Přemysl Otakar II.: Rozdiel medzi revíziami

Pridaných 5 886 bajtov ,  pred 14 rokmi
chýba zhrnutie úprav
d (robot Pridal: fi:Ottokar II Přemysl)
[[sr:Отакар II Пшемисл]]
[[zh:普什米塞·奥托卡二世]]
 
Přemysl Otakar II. sa narodil okolo roku 1223. A jeho vstup do českej histórie nebol príliš slávny. V roku 1248 skupina odbojných šľachticov zvolila totiž mladého Přemysla za "mladšieho kráľa" a postavila ho do čela odboji prota jeho otcovi Václavovi I.
Ale povstanie skončilo neúspechom a Přemysl sa musel uspokojiť s Moravským markgrófstvom.
Dosť dlho boli vzťahy otca a syna naštrbene, ale spoločna politika ich opäť spojila.
 
V roku 1246 zomrel posledný rakúsky vojvoda Friedrich III. z dynastie Babenbergovcov bez mužského potomka. Tzv. privilégium minus potvrdzovalo ženám babenberskej dynastie právo na rakúske vojvodstvo, a s ich rukou ho mohol získať ktorýkoľvek z nápadníkov.
Roku 1251 predstavitelia rakúskej šľachty navrhli českému kráľovi Václavovi I., aby sa ujal osirotených babenberských dŕžav. Ten neodmietol a ako ich spravovateľa poslal svojho syna Přemysla Otakara, ktorý vstúpil do mesta Viedne a do iných miest, hradov a hrádkov. Aby svoju pozíciu upevnil aj po právnej stránke, oženil sa so stárnucou Margarétou, sestrou zosnulého vojvodu.
 
Tento výsostne politický zväzok mu však mnoho šťastia nepriniesol. Splnil však základný očakávaný cieľ. Garantoval územný zisk pre dynastiu Přemyslovcov a výrazne posilnil jej pozíciu v Európe. Bolo to nerovné spojenie a už mnohí súčasníci ho komentovali rôznymi ironickými poznámkami. Budúci Přemysl Otakar II.., „kráľ železný a zlatý“, sa stal pánom Rakúska a Štajerska. No ťažko mohol dúfať, že ho Margaréta obdarí deťmi a zabezpečí pokračovanie českej panovníckej dynastie Přemyslovcov.
 
Tento výrazne politický akt pobúril uhorského kráľa Bela, ktorý sa takisto usiloval o Rakúsko. Medzitým v roku 1253 zomrel Václav I. Přemysl sa ujal vlády v Čechách.
Problémy s uhorským kráľom nakoniec vyvrcholili v júni roku 1260 bitkou pri Kressenbrune, v ktorej bol Bela porazený. V roku stihol Přemysl tri dôležité veci. Položiť si na hlavu českú korunu, rozviesť sa so starou Margarétou a vziať si mladú Kunhutu, ktorá bola Belovou vnučkou. Tak sa opäť manželský zväzok stal prostriedkom na ďalšie posilnenie vplyvu Českeho kráľovstva.
 
Přemysl Otakar II. vytvoril rozsiahlu ríšu, ktorá siahala až k Jadranskému moru. Vedľa rakúských zemí získal roku 1261 Štýrsko, 1269 Korutansko, Kraňsko a vindickou marku, 1272 sa stal generálnym kapitánom aquilejského patriarchátu. Roku 1266 pripojil k Čechách Chebko a pravdepodobne roku 1273 Sušicko. V rokoch 1254 až 1245 a 1267-1268 viedol križiacke výpravy do pobaltského Pruska, kde založil hrad Královec (Königsburg). Cieľom výpravy bolo vytvoriť pod českou správou jednotné územia v oblasti Pruska a Litvy a získať tak vplyv na poľské kniežatá, ale tiež posilniť postavenie u pápežskej kúrie. Je pravdepodobné, že Přemysl mal v úmysle aspirovať na rímsku korunu, ako naznačujú niektoré jednania z rokov 1254-1255. Vďaka svojmu dynamickému a úspešnému postupu na juh sa však zrejme zdal ríšským kniežaťom príliš silným mužom.
 
V zahraničnej politike postupoval Přemysl Otakar kolísavo, uznal za rímskeho kráľa ako Richarda Cornwallského tak Alfonza Kastilského. Od roku 1266 užíval titulu ,,ochránca majetku korunného vpravo od Rýna", ktorý mu prepožičial Richard. Ovládal tak fakticky časť ríšskeho majetku. Roku 1273 bol zvolený za rímskeho kráľa gróf Rudolf Habsburský, ktorý sa úspešne pokúsil o reštitúciu týchto majetkov. Přemyslov konflikt s Rudolfom bol nevyhnutný, zvlášť keď ,,kráľ železný a zlatý", ako Přemysla Otakara II. označovali jeho súčastníci, na počiatkočne Rudolfove snahy nereagoval. Ba dokonca neuznal ani za vhodné prijať od nového rímskeho kráľa svoje zeme ako léno, aj keď v tej dobe išlo o akt iba symbolický. Roku 1274 bol Přemysl zbavený vlády v alpskej zemi. Jeho postavenie v Čechách bolo v tej dobe naviac oslabované nekľudom a povstaniami. Roku 1276 proti nemu povastali aj juhočeský Vítkovci,ktorí sa nemohli zmieriť so založením Českých Budějovic a kláštora Zlaté Koruny na území južných Čiech.
 
Přemysl Otakar sa musel podrobiť svojmu súperovi. V novembri 1276 sa vo Viedni zmieril s Rudolfom Habsburským, vzdal sa Rakúska, Štýrska, Korutánska, Kraňska aj Chebska. Ponechal si iba Čechy a Moravu, ktoré prijal od Rudolfa v léno. Nový konflikt s rímskym kráľom bol však iba otázkou času. Roku 1278 sa Přemysl odhodlal k ofenzíve, ktorá sa skončila bitkou na Moravskom poli pri Dürnkrut (Suchých Krut) 26.8.1278. Přemysl bitku nielenže prehral, ale v nej prišiel o život. Telo zabitého českého kráľa, nabalzamované a verejne vystavené vo Viedni, bolo pochované až po uplynutí pápežskej kliatby roku 1279 v Znojme. Až v roku 1296 boli kráľove pozostatky prevezené do pražského kláštora Na Františku a roku 1373 uložené v katedrále sv. Víta na Pražskom hrade.
 
Počas dvadsaťpäťročného panovania Přemysla Otakara II. vyvrcholili zásadné spoločenské premeny českého štátu, ktorý sa pretvoril na stredovekú centralizovanú monarchiu. Přemysl už na začiatku svojej vlády previedol reformu súdnictva založeným zemského súdu, ktorého úradníci sa nazývali najvyššími zemskými úradnikmi. Za Přemyslovej lvády sa začal odlišovať snem a súd, boli založené zemské desky. Vyvrcholilo taktiež zakladanie kráľovským miest (napr. Čáslav, Louny, Kadaň, Č.Budějovice). Přemysl dal postaviť aj veľa významných kráľovských hradov, napr. Bezděz. Veľmi nákladná politika bola umožnená rozmachom ťažby striebra. Na sklonku jeho vlády došlo k legendárnej striebornej horúčke pri neskoršom meste Kútna Hora.
27

úprav