokom sa vlastne Uhorsko rozdelilo na tri časti: tzv. [[Budínsky pašalík]], stredné a juhozápadné Uhorsko ovládané Turkami, Zápoľského [[Sedmohradsko]] (de facto osmanský protektorát) a tzv. Kráľovské Uhorsko, čiže Slovensko a Zadunajsko (Ferdinand Habsburský). Mierom vo [[Veľký Varadín|Veľkom Varadíne]] z roku [[1538]] dochádza k dohode medzi Ferdinandom a Zápoľským, podľa ktorej ak zomrie jeden z nich bez potomkov, nástupnícke právo prejde na toho druhého.
Po Zápoľského smrti však jeho manželka Izabela dáva korunovať za kráľa jeho syna [[Ján Žigmund|Jána Žigmunda]] a začína nová občianska vojna (Ján Žigmund kráľom východného Uhorska). Bratislava sa roku [[1536]] stáva hlavným mestom Uhorska po obsadení [[Budín]]a, [[Ostrihom (mesto)|Ostrihom]]u a [[Stoličný Belehrad|Stoličného Belehradu]]. Do Uhorska opäť vtrhli Turci ([[1541]]) a tentoraz sa tu natrvalo usadzujú. [[Trnava]] sa roku [[1543]] sídelným mestom [[Ostrihomské arcibiskupstvo|Ostrihomského arcibiskupstva]]. Uhorsko je definitívne rozdelené na tri časti, potvrdené to je aj v mieri v Drinopole z roku
Riadok 150:
[[Obrázok:Stephan Bocskay.png|200px|náhľad|[[Štefan Bočkaj]]]]
Roku [[1604]] zahajuje [[Štefan Bočkaj]](Bocskay) na území Slovenska povstanie proti Habsburgovcom. Tým vlastne otvára bránu do Uhorska Turkom, ktorým sa podarí dobyť [[Ostrihom (mesto)|Ostrihom]] a [[Pešť]], územia, ktoré predtým stratili. Bočkaj (Bocskay)obsadil celé východné Slovensko a svojím sídlom učinil [[Košice]]. Uzavrel spojenectvo s Turkami a s pomocou ich a s pomocou slovenských šľachticov dobyl územia na juhu Slovenska. V druhej polovici roku [[1605]] mal pod kontrolou už takmer celé Slovensko, okrem hlavného mesta Uhorska, Bratislavy. V novembri toho istého roku už začala šľachta rokovať o mieri s Habsburgovcami, pretože bočkajovské vojská začali rabovať v krajine a pretože sa obávali že Turci si budú chcieť ponechať obsadené územia. Bočkaj s mierom súhlasil v obave, že by uzavreli mier bez neho. V roku [[1606]] bol uzavretý mier a šľachte navrátená časť privilégií.
[[Obrázok:Gabriel Bethlen.jpg|náhľad|left|200px|[[Gabriel
Keď roku [[1618]] vypuklo české stavovské povstanie, využil túto situáciu [[Gabriel Betlen]] (Bethlen) a spolu so svojou armádou (tvorenou väčšinou z hajdúchov a sedmohradských Sikulov) vpadol na východné Slovensko. Porazil kráľovské vojsko a roku [[1619]] obsadil Košice. Betlenova armáda (v tom čase už takmer tridsaťtisícová) postupovala cez juh a stred Slovenska na západ, obsadila [[Levice]], Trnavu a dokonca aj hlavné mesto Uhorska, Bratislavu. Betlen sa potom spojil s povstaleckými českými stavmi a spolu postupovali na [[Viedeň]]. Zabránil mu v tom [[Juraj Druget]] s poľskými žoldniermi, ktorí vpadli na východné Slovensko a donútili tak Betlena ustúpiť od Viedne. Po tom uzavrel dočasne s uhorským kráľom [[Ferdinand II. (Uhorsko)|Ferdinandom II.]] mier.
K obnoveniu bojov došlo v druhej polovici roku [[1620]], keď povstalci obsadili Nitru a odrazili útok cisárskej armády na Bratislavu. Habsburgovci sa mohli po porazení českých stavov v [[Bitka na Bielej Hore|bitke na Bielej Hore]] plne sústrediť na povstanie na Slovensku. Betlen postupne prišiel o Bratislavu, Trnavu, celé stredné Slovensko a bol zatlačený až po Košice. Betlen vtedy zhromaždil armádu a došiel až po [[Rimavská Sobota|Rimavskú Sobotu]]. Po ďalšej porážke cisárskej armády v [[Bitka pri Jalnej|bitke pri Jalnej]] mohol Betlen opäť obsadiť Trnavu a Nitru.
Týmto počínaním sa snažil dosiahnuť vhodné podmienky mieru s Viedňou, čo sa mu napokon aj podarilo roku [[1621]]/[[1622]] (Mikulovský mier), musel však odstúpiť obsadené územia. Betlenovo (Bethlen) povstanie vlastne zabezpečilo výdobytky Bočkajovho (Bocskay) povstania.
Roku [[1643]] vypuklo povstanie [[Juraj I. Rákoci|Juraja I. Rákociho]] (Rákóczy), ktorého ciele boli obhájiť náboženskú slobodu uhorskej šľachty a potvrdenie šľachtických výsad. Podporované bolo Turkami. Ukončil ho roku [[1645]] [[Linecký mier]].
V prvej polovici 17. storočia vypuklo aj ľudové povstanie [[Peter Časár|Petra Časára]] (Császár), ktoré však bolo kruto potlačené a účastníci popravení.
Sprisahanie šľachtických rodov proti panovníkovi, roku [[1669]] je zradou prezradené, Habsburgovci úplne zlikvidovali bohaté rody, zhabali ich majetok a vodcov popravili.
Roku [[1678]] sa vodcom povstalcov stal [[Imrich Tököli]] (Thököly), ktorý sa opieral o pomoc Turkov, ktorí roku [[1683]] dorazili až ku Viedni, no boli porazení (začalo postupné vytláčanie Turkov z Uhorska, definitívne zavŕšené roku [[1685]]), čím vlastne padlo aj Tököliho povstanie. V roku [[1687]] sa konali tzv. „prešovské jatky“, ktorých organizátorom bol generál Caraffa. Bola to vlastne poprava hlavných vodcov povstania, tých ktorí nestihli utiecť s Turkami. (Tököli ušiel)
Roku [[1703]] vypuklo posledné protihabsburské povstanie, vedené [[František II. Rákoci|Františkom II. Rákocim]] (Rákóczy. Od ostatných sa líšilo tým, že v ňom bojovali aj ľudové masy. Ukončené bolo roku [[1711]] [[Satmársky mier|Satmárskym mierom]], ktorý zároveň ukončil všetky protihabsburské stavovské povstania.
===== 18. storočie =====
Riadok 179:
Po Karolovej smrti roku [[1740]] nastupuje na trón jeho dcéra [[Mária Terézia]]. Už na začiatku svojej vlády sa musela vysporiadať s požiadavkami iných európskych veľmocí, pruský kráľ [[Fridrich II.]] vzniesol nárok na Sliezsko a potom aj zaútočil a obsadil ho ([[1740]]/[[1741]]). Takisto aj Francúzi, s podporou Bavorov a Sasov obsadili [[Čechy]] a bavorské knieža [[Karol Albrecht|Karola Albrechta]] vyhlásili za českého kráľa. Vojny o rakúske dedičstvo trvali do roku [[1748]]. Strata Sliezska sa potom potvrdila aj v sedemročnej vojne. ([[1756]]-[[1763]])
Po vojnách dospela Mária Terézia k názoru, že vojensky a hospodársky slabé Uhorsko potrebuje reformy (v čom jej pomáhali mnohí vedci a učenci, medzi inými aj Slováci [[Matej Bel]] a [[Adam František Kollár]]). Zreformovala armádu, všetci velitelia sa museli oboznámiť s modernými vojenskými praktikami a zakladala manufaktúry, niekoľko aj na
Jozef II. nastúpil na trón po matkinej smrti roku [[1780]] a pokračoval v reformácii Uhorska. Roku [[1781]] vydáva tzv. „tolerančný patent“, ktorým dal určité protestantom a iným nekatolíckym konfesiám určité náboženské slobody. Roku [[1785]] zrušil stoličnú samosprávu a nahradil ju desiatimi štátnymi dištriktmi, presunul mnohé centrálne uhorské úrady zo Slovenska do Budína a zrušil nevoľníctvo v Uhorsku (roku 1781 v Čechách). Niekoľko mesiacov pred smrťou bol donútený odvolať všetky reformy, okrem tolerančného patentu a zrušenia nevoľníctva. Zomrel roku [[1790]].
| |||