Slovenská republika (1939 – 1945): Rozdiel medzi revíziami

d (→‎Externé odkazy: wikisource fix)
 
== Vzťah k Nemecku ==
Najtesnejšie vzťahy mal Slovenský štát, pochopiteľne, s Nemeckom. Nemecká ríša bola medzi prvými štátmi, ktorý uznal de facto et de iure Slovenský štát. Zároveň sa stavala do pozície ochrancu zvrchovanosti Slovenska.
Od počiatku bola Slovenská republika závislá od nacistického Nemecka. [[23. marec|23. marca]] Slovensko prijalo tzv. Ochrannú zmluvu (''Zmluva o ochrannom zväzku medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom''), ktorá (aspoň formálne) zabezpečovala podradenosť slovenskej vojenskej a ekonomickej politiky Hitlerovmu Nemecku. Následkom tejto dohody sa Slovensko pripojilo k štátom Osi a neskôr bojovalo na strane [[Nemecko|Nemecka]] proti [[Poľsko|Poľsku]], [[Sovietsky zväz|Sovietskemu zväzu]], [[Spojené kráľovstvo|Veľkej Británii]] a [[Spojené štáty|Spojeným štátom]]. Na druhej strane, až do vypuknutia [[Slovenské národné povstanie|SNP]] nebolo Slovensko počas druhej svetovej vojny okupované nacistickým Nemeckom, ktoré iba získalo právo zriaďovať svoje vojenské jednotky v tzv. ochrannom pásme pozdĺž hraníc s Moravou (t.j. s Protektorátom, čiže s Nemeckom).
18.3.1939 bol predseda slovenskej vlády Jozef Tiso pozvaný do Viedne, kde mu nemecký kancelár Adolf Hitler predložil svoje požiadavky, ktorých splnením podmienil prevzatie ochrany Slovenska. Okrem iného považoval vlastne obsadenie značnej časti Slovenska a jeho prakticky úplné podriadenie záujmom Nemecka. Keď to Tiso počul, vstal od stola, zamietol Hitlerove požiadavky („Tohto sa ja nechytám, takúto prácu ja konať nebudem!“) a poberal sa na odchod. Bolo to už druhýkrát v priebehu jedného týždňa, kedy sa Tiso významne vzoprel Hitlerovi. Avšak predtým, ako Tiso stihol opustiť miestnosť, Hitler tiež vstal od stola a povedal, že sú to len požiadavky jeho generálov, o ktorých možno diskutovať. Následne vyhlásil: „Zo Slovenska nechcem ani piaď zeme. Tu sa musia Slováci uplatňovať a rozvíjať po svojom: národne, kultúrne a hospodársky. Ručím za plnú samostatnosť a garantujem hranice Slovenska.“ Len po tom, ako si Tiso na mieste písomne zaznačil tieto slová, bol ochotný pokračovať v rokovaní.
Výsledkom jednaní bolo podpísanie „Smluvy o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom“. V 1. článku vyhlasovala, že „Nemecká ríša preberá ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia.“ Druhý článok umožňoval Nemecku na úzkom páse územia západného Slovenska (ktoré bolo v prvotnej ponuke omnoho širšie) zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené vojenskou silou, ktorú pokladá za potrebnú. V III. a IV. článku si Nemecko zaistilo, že Slovenský štát bude koordinovať svoju zahraničnú a vojnovú politiku viesť „v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou“ (aj na základe tohto ustanovenia Slovensko vstúpilo do vojny s Poľskom, ZSSR, Veľkou Britániou a USA). Zmluva mala platiť 5 rokov.
Jozef Tiso podpísal dohodu už 19. marca vo Viedni, nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop až 23. marca v Berlíne. V ten istý deň v Berlíne bol podpísaný aj Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, ktorý Slovensku zabezpečil vlastnú menu, colnú suverenitu územia, presun finančných prostriedkov z Národnej banky v Prahe, pomoc Nemeckej ríšskej banky pri zriadení Slovenskej národnej banky ako aj uprednostnený odbyt slovenských výrobkov na nemeckom trhu. Zároveň však tiež Nemcom otvoril možnosť kontroly a využívania slovenského hospodárstva v prospech Nemeckej ríše.
Slovenský štát pristúpil aj k zmluvám, ktoré sa stali základom nemecko-taliansko-japonskej spolupráce. 24. novembra 1940 pristúpil k Paktu troch mocností. 25. novembra 1941 predseda slovenskej vlády Vojtech Tuka podpísal v Berlíne pristúpenie Slovenského štátu k paktu proti Komunistickej internacionále, ktorý uzavreli Nemecko, Taliansko a Japonsko presne pred 5 rokov predtým.
Nemecký vplyv na Slovensku bol pomerne veľký, čo sa prejavilo napr. pri salzburských rokovaniach, keď 28. júla 1940 Hitler pozval prezidenta Tisu do Salzburgu, kde mu nanútil zmenu na postoch ministra zahraničia a vnútra, kam boli dosadení prívrženci národného socializmu Vojtech Tuka (ministerstvo zahraničia) a Alexander Mach (ministerstvo vnútra).
Mnohí predstavitelia Slovenského štátu, združení najmä okolo prezidenta Tisu, sa ale snažili v rámci svojich možností čo najviac odporovať nemeckému tlaku.
Nemecký generál F. Schlieper 31. marca 1942 hlásil svojim nemeckým nadriadeným, že prácu nemeckej vojenskej komisie mimoriadne sťažovalo, keď prezident Tiso odmietavo kritizoval činnosť nemeckých poradcov.
Koncom júna 1942 komunista Viliam Široký navrhoval „zastaviť nepolitický boj proti Tisovi a jeho táboru, lebo Tisov tábor je odporcom nacizmu a odporcom zotročovania slovenského života“.
V júli 1944 piate ilegálne vedenie KSS vypracovalo správu o vývoji na Slovensku po 6. októbri 1938, kde sa okrem iného uvádza:
„Fakt je, že tento štát má samostatnosť, a to takú, aká je možná vo vojne. Niet sporu o tom, že vznikla z milosti Hitlera, a že z tejto milosti ešte existuje. Už tisíckrát nastala panika, že Nemci obsadia Slovensko. Dodnes sa tak nestalo. Svoje vnútorné veci si vedie režim sám. Hospodárstvo si riadia domáci ľudia. Zákonodarstvo, školy a pod. sú vedené domácimi ľuďmi. Vplyv nemecký je veľký, ale pritom nie taký, aby samostatnosť bola hlúpou maskou. Napríklad Gestapo na Slovensku za celých 5 rokov nezatklo jediného slovenského občana.“
Ba dokonca Slovensko ako jediný štát v Európe si dovolilo vznášať územné požiadavky voči Nemeckej ríši.
 
== Politika ==
Anonymný používateľ