Antoninus Pius: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Gbaor (diskusia | príspevky)
d wikilinky
Gbaor (diskusia | príspevky)
d wikilinky
Riadok 12:
'''Antoninus Pius''', celým menom '''Titus Aurelius Fulvus Boionius Arrius Antoninus''' ([[19. september]] [[86]], [[Lanuvium]] - [[7. marec]] [[161]], [[Lorium]]) bol v rokoch [[138]]-[[161]] [[Rímsky cisár (staroveký Rím)|rímsky cisár]] z Nervovsko-antoninovskej dynastie.
 
Antoninus Pius sa narodil pri Lanuviu neďaleko [[Rím]]a v zámožnej [[rodina|rodine]] pochádzajúcej z južnej Galie. Rodina sa angažovala v [[politika|politike]] už jeho starý otec bol dvakrát [[Konzul (staroveký Rím)|konzul]]om a jeho otec raz. Aj on sa v roku 120 za vlády [[Hadrián]]a stal konzulom a neskôr jedným z najvyšších [[sudca|sudcov]]. Pri zastávaní týchto funkcií si získal veľmi dobré meno. Súčasníci ho opísali ako múdreho a čestného človeka. Tieto jeho vlastnosti neušli ani pozornosti cisára Hadriána, ktorý ho menoval za člena cisárskej rady a v roku [[138]] (24.1.138) pri príležitosti svojich 62. narodenín ho dokonca adoptoval za svojho [[syn]]a a nástupcu. Antoninus Pius sa už toho roku po [[smrť|smrt]]i Hadriána stal cisárom. Vládol 23 rokov a jeho vládnutie sa hodnotí ako jedno z najlepších v rímskych dejinách, hoci neviedol vojny, v ktorých by sa preslávil veľkými víťazstvami, nezaviedol množstvo reforiem, ale dožičil ríši život v mieri a v prosperite. Svoju ľudskosť prejavil zavedením [[Zákon (právo)|zákon]]ov, ktoré mali chrániť [[otrok]]ov pred krutým zaobchádzaním, ako aj tým, že neprenasledoval [[kresťan]]ov. Z čias jeho vlády vieme len o niekoľkých lokálnych nepokojoch. K najväčšiemu došlo v Británii, kde ríša prišla o južné [[Škótsko]]. Nový obranný val, ktorý nesie jeho meno, mal zabrániť ďalším územným stratám. V [[Egypt]]e v roku [[153]] povstanie na čas ohrozilo dodávky [[obilie|obilia]] do Ríma. Hrozbu pred útokom [[Arménsko|arménskeho]] [[Kráľ (panovník)|kráľa]] [[Vologaes]]a odvrátil [[diplomacia|diplomaticky]], keď mu v [[List (správa)|liste]] pohrozil zásahom légií v prípade, že budú pokračovať vo vojenských prípravách.
 
V osobnom živote nebol šťastný. [[Manželka]] Faustina zomrela v treťom roku jeho vlády. Mal s ňou štyri deti (dvoch synov a dve [[dcéra|dcéry]]), ktoré takisto zomreli ešte pred jeho nastúpením na cisársky trón, okrem mladšej dcéry Faustiny.