Eliška Přemyslovna: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
dBez shrnutí editace |
Bez shrnutí editace |
||
Riadok 1:
[[Obrázok:John of Luxemburg-Wedding.jpg|thumb|Svadba Jána Luxemburského s Eliškou Přemyslovnou v roku 1310]]
'''Alžbeta Přemyslovna''' alebo '''Eliška Přemyslovna''' (* [[20. január]] [[1292]] – † [[28. september]] [[1330]]) bola dcérou českého [[kráľ]]a [[Václav II.|Václava II.]] z jeho prvého manželstva s [[Guta Habsburská|Gutou Habsburskou]]. Po zavraždení svojho brata [[Václav III.|Václava III.]] sa ako nevydatá kráľovská dcéra stala jedným z kľúčových aktérov mocenských sporov o ovládnutie [[České kráľovstvo|Českého kráľovstva]]. V roku [[1310]] se stala manželkou [[Ján Luxemburský|Jána Luxemburského]], syna vtedajšieho [[cisár]]a [[Henrich VII. Luxemburský|Henricha VII.]], a českou kráľovnou.
Keď mala päť rokov, zomrela jej matka. Z desiatich detí, ktoré priviedla na svet Guta Habsburská, žili už len štyri. Šesť rokov po jej smrti sa Eliškin otec Václav II. znovu oženil. Jeho vyvolenou sa stala poľská princezná Richenza z rodu Piastovcov - v Čechách ju volali Alžbeta Rejčka. S jej rukou Václav II. získal poľskú korunu a Eliška macochu, s ktorou však nemala dobry vzťah.
Jej mladosť poznamenalo mnoho vecí - ničivý požiar na Pražskom hrade roku 1303, dlhé otcovo zomieranie a jeho smrť o dva roky neskôr, atentát na jej brata Václava III. v Olomouci, ktorým vymrel po meči rok Přemyslovcov, slabá vláda švagra Henricha Korutánskeho, ale aj krátke habsburské intermezzo s ktorym sa na český trón opäť dostala Alžbeta Rejčka.
Eliška bola veľmi hrda, cieľavedoma a inteligenta a tak keď videla že, že vláda Henricha Korutánskeho a neskôr Rudolfa Habsburskeho neviedli k nastoleniu poriadku v Čechah, a že česká šľachta sa čim ďalej tým viac búrila pod vládou týchto kráľov využila svoj pôvod a ako posledna princezna s dynastie Přemyslovcov, ktorá nebola vydatá, dala v roku 1310 svoju ruku aj s kráľovstvom Jánovi Luxemburskému, synovi cisára Henricha VII. Luxemburskeho.
Získala podporu väčšiny českej šľachty a tak sa Ján Luxembursky stal novým kráľom, po neúspešnej vláde Henricha Korutánskeho, ktorého mimochodom vyhnali z Čiech.
Manželstvo Elišky a Jána po dynastickej stránke fungovalo dobre. Eliška v priebehu desiatich rokov priviedla na svet sedem detí. Ale po citovej stránke to bolo iné. Jednak preto, že Eliška bola príliš hrdá a príliš žiarlivá ale aj kvôli rozdielnym názorom na politiku. Spočiatku vyspelá mladá kráľovna svojho manžela ovládala, a on konal to čo mu našepkala (ako napríklad poprava Jindřicha z Lipé, milenca jej nenávidenej macochy), ale neskôr kráľ dospel, začal prejavovať svoju voľu. K vyvrcholeniu manželskej krízy došlo v roku 1319. Kráľ sa dozvedel o predpokladanom sprísahaní, ktoré síce nebolo ničím podložené ale hodilo sa mu. Hlavou sprísahania mala byť Eliška, ktorá ho mala zvrhnuť z trónu a namiesto neho mal na trón zasadnuť ich spoločný syn Václav (neskorší cisár Karola IV.). Ján toto sprísahanie odhalil a domnelých vinníkov potrestal takto. Elišku zavrel na hrade Mělník, zobral jej deti a syna Václava poslal do Francúzska. Eliška sa so synom už nikdy nestretla.
Ešte predtým jej vzal aj mladšiu dcéru Gutu a poslal ju na výchovu k durínskemu landgrófovi na jeho hrad Wartburg. V tom istom čase odlúčil od matky i staršiu Margarétu, ktorá putovala do Landshutu, na dvor dolnobavorského vojvodu. Rozhodol sa zabrániť manželke zasahovať do výchovy ich detí a zbaviť ju akéhokoľvek vplyvu.
Celkom izolovaná a všetkými opustená, stále viac prenasledovaná predstavou, že sa sama stane obeťou šľachtickej nenávisti a úkladnej vraždy, rozhodla sa Eliška uniknúť z českého prostredia. Ušla do Bavorska za svojou dcérou. Niektorí jej konanie považovali za otvorený prejav nepriateľstva voči Jánovi a jeho šľachtickým obľúbencom. V bavorskom exile priviedla na svet svoje posledné deti - dvojčatá Annu a Elišku. V tom čase si narobila viac ako dvetisíc hrivien striebra dlhov, pretože manžel jej zakázal posielať akékoľvek finančné prostriedky. Do Čiech sa vrátila až začiatkom roku 1325. Namiesto sebavedomej a ctižiadostivej panovníčky Ján našiel zlomenú a chorú ženu. Trpela na tuberkulózu, takú častú v jej rode. Zostávalo jej ešte päť rokov života.
Manželstvo Elišky a Jána sa neskončilo rozvodom. Pred svetom tvorili pár, ale úplné odcudzenie už nikdy neprekonali. Eliška dožila svoj nešťastný osud v úplnej izolácii. Posledné roky trávila ako typická žena epochy gotiky. Zbierala ostatky svätých, korešpondovala s pápežskou kúriou, snažila sa dosiahnuť kanonizáciu svojej pratety Anežky Českej, podporovala stavbu zbraslavského kláštora... Príliš ticho bolo v jej okolí na sklonku života. Jej manžel stále viac a viac strhával vír európskej politiky, deti boli zasnúbené a rozišli sa po celej Európe. Ona zostala sama a opustená. Zomrela 28. septembra 1330 na Vyšehrade a prepoštovom dome, veľmi dlho trápená horúčkami a pľúcnou chorobou, v tridsiatom deviatom roku svojho života. Ján Luxemburský pri nej nebol a nezúčastnil sa ani uloženia jej telesných pozostatkov v zbraslavskom kláštore. Smutná správa ho zastihla v Tridente uprostred príprav na vojenskú prípravu.
Porodila sedem detí, medzi nimi rímskeho kráľa a cisára [[Karol IV. (SRR)|Karola IV.]] a moravského arcivojvodu [[Ján Henrich Luxemburský|Jána Henricha]].
| |||