Ľudovít Košut: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Bubamara (diskusia | príspevky)
d Posledné úpravy používateľa 158.195.32.9 (diskusia) vrátené; bola obnovená posledná úprava 84.0.171.53
Khopesh (diskusia | príspevky)
úprava, vymazanie
Riadok 1:
[[Image:Kossuth Lajos Prinzhofer.jpg|right|thumb|Lajos Kossuth]]
{{na úpravu}}
'''ĽudovítLajos KošutKossuth''' (pôvodne '''Košút'''), po [[maďarčina|maďarsky]]: '''Kossuth Lajos''') (* [[19. september]] [[1802]], [[Monok]], (nadnešné [[ZemplíneMaďarsko]]), dnešné Maďarsko; † [[20. marec]] [[1894]], [[Turín]], [[Taliansko]]) bol maďarský [[právnik]], [[politik]], bojovník za nezávislosť [[Uhorsko|Uhorska]] od [[Rakúsko|Rakúska]], vodca maďarskej revolúcie (predsedav uhorskejrokoch vlády) 1848-1849. V roku [[1849]] bol predsedom Uhorskej vlády.
 
Dvojicu dominantných postáv kultúrneho a politického života v Uhorsku 19. storočia tvoria Lajos Kossuth (Ľudovít Košút) a [[Sándor Petőfi]] (Alexander Petrovič), obaja pôvodom Slováci. Na maďarskom nebi hviezdy prvej veľkosti, národní hrdinovia, po ktorých sú pomenované rôzne ustanovizne, námestia a ulice a ktorých mená si prepožičiavajú rôznorodé podujatia. Od svojho skonu majú trvalé miesto v maďarskom panteóne. Hoci boli obaja Slováci, sami seba pokladali za Maďarov.
 
== Životopis ==
Rodovou kolískou Ľudovíta alias Lajosa Kossutha bol Turiec, dedinka Košúty, dnes súčasť Martina. Jeho strýkom bol paradoxne slovenský národovec [[Juraj Košút]], u ktorého zvykol trávievať prázdniny.
Lajos Kossuth sa narodil v [[Monok]]u roku [[1802]] ako najstaršie zo štyroch detí. Jeho otec, László Kossuth, bol právnik. Rodina Kossuthovcov bola čiastočne aj sloveského pôvodu (predkovia rodiny pochádzali z oblasti [[Turiec|Turca]] z 13. storočia). Jeho rodičia patrili k nižšej šľachte. Jeho matka, Karolina Weberová, bola pôvodom z [[Nemci|Nemeckej]] [[luterán]]skej rodiny, ktorá sa usadila v [[Prešov]]e. Kossuthovou materinskou rečou bola maďarčina, aj keď dobre ovládal aj [[Nemčina|nemčinu]]<ref> Lendvai, P.:Tisíc let Maďarského národa. Academia, Praha, 2002, 457 s.</ref>. Niektorí historici však tvrdia, že bol Slovák<ref>Herre F.: Kaiser Franz Jozeph von Österreich. Kolín n. Rýnom, 1978</ref>, alebo že jeho matka vôbec neovládala maďarčinu<ref>Crankshaw, E.: The fall of the House Habsurg. Londýn, 1963</ref>. Jeho strýkom bol slovenský národovec [[Juraj Košút]], u ktorého trávieval prázdniny. Aj keď mal Lajos Kossuth čiastočne aj slovenské korene, hlásil sa za [[Maďari|Maďara]] a dokonca otvorene popieral existenciu [[Slováci|Slovenského národa]].
 
{{Pracuje sa (2)}}
Lajos Kossuth sa napriek tejto rodinnej konštelácii hlásil za Maďara, ba dokonca popieral existenciu slovenského národa.
LajosL. Kossuth študoval právo v [[Sátoraljaújhely]] a Prešove, deväť rokov fiškálčilpraxoval v Zemplíne a od roku [[1832]] bol juristom na [[Uhorský snem|Uhorskom sneme]] v [[Bratislava|Bratislave]]. Tam okolo seba zhromaždil skupinku nadšencov a s ich pomocou vydával opozične ladené Snemové správy, ktoré vo forme súkromných listov rozposielali do stolíc. Za svoje nacionalistické názory bol odsúdený na štyri roky väzenia, ktoré znamenali obrat v jeho životnej kariére. Stal sa politickým symbolom. Roku [[1840]] ho na nátlak šľachtickej opozície prepustili. Do väzenia šiel ako odsúdený previnilec, vrátil sa z neho ako martýr a víťaz, lebo zarovno s väzenským prepúšťacím listom dostal povolenie vydávať noviny.
 
Lajos Kossuth študoval právo v Sátoraljaújhely a Prešove, deväť rokov fiškálčil v Zemplíne a od roku 1832 bol juristom na Uhorskom sneme v Bratislave. Tam okolo seba zhromaždil skupinku nadšencov a s ich pomocou vydával opozične ladené Snemové správy, ktoré vo forme súkromných listov rozposielali do stolíc. Za svoje nacionalistické názory bol odsúdený na štyri roky väzenia, ktoré znamenali obrat v jeho životnej kariére. Stal sa politickým symbolom. Roku 1840 ho na nátlak šľachtickej opozície prepustili. Do väzenia šiel ako odsúdený previnilec, vrátil sa z neho ako martýr a víťaz, lebo zarovno s väzenským prepúšťacím listom dostal povolenie vydávať noviny.
 
V januári 1841 začal pod jeho vedením vychádzať Pesti Hírlap (Peštiansky spravodaj). Tieto noviny sa stali významným organizátorom a ideovým usmerňovateľom opozičného hnutia, nekompromisným tlmočníkom stredno–šľachtických ideí premeny Uhorska a jeho nového štátoprávneho a hospodárskeho postavenia v rámci habsburského cisárstva. Intolerantne sa on i jeho noviny zasadzovali za pretvorenie mnohonárodnostného Uhorska na jednonárodný maďarský štát. On sám sa postupne vypracoval na vedúcu osobnosť maďarského nacionalistického hnutia. Ako príslušník vtedajšej opozície vyvinul enormné úsilie v záujme konštitučných premien i na Uhorskom sneme v Bratislave (1847 – 1848) a pri ich kodifikovaní v marcových konštitučných zákonoch.
Řádek 16 ⟶ 15:
Pred revolúciou i počas nej tento vášnivý bojovník za práva Maďarov kategoricky upieral tie isté práva iným národom a nepripustil ani najmenšie zblíženie stanovísk s požiadavkami nemaďarských politikov. Spravodlivé požiadavky druhých národov uhorských za práva jazykové, samostatnosť cirkevnú a samosprávu politickú podľa programu Palackého o spravodlivom Rakúsku a Uhorsku odbil Kossuth príkro slovami: „Nuž nech teda rozhodne medzi nami meč!“
 
Nerealistická nekompromisnosť však znamenala v konečnom dôsledku vlastné oslabenie. Maďari sa pripravili o možných spojencov a cisár prizval na pomoc [[Rusko|ruskú]] cársku[[cár]]sku armádu. Po príchode ruských kozákov, keď už sa pohroma zo všetkých strán hrnula na panstvo maďarské, spomenul si Kossuth na druhé národy uhorské v narýchlo pripravenom národnostnom zákone plnom sľubov (júl 1849) – keď už bolo neskoro. Jedenásteho augusta [[1849]] odstúpil vedenie obrany generálovi [[Artúr Görgey|Artúrovi Görgeymu]] a ešte pred porážkou maďarskej armády pri Világoši[[Világoš]]i ušiel z Uhorska, za ktoré chcel tak často vo svojich plamenných a strhujúcich prejavoch padnúť. Dožil svoj život v talianskom Turíne.
 
Francúzsky historik a slavista Ernest Denis (1849-1921), profesor parížskej Sorbony, napísal svedectvo, ktoré osvetľuje mnohé udalosti, javy i atmosféru tých čias:
 
''Každá udalosť, ktorá v Európe označovala pokrok liberálnych ideí, prejaví sa v (uhorskom) Prešporku v stupňovaní šovinizmu. Vlastenci (uhorskí) sa ponosovali na ľahostajnosť vyššej šľachty, tvrdili, že najlepšie spisy maďarské majú sotva dvesto odberateľov, kým knihy slovenské predávali sa na tisíce. Aby urobili koniec tomuto smutnému stavu, jedinú spásu videli v ráznom nátlaku.''
 
''Pred rokom 1848 jedine zemania požívali politické práva, za vojny s Turkami za zásluhy celé dediny podostávali zemianske listiny, oslobodzujúce ich od daní. Tým sa vytvorilo dosť početné zemianstvo, 600-700 tisíc, medzi nimi mnoho jednoduchých sedliakov a ich robotníkov. Títo sedmoslivkári, núdzni, neuvedomelí, namyslení na svoj stav, ktorý ich vyvyšoval nad ľud, hluční a svárliví, chodili usilovne na zhromaždenia, ktoré im popri príležitosti ľahkého zisku poskytovali hojné hostiny a značné rozptýlenie pri zvyčajnej jednotvárnosti ich života. Rozhodovali o voľbách, ľahkej to koristi niekoľkých kortešov, ktorí kupovali hlasy, alebo ich opájali svojimi rečami. Aby ich niečo strhlo, postačilo pohladkať ich po dvoch veľmi citlivých miestach: po nenávisti k Viedni, ktorej zradné povzbudzovanie udržiavalo odboj inorodcov (Nemaďarov), a po stavovskej pýche. Ako s erbom, zrastali so svojou maďarskou rečou, ktorá vytvoriac priepasť medzi aristokraciou a masou poddaných, posväcovala ich vyššou hodnosťou.''
 
''Zvedení ich príkladom, z márnomyseľnosti, z ambície, z lakomstva, alebo jednoducho preto, že treba žiť, takmer všetci, ktorí dosiahli vyšší stupeň vzdelanosti alebo bohatstva, zriekali sa materinskej reči a stávali sa nepriateľmi svojho rodu: najslávnejší rečník Uhorska aj jeho najznámejší básnik, Kossuth aj Petöfi, sú jeden i druhý slovenskí renegáti, ako i Burian, terajší minister zahraničných vecí. Títo odštiepenci začínali zápas so svojimi bývalými priateľmi s obyčajnou prudkosťou neofytov a trpkou zášťou zradcov…''
 
''Ľudovit Kossuth, znamenitý publicista, obdivuhodný agitátor, neporovnateľný rečník, neodolateľný v úsudku, nesklátiteľný v nešťastí, bol modlou aj zlým duchom svojho nového národa. Zúrivý vlastenec, všetky neskrotiteľné vášne jeho spoluobčanov vreli v jeho ohnivej duši. Bol to jakobín v klasickom zmysle slova, hotový obetovať všetko štátnym záujmom, a fanatik, ktorý majúc čelo v oblakoch, nebadal zrúcaniny, ktoré zapríčiňoval vôkol seba…''
 
Zvyšok života strávil Kossuth v zahraničí, najmä v Taliansku, kde naďalej organizoval protihabsburský odboj. V exile navštívil aj [[Anglicko]] a [[USA]], kde ho pomerne veľkolepo oslavovali. Nevzdával sa plánu na získanie nezávislosti Uhorska. Vypracoval niekoľko návrhov na nové štátoprávne usporiadanie v strednej Európe. Za celý svoj život, hoci ako talentovaný politik, ktorému v tomto „spojeneckom“ ohľade zatemnila myseľ hore spomínaná odrodilecká nenávisť, iba jedinký raz si spomenul na Slovensko. V čase, keď hrozila „jeho“ revolúcii neodvratná kozácka pohroma. Vtedy horúčkovito spoluvytváral nový národnostný zákon, plný sľubov. V emigrácii síce čiastočne revidoval svoj postoj k národnostnej otázke, no Slovákov zo svojich federalizačných plánov zakaždým vynechal. Zrejme sám uveril autosugescii, že slovenského národa niet.
''Debaty, ktoré rozpútali vášne, je ešte i dnes zaujímavé prečítať si, lebo v nich živo zachytíme myslenie maďarských šovinistov a sofistický zmätok, o ktorý opierali svoje názory. ‚To je zákon sveta,‘ vyhlásil Kossuth za zlovestného kriku väčšiny, ‚aby slabý bol zaťažovaný a zavaľovaný daňami, a silnejší bol šetrený a zahrňovaný výsadami.‘ Jeho neúprosná nadutosť s cynickou úprimnosťou vyjadrovala program Maďarov…''
 
''Keď sa Maďar hompáľa na nejakom stĺpe, je mučeník. Ale Slovákov môžu vešať na tucty proti právu a bez súdu, až kým stromy nepraštia pod ich ťarchou ako siete plné drozdov, nikto nepohne ani prstom. V každej dedine bola šibenica, Maďari ich menovali stromami slovenskej slobody, ľud ich nazval Košútovými šibenicami.“'' Toľko Ernest Denis.
 
==Zdroje==
Zvyšok života strávil Kossuth v zahraničí, najmä v Taliansku, kde naďalej organizoval protihabsburský odboj. Nevzdával sa plánu na získanie nezávislosti Uhorska. Vypracoval niekoľko návrhov na nové štátoprávne usporiadanie v strednej Európe. Za celý svoj život, hoci ako talentovaný politik, ktorému v tomto „spojeneckom“ ohľade zatemnila myseľ hore spomínaná odrodilecká nenávisť, iba jedinký raz si spomenul na Slovensko. V čase, keď hrozila „jeho“ revolúcii neodvratná kozácka pohroma. Vtedy horúčkovito spoluvytváral nový národnostný zákon, plný sľubov. V emigrácii síce čiastočne revidoval svoj postoj k národnostnej otázke, no Slovákov zo svojich federalizačných plánov zakaždým vynechal. Zrejme sám uveril autosugescii, že slovenského národa niet.
<div class="references-small"><references /></div>
 
[[Kategória:Maďarskí politici|Kosut, Ludovit]]