Erich Ludendorff: Rozdiel medzi revíziami

Jeden z najdynamickejších a najzdatnejších generálov pred [[Prvá svetová vojna|prvou svetovou vojnou]]. Od roku [[1895]] dôstojník [[generálny štáb|generálneho štábu]], [[1908 - 1912]] šéf oddelenia.

Za prvej svetovej vojny šéf generálneho štábu 8. armády vo [[Východné Prusko|Východnom Prusku]]. Preslávil sa (spolu s [[generál|generálom]], [[poľný maršal|generálom, poľným maršalom]], [[Paul von Hindenburg|Paulom von Beneckendorff und von HindenburgHindenburgom]]) víťazstvom nad ruskými vojskami pri [[Tannenberg]]u vo Východnom Prusku v roku [[1914]] (spolu s maršalom von Hindenburg bol nazývaný [[hrdina od Tannenbergu]]) a tým, že za stratenej situácie v roku [[1916]] začal totálnu vojnu.

Od roku [[1916]] bol s maršalom [[Paul von Hindenburg|von Hindenburgom]] v čele nemeckej armády (generálny ubytovateľ III. najvyššieho velenia pozemnej armády - OHL). Podporoval anexionistické vojenské ciele, najmä na východe (plány na presídlenie [[Slovania|Slovanov]]). Vo februári [[1917]] inicioval obnovené vyhlásenie neobmedzenej ponorkovej vojny, neskôr mal rozhodujúci podiel na zvrhnutí [[ríšsky kancelár|ríšskeho kancelára]] Theobalda [[von Bethmann-Hollweg]] a jeho vystriedanie exponentom vojenského velenia G. Hertlingom.

Po neúspechu letnej ofenzívy v roku [[1918]] vo Francúzsku a zrútení balkánskeho frontu 29. septembra požiadal vládu, aby začala rokovania o prímerí a odporučil parlamentarizáciu systému. Po oznámení tvrdých podmienok prímeria usiloval o obnovenie bojov. [[26. október|26. októbra]] bol zosadený, odišiel do [[Švédsko|Švédska]].

Po návrate do Nemecka bol politicky aktívny vo zväzoch extrémnej nacionalistickej pravice. Podporoval [[Kappov puč]] v roku [[1920]], neskôr istý čas podporoval Adolfa [[Hitler]]a, bol účastníkom tzv. „pivnicového„[[pivnicový puča“puč|pivnicového puča]]“ (nesprávny názov - „[[pivný„pivný puč]]“puč“) v roku [[1923]]. V procese s pučistami bol oslobodený. V rokoch [[1924]] - [[1928]] bol poslancom [[ríšsky snem|ríšskeho snemu]] za rôzne pravicové zoskupenia. Bol kandidátom nacionalistických skupín v prezidentských voľbách v roku [[1925]] (utrpel porážku). Pod vplyvom svojej druhej manželky Mathilde, rod. Spieß, rozvinul antikresťanské a antižidovské myšlienky, sám seba videl ako bojovníka za kultúru (Kulturkämpfer). Ku koncu života už nedosiahol významnejší politický vplyv. Bol spoluzakladateľom tzv. [[Tannenberský spolok|Tannenbergského spolku]] ([[1926]] zal. - [[1933]] zakázaný) a Spolku pre poznanie Boha ([[1937]] zal. - [[1961]] na zákl. spolkového ústavného zákona zakázaný).