Stredoveká latinčina: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d robot Pridal: ia:Latino medieval |
Bez shrnutí editace |
||
Riadok 4:
Stredoveká latinčina je predmetom skúmania latinskej filológie ako časti [[medievalistika|medievalistiky]].
Po rozpade západného rímskeho impéria ostala latinčina úradným jazykom v barbarských kráľovstvách a vo Východorímskej (byzantskej) ríši. V Gálii, Hispánii, Itálii, Dalmácii a na západných ostrovoch stredomria boli Rimania väšinovým obyvateľstvom, zatiaľ čo germánsky vládcovia boli iba vládnúca menšina. Rimania tvorili vzdelanú väčšinu a zastávali dôležité funkcie. Latinčina sa však u ľudí používala vo svojej ľudovej forme a i tá sa postupne zjednodušovala. Tak sa stávalo, že ani Rimania nepoznali svoj jazyk a ťažko sa vyjadrovali. Toto zjednodušovanie sa dialo v určitých oblastiach a preto sa z jedného jazyka stalio viac románskych jazykov. Už v 6st. sa v Dalmácii vytvoril románsky jazyk. Postupné upadanie latinčiny sa začalo v 9 st., kedy sa už hovorí o románskych jazykoch. V byzantskej ríši sa však Rímska menšina postupne hellenizovala. Obyčajnému ľudu východorímskej ríše (Grékom) to bol cudyí jazyk a i aristokracia bola prevažne grécka. Tak cisár Iraklios v 7 st. zrušil latinčinu a uznal prvenstvo jedinému jazyku, gréčtine Koine(nov. gr. Koini), ktorá sa však vtedy prestávala u ľudu používať a nahradil ju ľudový jazyk. V nasledujúcich storočiach bola Byzancia čisto grécky štát. Latinčina na západe sa postupne trnsformovala na románske jazyky. Spisovná latinčina bola iba jazykom vznešených textov.
==Pozri aj==
*[[:Kategória:Latinské výrazy]]
| |||