Štefan Tiso

JUDr. Štefan Tiso (* 18. október 1897, Veľká Bytča – † 24. marec 1959, Leopoldov) bol slovenský právnik a politik. Pôvodným povolaním bol sudca. Pôsobil ako predseda Krajského súdu Bratislava a od roku 1939 Hlavného súdu Bratislava. Od 5. septembra 1944 do apríla 1945 pôsobil ako predseda vlády, minister zahraničných vecí a minister spravodlivosti Slovenského štátu. 8. mája 1945 podpísal kapitulačné vyhlásenie slovenskej vlády dojednané s veliacimi americkými dôstojníkmi. Pre svoje pôsobenia v tomto období bol po skončení druhej svetovej vojny odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 30 rokov. Zomrel vo výkone trestu vo Väznici Leopoldov.

Štefan Tiso
3. predseda vlády 1. Slovenskej republiky
V úrade 5. september 1944 – 4. apríl 1945
Prezident	Jozef Tiso
Vojtech Tuka Funkcia zanikla
Bývalý minister zahraničných vecí Slovenska
V úrade 5. september 1944 – 4. apríl 1945
Prezident	Jozef Tiso
Vojtech Tuka Funkcia zanikla
Bývalý minister pravosúdia Slovenska
V úrade 5. september 1944 – 4. apríl 1945
Prezident	Jozef Tiso
Gejza Fritz Funkcia zanikla
Biografické údaje
Narodenie	18. október 1897 Veľká Bytča, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie	24. marec 1959 (61 rokov) Leopoldov (Väznica Leopoldov), Česko-Slovensko
Politická strana	HSĽS-SSNJ (1939 – 1945)
Alma mater	Právnická fakulta Univerzity Komenského
Profesia	sudca, politik
Politický portál  Biografický portál

Životopis

Narodil sa v Veľkej Bytči v rodine čižmára Františka Tisa. Študoval na gymnáziu v Trenčíne. V priebehu prvej svetovej vojny bol odvedený do armády Rakúska-Uhorska. Bol odvelený na východný front, kde však padol v roku 1916 do ruského zajatia. Na konci roka 1918 vstúpil do česko-slovenských légií. Slúžil v legionárskom pluku generála Milana Rastislava Štefánika. Na Slovensko sa vrátil v roku 1920. Následne začal pracovať v Bratislave, kde sa prihlásil na štúdium práva na Právnickú fakultu Univerzity Komenského. Štúdium úspešne ukončil v roku 1926 ziskom titulu doktor práv (JUDr.). Popri zamestnaní a štúdiu práva študoval súčasne na hudobnej škole. Po skončení štúdia začal pôsobiť ako kandidát advokácie. V roku 1929 sa však stal sudcom v Trenčíne. Na tomto poste pracoval až do roku 1934. O rok neskôr sa stal súdnym radcom. V roku 1938 sa stal predsedom Krajského súdu v Trenčíne. V septembri 1939 bol preložený do Bratislavy, kde bol poverený vedením Hlavného súdu. Následne sa stal predsedom Hlavného súdu, pričom na tomto poste zotrval do roku 1944. Tu sa podieľal na príprave viacerých zákonov. Zo svojej pozície predsedu Hlavného súdu napísal v roku 1943 kritický list smerujúci voči ministerstvu pravosúdia (spravodlivosti).

Napriek tomu, že patril k členom HSĽS-SSNJ, mal v tomto smere zložité postavenie, nakoľko jeho manželku považovali za neárijského pôvodu. V HSĽS-SSNJ sa aktívne angažoval, predsedal tzv. Ústrednému súdu HSĽS-SSNJ. Pôsobil tiež ako predseda Združenia štátnych a verejných zamestnancov. Krátko po vypuknutí Slovenského národného povstania, konkrétne 5. septembra 1944 bol vymenovaný prezidentom Jozefom Tisom za predsedu vlády Slovenského štátu. Vystriedal tak Vojtecha Tuku, ktorý bol v tom čase už pomerne vážne chorý. Súčasne sa vo svojej vláde stal ministrom zahraničných vecí a ministrom pravosúdia (spravodlivosti). Ako predseda vlády Slovenska uzatvoril s nemeckými okupačnými jednotkami zmluvu o zásobovaní a ubytovaní. S postupom sovietskych jednotiek jeho vláda už na konci marca 1945 opustila Bratislavu a presunula sa najprv do Skalice, potom do Holíča. Následne sa vláda v apríli 1945 presunula do Nemecka, konkrétne do benediktínskeho opátstva v Kremsmünsteri. V kláštore sa ukrývalo viac ako 300 ľudí zo Slovenska, okrem prezidenta a členov vlády, aj ich príbuzní a iní predstavitelia režimu. Už 8. mája 1945 tu podpísal kapituláciu Slovenského štátu známu ako „kapitulačný akt v Kremsmünsteri“. Štefan Tiso a ďalší členovia vlády boli zadržaní príslušníkmi americkej armády. 16. mája bol presunutý do amerického zajateckého tábora. V júni 1945 požiadali predstavitelia Česko-Slovenska o vydanie Štefana Tisa a zvyšných členov bývalej slovenskej vlády. 27. októbra 1945 bol vydaný do Česko-Slovenska. Najprv bol presunutý do Prahy, o dva dni neskôr do Bratislavy. Bol postavený pred Národný súd v Bratislave, ktorý viedol sudca Karel Bedrna. Po skončení vojny bol obviňovaný zo zodpovednosti nie len za uzatvorenie zmluvy s okupačnými nemeckými silami, no tiež z perzekúcie Židov a Čechov. Odsúdený bol nakoniec z dôvodu prenasledovania účastníkov Slovenského národného povstania, odsúdenia zahraničného odboja v rámci povstania, vydania 300 politických väzňov do Nemecka, uväznenia sudcov, ktorí odmietli súdiť účastníkov povstania a pod. Národný súd odsúdil Štefana Tisa na trest v trvaní 30 rokov. 24. marca 1959 zomrel vo výkone trestu vo Väznici Leopoldov.

Jeho brat Fraňo Tiso bol veľvyslancom Slovenského štátu v ZSSR. Je zaujímavosťou, že jeho brat Jozef Tiso mal za manželku Židovku. Bývalý prezident Slovenského štátu Jozef Tiso bol jeho treťokolenným bratrancom. Starý otec bývalého prezidenta Jozefa Tisa, Jozef „Karo“ Tiso, bol bratranec starej mamy Štefana Tisa, Terézie Tisovej.

Výroky Štefana Tisa

Vo vládnom vyhlásení, prednesenom 25. septembra 1944 okrem iného vyhlásil:

"Uvedomujeme si tiež podstatný rozdiel medzi onou revolúciou s piesňou na perách a dnešným naším zápasom, ktorý vedieme s tvrdou odhodlanosťou za neporušenosť našej štátnosti proti jej zákerným nepriateľom. A preto viac ako kedysi, žije v nás presvedčenie, že len tvrdou, životnou skúškou, až k sebažertve siahajúcou obetavosťou získaná sloboda má trvalú hodnotu.

Smutné udalosti posledných týždňov ľahko môžu vzbudiť zdanie, akoby slovenský národ nebol srástol so svojou národnou a štátnou samostatnosťou. Ba priamo sa nanucuje mienka, akoby za šesťročnej svojej štátnosti slovenský národ bol žil zo pseudonárodovectva a ochotne opúšťal samostatnú postať, národnú česť a myšlienku slobodnej národnej budúcnosti len preto, aby sa dobrovoľne vrhnul do náručia cudzích vládcov a tým teda i do záhuby.

Musím otvorene povedať, že udalosti, ktoré takéto zdanie mohly vzbudzovať, vyvolané boly len určitou zradnou klikou doma. Táto klika, spojená so zahraničnými nepriateľmi nášho štátu, priamo pekelnou rafinovanosťou a zneužitím najsvätejších vlasteneckých citov zavedenej verejností, chopila sa svojho zradného diela. Úhlavným nepriateľom nášho vzmáhajúceho sa národa podarilo sa zaviesť časť slovenského vojska i civilného obyvateľstva do prúdu povstaleckého pohybu falošnými zprávami. Podľa týchto na Slovensko vtrhly vraj cudzie ozbrojené sily s úmyslom zničiť Slovenskú republiku, že jej prezident bol zabitý a že jeho vláda bola aretovaná. Dnes už každému musí byť jasné, že sústavnou podzemnou propagandou rozdúchaval sa v dobromyselnom človekovi slovenskom oheň nenávisti preto, aby sa v jej pazúroch stal poddajným nástrojom cudzích zámerov.

Pôvodcovia tejto zrady nevolali ísť bojovať za nejakú slovenskú sovietsku republiku, ani za československý národ, alebo Československý štát, ale volali ho pomstiť smrť prezidenta Slovenskej republiky, k ozbrojenému povstaniu proti nastrčeným nepriateľom tejto republiky, lebo ti, čo ho zvádzali, dobre vedeli, že Slovák svoj národ a štát nezradí, ale ochotný je zaň chopiť sa zbrane.

Takouto skutočnosťou znova upevnené presvedčenie, že slovenský národ nadovšetko miluje svoj štát a svoju národnú slobodu, posilňuje nás v nezlomnej viere, že i toto nešťastie, ktoré nám prichystal zákerný nepriateľ, môžeme prekonať v prospech našej pravdy. Touto pravdou je, že čestnú a dobrú budúcnosť môžeme si zabezpečiť jedine v samostatnom Slovenskom štáte, budovanom na ideových zásadách 14. marca.

Vláda si je vedomá, že bola postavená v týchto ťažkých časoch pred veľkú dejinnú úlohu. Musíme dokázať sebe i svetu,

že slovenský národ má nielen neodcudziteľné právo na slobodu a život vo vlastnom samostatnom štáte, ale že je i schopný svoj štát s úspechom si viesť, sám sebe si vládnuť a utvárať i svoj vlastný osud. Po zákernom prepadnutí nepriateľmi, ktorí sa nevzdali imperialistického úsilia ovládať nás znova, je táto naša úloha tým väčšia a tým významnejšia. No práve posledné udalosti nám odhalily v plnej nahote tak tohoto nepriateľa, ako i ním naverbovaných pomáhačov doma. Vývin obnovenia narušeného poriadku pokračuje zdarné a vyslovujem oprávnené presvedčenie, že Slovensko sa zbaví nepriateľských hord i tam, na tom malom území, ktoré dnes ešte trpí pod ich terorom.

Keď znova pripomíname, že sme za to vďakou zaviazaní v prvom rade poriadkovým jednotkám nášho veľkého spojenca, ako i všetkým verným slovenským útvarom i jednotlivcom, ktorí nesklamali, vyslovujeme hlboké presvedčenie, že po tomto zbavení sa ozbrojených bánd, slovenský národ na čele s vládou bude schopný zbaviť sa všetkých nepriateľov štátu, ktorí tento štát ohrozovali a ohrozujú politicky, ideologicky a mravne.

Preto keď nám smutné, krvavé udalosti odhalily tú kliku a tie malé vrstvy obyvateľstva, v ktorých Benešov imperializmus nachádzal medzi nami spojencov, ani na okamih nebudeme váhať, aby sme sa ich so všetkou prísnosťou zbavili, alebo ich v zhubnej ich činností znemožnili. Preto vláda pristúpi k dôkladnému vyriešeniu otázky židovskej (potlesky) a vyriešená bude tiež otázka Čechov na Slovensku. (Potlesky. ) Je naším najvyšším politickým príkazom, ale i príkazom mravným, aby sme sa v oprávnenej sebaobrane obrátili proti tým, ktorí ohrozujú naše slobodné jestvovanie.

Keď teda na zodpovednosť budeme ťahať tých Slovákov, ktorí zradili, nebudeme váhať ani len chvíľu aby sme české a židovské živly, ktoré sa previnilý pri vyvolaní krvavého diela proti slovenskému národu a slovenskému štátu navždy eliminovali z nášho národného prostredia."[1]

Na Slovenské národné povstanie reagoval Štefan Tiso nasledovne: „Nebudeme váhať ani len na chvíľu, aby sme české a židovské živly, ktoré sa previnili pri vyvolaní krvavého diela proti slovenskému národu a slovenskému štátu, navždy eliminovali z nášho národného prostredia“.

Po vyvraždení 149 obyvateľov obcí Kľak a Ostrý Grúň, ktoré sa udialo 21. januára 1945, sa Štefan Tiso o dva dni vyjadril v Slovenskom sneme, že aj za týchto okolností Slovensko verne vytrvá po boku Veľkonemeckej ríše bez ohľadu na obete.

Dňa 23. januára 1945 sa konalo zasadnutie Snemu na ktorom v programe vôbec nebolo zaradené vystúpenie predsedu vlády.[2]