Otvoriť hlavné menu

Alexios I. (Byzantská ríša)

Alexios I. Komnénos (gr.: Ἀλέξιος Κομνηνός, asi  *1048/1057 – † 15. august 1118) bol byzantský cisár od 1. apríla 1081 do jeho smrti 15. augusta 1118. Bol druhým vládcom Byzantskej ríše z rodu Komnenovcov, avšak až jeho vládou začala trvalá vláda tejto dynastie, nakoľko Izák I. neudržal trón pre svoj rod. Vláda Alexia I. sa niesla v znamení bojov s expandujúcimi Seldžukmi na východe, nomádskymi kmeňmi na severe a Normanmi na západe. Svojou politikou prispel k uskutočneniu prvej križiackej výpravy. Pre pozastavenie vojenského a kultúrneho úpadku Byzantskej ríše a rozsiahle teritoriálne zisky je obdobie započaté Alexiom I. nazývané komnenovská reštaurácia alebo komnenovská renesancia.

Alexios I.
byzantský cisár - autokrator
Alexios I.
Alexios I.
Panovanie
DynastiaKomnenovci
Panovanie1081–  – 1118
Korunovácia5. apríl 1081
PredchodcaNikeforos III. Botaneiates
RegentAnna Dalasséna
NástupcaJán II. (Byzantská ríša)
Biografické údaje
Narodenie1048/1057
asi Konštantínopol
Úmrtie15. august
Konštantínopol
PochovanieKláštor Krista Filantrofa, Konštantínopol
Vierovyznanieortodoxné kresťanstvo
Rodina
Manželka
Potomstvo
Anna Komnéna
Mária Komnéna
Ján II. Komnenos
Andronikos Komnenos
Eudokia Komnéna
Theodora Komnenéna
Izák Komnenos
Manuel Komnenos
Zoe Komnéna
OtecJán Komnenos
MatkaAnna Dalasséna
Odkazy
Spolupracuj na CommonsAlexios I.
(multimediálne súbory na commons)

Vzhľad a osobnosťUpraviť

Anna Komnéna vykresľuje svojho otca ako smelého, no pokojného človeka, dušou bojovníka. Bol strednej, no pevne stavanej postavy, elegantný no neúnavný jazdec, ktorý mal čierne vlasy, tmavé hnedé oči a tmavšiu, opálenú pleť. Bol vynikajúcim, vzdelaným rečníkom a miloval vojenské remeslo.[1] Hoci v stoji a ako bojovník navonok nepôsobil príliš nebezpečne a veľkolepo, na cisárskom tróne vzbudzoval úctu a pôsobil vznešene. Podporoval vzdelanosť a i vďaka jeho matke Anne Dalasséne sa mu podarilo obnoviť poriadok v paláci a lesk cisárskeho dvora.[1] Spravidla mal pevnú vôľu a neváhal učiniť rázne rozhodnutia, zároveň však v jeho živote zohrávali dôležitú úlohu ženy, ktoré často ovplyvňovali jeho rozhodnutia (najprv jeho matka Anna Dalasséna, neskôr i jeho žena Irena Duková).

ŽivotopisUpraviť

Raný život a rodinaUpraviť

Alexios sa narodil pravdepodobne v roku 1057 (iné pramene uvádzajú už rok 1048) ako tretí syn kuropalata a domestikona Jána Komnena, brata byzantského cisára Izáka I. Komnena (10571059) a ambicióznej aristokratky Anny Dalassény, ktorá dúfala, že raz siahne na cisársku korunu. Po tom, čo cisársky diadém nezískala pre neschopnosť jej manžela, začala k zisku koruny všemožne podporovať a nabádať svoje deti. Keď v roku 1067 zomrel Alexiov otec, stala sa Anna hlavou rodiny a jedinou vychovávateľkou svojich ôsmich detí, z ktorých väčšina už ale bola dospelá.[1] Okrem štyroch bratov mal Alexios ešte tri sestry. Podobne veľkú rodinu založil aj samotný Alexios, ktorý si v roku 1078 zobral Irenu z rodu Dukov, s ktorou mal celkovo deväť detí - dcéry Annu, Máriu, Eudokiu, Theodoru a Zoe a synov Jána, Andronika, Izáka a Manuela.

 
Pečať Alexia I. ako vojenského veliteľa (t.j.z obdobia spred jeho vlády)

Život pred nástupom na trónUpraviť

Po abdikácii Izáka I. a smrti svojho otca sa Alexios spolu s svojimi staršími bratmi Izákom a Manuelom, ktorý podľa Anny Komnény v krátkom čase zomrel, zamestnali v cisárskych službách. Samotný Alexios bojoval vo vojskách Romana IV. proti Seldžukom na východných hraniciach ríše. Po neúspešnej bitke pri Mantzikerte Romana IV. Diogena nahradil Michael VII. a toho neskôr Nikeforos III. Alexios v tomto čase za oboch cisárov vybojoval viacero bitiek v Malej Ázii i na Balkáne. Po tom, čo v roku 1074 vypuklo v Anatólii povstanie normanského žoldnierskeho vodcu Roussela de Bailleula, ktorý tu chcel založiť vlastný štát, poslal cisár Michal VII. Alexia, aby ho porazil, čo sa mu podarilo. Už o dva roky neskôr (1076) bol Alexios novým cisárom Nikeforom III. vyslaný na Balkán, kde mal poraziť povstanie dračského správcu Nikefora Bryennia Staršieho. Alexios ako odmenu získal čestný titul nobilissima. O čosi neskôr mal v Anatólii bojovať proti svojmu švagrovi Nikeforovi Melissénovi, čo však odmietol.

Situácia v ríši sa zhoršovala. Nikeforos, ktorý mal už vysoký vek nebol schopným vládcom. Na východe sa rozmáhali Turci a po tom, čo v roku 1074 normanský vodca Robert Guiscard dobyl cisársku pevnosť Bari[2] a po páde spojenectva, ktoré s Normanmi uzavrel Michal VII. sa v Byzancii očakával skorý normanský vpád na západnú pevninu. V roku 1078 sa Alexios priženil do rodiny Dukov, čím získal podporu ich rodu a rodových prívržencov.

Cisár Nikeforos si po svojom nástupe vzal za ženu cisárovnú Máriu Alanskú, manželku bývalého cisára Michala VII. Duku, ktorého pred tým vyhnal do kláštora. Mária bola verná rodu Dukov a starého Nikefora nemilovala. Po tom, čo bezdetný Nikeforos nechcel ustanoviť Máriinho a Michalovho maloletého syna Konštantína za dediča, ale uprednostnil svojho vzdialenejšieho príbuzného Synodena, stratila s cisárom trpezlivosť úplne.

Kým cisárova popularita klesala, mladý Alexios rástol v spoločenskom rebríčku. V roku 1079 ukončil ďalšie povstanie - tentoraz povstanie dračského stratéga Nikefora Basilaka, za čo získal vysoký titul sebastos. Nasledujúceho roku (1080) si len o niekoľko rokov staršia cisárovná Mária Alanská adoptovala Alexia za svojho syna. Cisár Nikeforos proti tomu nič nepodnikol, ba dokonca znovu dosadil Alexia na čelo vojsk a vyslal ho proti Seldžukom, ktorý práve obsadili maloázijský prístav Kyzikos.[2]

 
Alexios I. Komnénos

Nástup na trónUpraviť

Alexios pod rúškom chystanej kampane začal v tráckej dedine Tzurulos zhromažďovať vojsko a následne s pomocou aristokratov Juraja Palaiologa a Jána Duku v polovici februára 1081 vytvorili plán zvrhnutia senilného cisára. Ešte nejaký čas Alexios spolu so svojim bratom Izákom a ich podporovateľmi zhromažďovali vojsko a najímali žoldnierov a na ich stranu sa postavil aj ich švagor Nikeforos Melissénos. V marci vojsko vytiahlo na Konštantínopol, do ktorého sa takmer bez boja dostalo vďaka zrade germánskych vojakov strážiacich Charísiovu (Adrianopolskú) bránu. Alexiovo vojsko, ktoré sa z veľkej časti skladalo z tureckých a barbarských žoldnierov začalo mesto rabovať.

Cisár Nikeforos, ktorý si uvedomoval vážnosť situácie na radu patriarchu Kosma preto 1. apríla vystúpil v Chráme Božej múdrosti a ohlásil svoju abdikáciu. Na to sa stiahol so kláštora Peribleptos, kde dožil svoj život. Alexios ihneď potlačil rabovanie jeho vojakov a na radu svoje matky, aby sa zbavil svojej viny za rabovanie mesta predstúpil pred súd konštatinopolského patriarchu, ktorý mu udelil pôst ako pokánie.[2]

O pár dní neskôr bol Alexios korunovaný cisárom. Už krátko po jeho nástupe na trón sa avšak objavili problémy v Alexiovom spojenectve s rodom Dukov. Tých pobúrilo to, že Alexios povolil Márii Alanskej aby a ním zotrvala v hlavnom paláci Boukeleon, kým svoju manželku Irenu Dukovú a jej rodinu usídlil v menšom tzv. dolnom paláci. Navyše sa mestom začali šíriť zvesti o tom, že cisár sa chystá s Irenou rozviesť a chce si Máriu Alanskú vziať za ženu (už pred tým sa šírili zvesti, že sú milenci). Fámy boli zosilnené tým, že Alexios na radu svojej matky Anna Dalassény (ktorá nenávidela rod Dukov) nepovolil korunováciu svojej manželky spolu s ním. Irena Duková tak bola korunovaná až v máji po tom, čo patriarcha Kosmas Dalasséne sľúbil, že po jej korunovácii rezignuje v prospech jej obľúbeného eunucha Eustratia Garida.[2]

Mária Alanská následne musela palác opustiť, avšak vymohla si, že je syn Konštantín bol menovaný Alexiovým spolucisárom. Aby si cisár zachoval priazeň Dukovcov a zároveň, aby udržal ríšu v jeho rode zasnúbil krátko na to svoju dcéru (a v tom čase i dedičku) Annu Komnénu s Konštantínom Dukom. Z potreby komnenovsko-dukovskej únie zišlo po tom, čo sa Alexiovi v roku 1087 narodil mužský dedič (Ján II.) a Konštantín Dukas v roku 1096 zomrel. Mária Alanská bola následne situáciou prinútená vstúpiť do kláštora.

Vojny s NormanmiUpraviť

 
Taliansko okolo roku 1084
 
Róbert Guiscard

Po tom, čo padla juhotalianská pevnosť Bari (1074) a čo bolo v roku 1075 rozvrátené posledné lombardské panstvo v južnom Taliansku - Salerno, sa dominantnou silou v kraji stalo normanské panstvo apúlijského a kalábrijského vojvodcu Róberta Guiscarda. Cisár Michal VII. sa s Guiscardom snažil udržiavať priateľské vzťahy a vyjednal taktiež svadbu medzi svojim synom Konštantínom Dukom a normanskou princeznou Helenou (meno Helena prijala až po východnom krste). Po páde cisára Michala však princezná bola poslaná do kláštora a vzťahy sa opäť zhoršili. Chystaná vojna Normanov s Byzantskou ríšou však už nezastihla cisára Nikefora III., ale Alexia I.

V máji 1081 vyplávali Normani spolu so sicílskymi Arabmi na veľkej flotile k epirským brehom. Tu sa k nim pridala menšia námorná flotila z Ragúsy.[2] Po dobytí strategického ostrova Korfu sa Normani vydali dobyť pevnosť Drač (Dyrrhachion), ktorá by im otvorila byzantské vnútrozemie. Alexios si uvedomoval, že byzantské loďstvo nestačilo na normanskú porážku a na pomoc si povolal Benátčanov, s ktorými Byzantská ríša udržiavala prerušované námorné spojenectvo už od čias Bazila II. Dóža Domeniko Selvo, ktorý sa obával normanskej vlády nad Otrantskou úžinou Byzancii ihneď poslal na pomoc benátsku flotilu. V roku 1082 Benátčanom za ich pomoc Alexios zlatou bulou povolil založiť v Konštantínopole svoju obchodnú základňu a obchodovať v ríši bez ciel, čím ich výrazne zvýhodnil oproti domácim i zahraničným obchodníkom a položil základy neskorších problémov s Benátkami.

Benátčania Normanov v námornej bitke pri Drači porazili, avšak i napriek tomu Normani naďalej pokračovali v obliehaní pevnosti na súši a v záškodníckej činnosti v Epire, čo Alexia prinútilo vyslať voči Robertovi pešie vojsko. V októbri 1081 bolo byzantské, najmä žoldnierske (turkické a normanské) vojsko na čele s Jurajom Palaiologom pri Drači úplne rozdrvené. Vo februári nasledujúceho roku (1082) pevnosť padla (podľa kronikára Malaterra pre zradu Benátčanov) a Normani postupne obsadili celý Epirus.

Normani sa následne chceli po Via Egnatia vydať ďalej do vnútrozemia a dobyli dokonca Kastoriu, kde sídlila veľká posádka varjagov. V ďalšom postupe ich avšak v apríli zastavili správy zo Sicílie. Pápež Gregor VIII. žiadal normanskú pomoc proti nemeckému kráľovi Henrichovi IV., ktorý s armádou prišiel do Ríma so žiadosťou o cisársku korunováciu a samotný Alexios Henrichovi poslal vyše 360 000 zlatých mincí za to, že zaútočí na Normanov. K tomu Alexios podnietil Róbertovho synovca Abelarda, aby sa vrátil do Apúlie a aby tam spolu s jeho bratom Hermanom za byzantské peniaze podnietil vzburu. Robert preto zobral časť armády a vrátil do Apúlie. V Epire však zanechal Bohemunda z Tarentu. Ten aj napriek tomu, že Alexios za skonfiškovaný cirkevný majetok vystaval nové vojsko, dokázal Byzantíncov poraziť pri Janine a Arte a obsadil rozsiahlu časť Macedónie a Thesálie.[2]

Posledným mestom na ceste k Peloponézu bola Larisa. Bohemund Larisu preto 3. októbra mesto obľahol a Alexios ako odpoveď vyslal už tretiu rozsiahlejšiu výpravu proti normanskému vpádu. Vojsko rozdelil na dve časti. Jednu časť, ktorú viedol Juraj Melissénes predstierala ústup, čím Normanov vylákala z nepriateľského tábora, na čo Bazil Kurtikius (prezývaný Joannakés) na čele menšej časti vojska vtrhol do tábora a zaútočil na Bohemunda. Normani sa museli vzdať obliehania Larisy a stiahli sa do Kastorie a krátko na to späť do južného Talianska.

Po tom, čo v máji 1084 apúlijský a kalábrijský knieža Róbert obsadil Rím začal chystať novú výpravu na východ. Na jeseň 1084 znovu vyplával ku Korfu, kde sa stretol s benátskym loďstvom, ktoré porazil. V zime normanské vojsko postihla epidémia týfu na ktorú ochorel aj Róbert a počas svojej výpravy na Kefalóniu 17. júna 1085 aj zomrel. Róbertovou smrťou sa normanská hrozba na čas rozplynula, pretože sa jeho dediči museli venovať sporom medzi sebou a stabilizácii moci.[2]

Pečenežský a kumánsky vpádUpraviť

Krátko na to, čo sa Alexios zbavil normanskej hrozby, zakročil proti bogomilským a paulikiánskym heretikom, ktorí sa rozmohli v Bulharsku. Heretici odmietali poslušnosť cisárovi a hromadne dezertovali z jeho vojsk, za čo im Alexios hromadne odňal pôdu, ktorú užívali, čo viedlo k povstaniu v Plovdive (Phillipopole). Na čelo povstania sa postavil bývalý paulikiánsky heretik Traulos, ktorého vyprovokovalo odňatie pôdy jeho sestrám, ktoré sa paulikiánstva pridržiavali.[3] Vzbúrenci sa spojili s nomádskymi kmeňmi Pečenehov (a čiastočne i Kumánov), ktorí sídlili v Paristrione a už v predchádzajúcom období plienili byzantské územie. Na jar v roku 1086 byzantské vojsko na čele s Gregorom Pakurianom prehrali s Pečenehmi bitku pri Beliatobe a len protiofenzíva vedená Konštantínom Humbertopulom od Plovdivu zabránila ďalším škodám.[3]

 
Kumánsky vpád 1094 – 1095

Najneskôr na jar 1087 Pečenehovia znovu vtrhli do Byzantskej ríše, tentoraz však šlo o iné kmene - asi 40 000 Pečenehov a Uzov spoza Dunaja, ktorých viedol chán Tzelgu (Čelgü). Pečenežskej ofenzívy sa zúčastnil (a v nej aj zomrel) aj bývalý (zvrhnutý) uhorský kráľ Šalamún. Pečenehovia prenikli hlboko do byzantského územia, kde sa odohrala pre Byzanciu víťazná bitka pri hrade Kulé, ktorého poloha je ale neznáma.[3] Chán Tzelgu zomrel a Alexios osobne na čele protiofenzívy zaútočil a dobyl pevnosť Dorostolon (Silistrium). Počas svojho návratu bol však cisár kočovníkmi v auguste 1087 pri Dristre obkľúčený a len s veľkými ťažkosťami unikol zajatiu. Na jar 1088 Pečenehovia prenikli až k Plovdivu, ktorý dobyli a vyplienili.[3] Následne bol na jeseň uzavretý (aj vďaka intervencii Kumánov) krehký mier, ktorý však nevydržal dlho. Už v roku 1090 tak Pečenehovia na Byzanciu zaútočili znovu. Boje sa viedli v okolí mesta Rusion. I Napriek pôvodnému úspechu Pečenehov sa Byzantíncom nakoniec podarilo Pečenehov zatlačiť. Na Pečenehov sa v tomto čase s ponukou spojenectva obrátil aj turecký emir Tzachas, avšak jeho plány zlyhali a Alexios nasledujúc starú byzantskú taktiku - vytvorenia sporov medzi barbarmi samotnými znovu uzavrel spojenectvo s nomádskym kmeňom Kumánov a spolu 29. apríla 1091 Pečenehov pri Lebounione v Trákii porazili.[3]

V roku 1094-1095 vtrhli do Byzancie i Alexiovi bývalí spojenci Kumáni. Byzantínci Kumánov porazili po tom, čo pri Adrianopole padol ich vodca. Podľa Anny Komnény mohol za nomádsky vpád istý falošný syn Romana IV. - pretendent Lev Diogenes, (niekedy sa hovorí o Konštantínovi Diogenovi), ktorý pobýval v Chersonése na Kryme, odkiaľ s pomocou Kumánov a ich chána Tugorkana unikol a vytiahol na Byzanciu. Objavujú sa i úvahy, že za vpádom môže byť byzantsko-ruský spor o čiernomorský Tmutarakaň, zdroj ropy potrebnej na výrobu gréckeho ohňa.[4]

Byzantsko-seldžucké vojny a Rumský sultanátUpraviť

 
Anatólia pred 1. križiackou výpravou

Po bitke pri Mantzikerte (1071) Seldžuci obsadili Arméniu a ich vazali postupne prenikli ďalej na západ Malej Ázie. Seldžuci sa v tomto období začali skôr orientovať na svoje južné a východné hranice, kde bojovali najmä s Fátimovcami. Až nový seldžucký sultán Malikšáh I. poveril Sulejmana ibn Kutalmiša, aby si podmanil jednotlivé byzantské panstvá a tak sa celá vnútorná Anatólia s výnimkou niektorých pobrežných miest dostala pod tureckú nadvládu. Byzancia zmietaná vnútornými nepokojmi nedokázala efektívne zareagovať, ba dokonca niektorí byzantskí veľmoži si aj najímali tureckých žoldnierov. Sulejman ibn Kutalmiš sa v žoldnierskych službách dokonca zmocnil miest Nikaia a Nikomédia a v roku 1077 založil v Anatólii Rumský sultanát (Rum=Rím). Po Sulejmanovej smrti sa novým sultánom stal jeho syn Kilič Arslan I. a i napriek Alexiovmu nástupu boli v osemdesiatych rokoch stratená i ďalšie maloázijské mestá, medzi nimi i Smyrna (1084) a aj sýrska Antiochia. V Smyrne sa okolo roku 1088 usadil i bývalý byzantský veliteľ turkického pôvodu Tzachas (Çaka) a odtiaľ začal po mori ohrozovať ďalšie byzantské dŕžavy a obsadil niekoľko egejských ostrovov, medzi inými Lesbos, Samos, Chios a Rodos. V tomto období taktiež na Kréte a Cypre vypukli revolty proti cisárskej vláde. Do roku 1091 bola prakticky celá Malá Ázia stratená a samotný emir Tzachas sa v roku 1092 prehlásil za cisára a v spojení s Pečenehmi sa chystal vtrhnúť do Konštantínopolu. Jeho plán nakoniec zlyhal a vojskám Jána Duka a Konštantína Dalaséna sa podarilo Tzacha vyhnať z niektorých ostrovov. Po smrti rumského sultána Malika v roku 1092 začala seldžucká moc slabnúť, v dôsledku konfliktov medzi dedičmi a ríša sa rozpadla na viacero malých emirátov a sultanátov. V roku 1093 na Alexiovo naliehanie pozval rumský sultán Kilič Arslan svojho zaťa Tzacha (ktorý bol tŕňom v oku i jemu samotnému) na hostinu, kde ho podlo zabil. Následne sa byzantským generálom podarilo do roku 1097 obsadiť všetky Tzachove panstvá vrátane Smyrny.[5]

Po tom, čo sa Alexios vysporiadal s problémami na západe a zaistil dunajskú hranicu, obrátil svoju pozornosť na východ, ktorý prepadol moslimským Turkom. Alexios si uvedomoval, že stav byzantskej armády nie je dobrý, klasický byzantský armádny systém zažíval krízu a v byzantských armádach stále častejšie bojovali žoldnieri s pochybnou povesťou, úmyslami a nie príliš veľkou oddanosťou. Alexios preto začal hľadať spojencov pre byzantskú "reconquistu" a obrátil sa na pápeža Urbana II. a západný katolícky svet.

Prvá križiacka výpravaUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Prvá križiacka výprava
 
Pápež Urban II.

Vzťahy medzi Byzanciou a pápežským stolcom tvorili dlhodobo problematické úseky byzantskej diplomacie a historiografie. Zásadný (a konečný) zlom v ich vývoji znamenala schizma v roku 1054, ktorú vyvolal konštatinopolský patriarcha Michal Kéroularios. Obe cirkvi sa navzájom dali do kliatby a vzťahy medzi cisárstvom a pápežstvom výrazne ochladli a komunikácia takmer umĺkla. Do takejto situácie vstúpil i Alexios, na ktorého pápež Gregor VII. rozšíril kliatbu uvalenú na uzurpátora Nikefora III. Alexios dokonca prikázal zatvoriť všetky latinské chrámy v Konštantínopole. Zvrat nastal po tom, čo na pápežský stolec nastúpil pápež Urban II. Obaja štátnici si výborne porozumeli a vrámci normalizácie vzťahov Alexios v roku 1089 znovu otvoril latinské chrámy a zvolaná synoda znovu povolila pripájanie pápežovho mena pri vykonávaní eucharistie. Urban II. zase odvolal kliatbu uvalenú na cisára a medzi Rímom a Konštantínopolom sa znovu rozhorela korešpondencia. Byzantínci boli taktiež prizvaní na koncil (resp. skôr synodu), ktorý sa mal konať v Piacenze, od čoho si Alexios sľuboval získanie podpory pre jeho východné ťaženie. Byzantskí diplomati na koncile Piacenze svojimi prejavmi o utrpení východných kresťanov ohromili prítomného pápeža Urbana II. a západný klér na toľko, že pápež sa odhodlal Byzancii pomôcť. Urban II., ktorý sa práve chystal na sever, aby prijal homágium nemeckého princa Konráda následne zvolal na 18. novembra 1095 koncil do francúzskeho Clermontu, kde pápež svojim entuziastickým prejavom zvolal prvú križiacku výpravu.[2]

Výzva pápeža Urbana II. vyvolala obrovskú odozvu. Tisíce ľudí od najnižších vrstiev po vládnucich šľachticov sa rozhodli zúčastniť pripravovanej kruciáty, ktorá sa mala začať 15. augusta 1096 na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Narozdiel od západných účastníkov, v Byzancii vyvolalo chystané ťaženie mierny nepokoj. Pre Byzantíncov neboli vojny s moslimami nič nové a samotný Alexios skôr očakával pomoc menších armád, ktoré by včlenil do svojho vojska. Takisto Alexios nemal v pláne oslobodiť priamo Jeruzalem. Mesto bolo pre ríšu stratené od 7. storočia a Alexios skôr dúfal v prinavrátenie anatolských území. Každopádne, po tom, čo výprava začala nebolo možné ustúpiť a keď sa cisár dozvedel o budúcom príchode obrovských vojsk, začal pripravovať zásoby pre putujúcich križiakov, aby zabránil rabovaniu a plieneniu. Veľká časť proviantu bola uskladnená v Drači a menšie časti v jednotlivých zastávkach po ceste do Orientu. Samotná križiacka výprava sa (až na výnimky) delila na dva zjavne odlišné prúdy. Jeden symbolizovala francúzska a nemecká šľachta a druhý z poddaných roľníkov. [2]

 
Masaker ľudovej armády

Ľudová výpravaUpraviť

Ešte pred samotnou križiackou výpravou, ktorá dorazila do Jeruzalema a na Blízkom východe vytvorila rad pre Byzanciu nárazníkových križiackych štátov sa uskutočnila križiacka výprava chudobných. Na čelo tejto "roľníckej časti" výpravy sa postavil francúzsky kazateľ Peter Pustovník z Amiensu. Asi tridsaťtisícová masa žobrákov, roľníkov a najchudobnejších obyvateľov miest spôsobila počas cesty viaceré problémy. Po svojej ceste nemeckými krajinami spôsobila viacero pogromov a často sa uchyľovala k rabovaniu. Výprava putovala pobrežím cez Uhorsko, kde vyplienila mesto Semlin (dnes Zemun, mestská časť Belehradu) a následne po úteku pred kráľom Kolomanom do Byzancie vyplienila i mestá Belehrad a Niš.[2] Po ceste k Bosporu neusporiadané vojsko spôsobilo ďalšie škody a cisárovi Alexiovi bolo zrejmé, že "ľudové" vojsko nesmie naďalej zostať pod hradbami Konštantínopolu. Takisto vedel i to, že proti skúseným tureckým bojovníkom príliš neobstojí. 6. augusta 1096 sa križiacke vojsko preplavilo cez úžiny a pri Nikomédiii rozložilo tábor nazvaný Kibotos.[6][2] Nedočkavé masy sa však čoskoro pustili do ofenzívy a zakrátko dobylo bohatú Nikaiu. Pád mesta posmelil neorganizovanú chudinu k rabovaniu a plieneniu, pričom ich však zastihol seldžucký útok a obrovský masaker. Zajatci boli predaný do otroctva a len niekoľkým utečencom sa podarilo nájsť úkryt za Bosporom. Ľudová križiacka výprava sa do Jeruzalema nedostala.[2]

Rytierska výpravaUpraviť

Čoskoro po príchode ľudovej armády sa na cestu vydala aj výprava zložená z organizovanejších a skúsenejších bojovníkov - rytierov a šľachticov západnej Európy. Alexios sa na prichádzajúce vojská pozeral s nedôverou. Uvedomoval si, že tieto vojská majú väčšiu šancu uspieť, zároveň sa však ich plány nie úplne kryli s plánmi Byzantskej ríše. Alexios dúfal v prinavrátenie byzantských kresťanských území, no bolo zrejmé, že križiaci netúžia podporiť rozširovanie jeho ríše, ale skôr si hľadia svojich cieľov - vytvoreniu vlastných panstiev a dobytie Jeruzalema. Alexios si preto od niektorých šľachticov vynútil aspoň zloženie lénneho sľubu, čím sa de iure stali jeho vazalmi. Po dobytí križiackych území však križiaci na tento sľub zabudli.

 
Obliehanie Nikaie (1097)

Ako prvý prišiel do Byzancie francúzsky princ Hugo z Vermandois, ktorého loď búrka priviala k Draču, kde ho zastihol a ujal sa cisársky vyslanec Ján Komnenos. K výprave sa okrem neho pripojilo viacero západných šľachticov, medzi nimi Róbert II. Flanderský, Róbert II. Normandský, Štefan z Blois, či Alexiovi bývalí nepriatelia Bohemund Tarentský a jeho synovci Tankréd a Guillame, ktorým Alexios vôbec neveril.[6]

Medzitým z Uhorska prišlo ďalšie križiacke vojsko z ríšskeho Lotrinska vedené Godefroym Lotrinským a jeho bratmi. Tu nastal medzi krehkými spojencami rozpor, pretože Godefroy odmietol Alexiovi zložiť sľub vernosti a po tom, čo križiakom Byzantínci pozastavili zásobovanie vojsk, križiaci začali plieniť okolie Konštantínopola a dokonca zaútočili na mesto. Obrancom sa útok podarilo odraziť a Godefroy nakoniec ustúpil a Alexiovi sľub zložil. Následne sa vojsko preplavilo do Nikomédie. Ku križiakom sa ďalej pridali juhofrancúzske vojská Raimonda IV. z Toulous, Gastona IV. z Béarn a drobné oddiely z iných európskych panstiev. Celkovo sa počty križiakov kolísali okolo 100 000 zúčastnených.

 
Bitka pri Dorylaione (1097)

V máji 1096 križiaci zaútočili na Nikaiu, sultán Kilič Arslan, ktorý práve bojoval na východe i napriek snahe mesto zachrániť neuspel a 19. júna 1097 mesto padlo. Po predchádzajúcich skúsenostiach so západnými armádami sa mesto vzdalo byzantským vojskám na čele s Butumilisom a križiakom bol vstup do mesta povolený len v malých skupinách. Byzantínci povolili Turkom sa vykúpiť zo zajatia a len bohaté dary križiakom umlčali nespokojných križiakov. Týždeň po páde Nikaie sa križiaci pohli ďalej na východ. Vo vojsku sa viedli spory o vrchné velenie, o ktoré sa snažili ako Normania na čele s Bohemundom (ktorý už pred tým neúspešne požiadal Alexia o vedenie a titul domestikona východu), tak i najstarší a najbohatší účastník výpravy Raimond IV. z Toulous, či lotrinský Godefroy, ktorý sa výpravy zúčastnil so svojimi bratmi. Byzantské vojská viedol generál Tatikios.[2]

Alexios využil seldžuckú prehru a obnovil byzantskú kontrolu nad západnou časťou Malej Ázie. V roku 1097 boli okrem Smyrny a egejských ostrovov získané aj lýdske mestá Sardy, Filadelfia a Laodikeia.

Koncom júna 1097 boli križiaci pri Dorylaione prepadnutý seldžuckým sultánom Kiličom Arslanom a jeho danišmendovskými spojencami. Iniciatívu prevzal Bohemund z Tarentu a jeho Normani, ktorí jediní poznali seldžuckú taktiku boja. Po príchode posíl sa Kilič Arslan dal na útek. Na to križiaci vtrhli do vyprázdneného Ikoniona a prenasledovali moslimov ďalej na východ do Cézarey.[6] Cesta vyprahnutou Anatoliou vojsku spôsobovala viaceré choroby a takisto s niesla v znamení rozporov medzi križiakmi a Byzantíncami. Ďalší stret so Seldžukmi nastal pri Herakleii, avšak Kilič Arslán i tu nariadil ústup.

 
Križiacke štáty po 1. križiackej výprave

Križiaci postupne prekročili prešli do Sýrie. Výpravu využili Arméni v Malej Arménii, ktorí sa osamostatnili spod nadvlády Seldžukov a vybudovali nezávislý štát a v roku 1098 Balduin z Boulogne získal od Gréka Thora, ktorý bol podriadený Seldžukom Edessu a vytvoril prvý križiacky štát Edesské grófstvo.[6] Na severe v Malej Ázii zatiaľ byzantské vojská a menšie križiacke oddiely útočili na Seldžukov a ich spojencov Danišmendovcov, kde dosiahli striedavé úspechy (napr. dobytie Ankyry) a prehry (napr. porážka pri Amasey).[2]

20. októbra 1097 obľahli križiaci sýrsku Antiochiu, kde od roku 1085 vládli Seldžukovia. Zložité obliehanie trvalo osem mesiacov. Križiakov trápil hlad a choroby a morálka klesala, vojská čakali pomoc od Byzantíncov, no dočkali sa len útokov moslimov z Damašku, Aleppa a Mosulu. Odmietnutie pomoci od Alexia I. znamenalo, že väčšina križiakov odmietli Antiochiu vrátiť Byzantskej ríši a po posilnení pozícií Bohemunda z Tarentu, ktorý porazil vojská mosulského bega Körbuga sa mu mesto vzdalo a on sa stal antiochijským kniežaťom.[6][2]

Zvyšní križiaci pokračovali ďalej na juh, kde vznikli ďalšie dva križiacke štáty v roku 1099 Jeruzalemské kráľovstvo a v roku 1102 Tripoliské grófstvo. Alexios s výsledkami výpravy nebol úplne spokojný. Síce sa mu podarilo získať vplyv nad časťou ríše, ktorú pred tým ovládali Seldžuci, zároveň však v Oriente vzniklo niekoľko štátov, ktoré odmietali uznať jeho zvrchovanosť nad nimi, ba dokonca niektoré sa voči jeho ríši stavali nepriateľsky.[6]

Problémy s Antiochiou a Bohemundom TarentskýmUpraviť

 
Bohemundov a antiochijský erb

Vyslovene nepriateľsky sa voči Byzantskej ríši staval normanský veliteľ Bohemund Tarentský, ktorý sa stal nezávislým antiochijským kniežaťom. To sa samozrejme nepáčilo ani Alexiovi, ani niektorým križiackym veliteľom. Roztržku posilnilo i to, že krátko po svojom nástupe na trón Bohemund zosadil ortodoxného antiochijského patriarchu a dosadil na stolec latinského patriarchu, čím sa východná schizma rozšírila i do Antiochie. Niekedy v roku 1101 bol Bohemund po prehranej bitke na istý čas zajatý Danišmendovcami, avšak jeho spolubojovníci ho zo zajatia vykúpili. Po prehratej bitke o Harran v roku 1104 sa na jeseň sa vypravil do Talianska, kde sa snažil presvedčiť nového pápeža Paschala II. o potrebe novej križiackej výpravy proti Byzantskej ríši. Pápežský stolec na Paschalovu žiadosť nereagoval unáhlene, avšak bol zjavne naklonený tejto myšlienke a Alexios preto posilnil posádky a loďstvo na západe. [6] Aby sa Alexios mohol venovať novej normanskej hrozbe, musel uzavrieť prímerie s Kilíč Arslanom. V roku 1107 sa Alexiova flotila znovu stretla s Normanmi pri pevnosti Drač, avšak tentokrát Normanov rozdrvila. Normanské asi 34 000 vojsko[7] medzitým zostalo na pobreží, avšak po roku bojov a troch neúspešných pokusoch o dobytie pevnosti bol Bohemund prinútený ustúpiť a podriadiť sa Byzancii. Výsledkom Devolskej (Diabolskej) dohody[2] (podľa albánskej pevnosti Devol) bolo, že sa Antiochia sa tak aspoň de iure znovu stala byzantským lénom a bol obnovený ortodoxný antiochijský patriarchát. Skutočnú moc nad mestom však Byzancia nezískala, pretože Bohemund v roku 1111 zomrel a moci v Antiochii sa ujal jeho synovec Tankréd.[6]

Posledné roky vládyUpraviť

Okrem Benátok mali svoje obchodné záujmy v Levante aj ostatné talianske republiky - medzi nimi najmä Janov a Pisa. Pre byzantsko-benátske spojenectvo avšak svoje zisky neustále strácali na úkor Benátok a preto koncom 11. storočia začali korzárčiť vo vodách Iónskeho mora a stali sa i spojencami Normanov. Alexios, ktorý stále pomýšľal i nad možnou výpravou na normanské územie sa preto snažil s nimi nadviazať priateľské vzťahy a v októbri 1111 s Pisou uzavrel zmluvu, v ktorej sa zaviazal rešpektovať jej záujmy v Levante a povolil Pise založiť v Konštantínopole obchodnú kolóniu.[2]

Na východe sa medzitým opäť rozmohli boje medzi Seldžukmi, ktorí znovu začali napádať byzantské územia a v roku 1111 dokonca s vojskom prekročili Bospor a vtrhli do Trákie. V roku 1112 Alexios vážne ochorel, avšak dokázal sa z choroby dostať a už o rok úspešne ubránil Nikaiu pred tureckým obliehaním a porazil turecké vojsko v druhej bitke pri Dorylaione.

V tomto čase sa na severe znovu ozvali Kumáni, ktorých výboj využil aj ikónsky sultán Malik, avšak na jeseň 1116 po tom čo boli Kumáni odrazení usporiadal Alexios novú výpravu do Anatólie a zatlačil Malika až po Ikonion a pri návrate domov počas prepadnutia seldžuckými vojskami pri Filomelione (Akşehire) Malikove vojská porazil. Krátko po uzavretí mieru však začali Turci útočiť znovu a obsadili Laodikeiu. Zlý zdravotný stav však už Alexia od nového chystaného ťaženia do Anatólie a Sýrie odradil.

Smrť a nástupníctvoUpraviť

 
Mapa Byzantskej ríše za vlády Alexia I.

Prvú vážnu chorobu Alexios prekonal po tom, čo v roku 1112 na dlhší čas skončil pripútaný na lôžko. Napriek zhoršujúcej sa dne, cisár ešte dokázal vybojovať niekoľko výhier, avšak po tom, čo ochorenie v roku 1118 naplno vypuklo musel cisár znovu uľahnúť. Ťažko dýchal a dostával i bolesti žalúdka. Po tom, čo sa mu zapálilo hrdlo i jazyk nemohol prehĺtať a telo mu začalo rýchlo chradnúť. O cisára sa v Manganskom paláci starala jeho manželka Irena Duková a jeho dcéra Anna Komnéna, ktorá už pred tým mala ošetrovateľské skúsenosti. Spolu so svojou matkou, sa zomierajúceho cisára Alexia snažili presvedčiť, aby sa jeho nástupcom nestal jeho syn Ján, ale jej manžel cézar a panhypersebastos Nikeforos Bryennios Mladší, hoci on sám po tom netúžil. Alexios I. však i napriek dlhému presviedčaniu návrh odmietol a byzantský kronikár Niketas Choniates vo svojom diele tvrdil, že sám cisár raz povedal, že by bol Rimanom (t.j. Byzantíncom) na smiech, ak by trón nezanechal svojmu synovi, ale "tomu Macedónčanovi ". Na smrteľnej posteli nakoniec Alexios dal svojmu synovi cisársky prsteň a poslal ho za patriarchom, aby ho korunoval.[2] 15. augusta 1118 cisár Alexios I. zomrel a o deň neskôr bol v tichosti pochovaný v kláštore Krista Filantrofa v Konštantínopole, ktorý založila jeho žena Irena.[2] Annine nádeje na trón sa rozplynuli po tom, čo bol Ján II. 16. augusta 1118 oficiálne vyhlásený za cisára.

Vnútorná politika a počiatok komnenovskej renesancieUpraviť

 
Histamenón Alexia I. (pred reformou)

Po tom, čo ríša po bitke pri Mantzikerte stratila Anatóliu prišla cisárska pokladnica o obrovské príjmy a jedno z ťažísk byzantskej ekonomiky. Nutnosť obnovy armády prinútila Alexia k navýšeniu daní.

Ďalšie reformy sa týkali peňažnej politiky krajiny. Vyše pol storočia platiaca, výrazne devalvovaná zlatá mena solidus (v tomto období nazývaná tetarteron, histamenon alebo nomisma) bola v roku 1092 nahradená menším zlatým hyperpyronom a jej dvomi čiastkami - striebornými tracheami (asprónmi) a novým medeným tetarteronom. Hyperpyron vážil podobne ako solidus 4,55 g, avšak mal menší objem zlata.[8] Reforma meny z dlhodobého hľadiska priniesla Byzantskej ríši ekonomickú stabilitu, avšak trvalo takmer dve desaťročia kým sa nová mena zaužívala.

 
Hyperpyron Alexia I.
 
Tracheye (aspróny) Alexia I.

Alexios výrazne podporoval obchod a provinciálne mestá, ktoré sa snažil chrániť pred vplyvnými aristokratmi. Snažil sa o centralizáciu a obmedzenie vplyvu aristokracie a byrokracie na život v paláci a na správu ríše, avšak najmä spočiatku svojej vlády musel robiť ústupky rodu Dukovcov, s ktorými ho viazala mocensko-politická spolupráca vďaka ktorej sa dostal na trón.

V tomto období vzniká proniový systém, ktorý bol byzantskou obdobou lénneho systému. Šlo o udelenie pozemkov - pronii (pronoiai) a ich roľníkov do užívania proniárovi, ktorý sa za to zaviazala k vojenskej službe. Pronie boli udeľované aj cudzím šľachticom a bojovníkom. Systém sa však viac rozvíjal najmä za vlády Alexiových nástupcov (Jána II. a Manuela I.) a neskôr ho prevzali i krajiny v byzantskom kultúrnom okruhu.[9]

Napriek tomu, že Alexios zaviedol zdanenie cirkevných majetkov a v roku 1082 pre vojnu s Normanmi skonfiškoval niektoré cirkevné majetky, bol Alexios hlboko veriacim človekom a horlivým podporovateľom duchovenstva a ortodoxie.[8] Samotná konfiškácia cirkevného majetku (v tomto rozsahu druhá v dejinách Byzantskej ríše - prvá bola v období perzskej invázie v 7. storočí) bola pokrytá cirkevnou synodou, ktorú na žiadosť Anny Dalassény zvolal patriarcha Eustratios Garidas do Hagie Sofie. Alexios sa taktiež snažil bojovať proti heretickým hnutiam paulikiánov (ktorých v Byzantskej ríši pre ich dualistické učenie nazývali aj manichejci) a proti bogomilom, ktorých vodcu Bazila Bogomila nechal upáliť. Perzekučne taktiež postupoval voči filozofovi Jánovi Talianovi, ktorý bol obvinený z helénizmu.

V ranom období svoje vlády sa taktiež Alexios pričinil o reformu kláštorného systému v Byzantskej ríši. Dlhodobú tradíciu charistiky, podľa ktorej bola všetka administratívna činnosť a majetok kláštorov riadená patrónmi (najmä zakladateľmi) kláštorov obmedzil povinnosťou schválenia transakcií s kláštorným majetkom patriarchátom.[2] Okrem toho sa venoval aj zvýšeniu zdravotnej a sociálnej úrovni v Konštantínopole. Nechal postaviť niekoľko sirotčincov, chudobincov a nemocnicu, na ktorej čelo postavil svoju dcéru Annu Komnénu.

Pretendenti a rebélie voči Alexiovi I.Upraviť

 
Ján II. Komnénos, Alexiov syn a nástupca

Okrem zahraničných protivníkov Byzantskú ríšu podobne ako mnohokrát pred tým i za vlády Alexia I. postihli viaceré vnútorné konflikty a boje o moc. Alexios I. z viacerých dôvodov (dĺžka vlády, zložité historické obdobie,...) musel potlačiť viacero takýchto vzbúr, vďaka čomu o ňom možno hovoriť ako o byzantskom panovníkovi, ktorý potlačil najviac pretendentských povstaní. Britský byzantológ George Finlay uvádza najmä nasledovných pretendentov:[10]

  • Raiktor, byzantský mních, ktorý sa prezentoval ako cisár Michal VII., stal sa zámienkou vpádu Róberta Guiscarda a Normanov do Byzancie
  • Tzachas, seldžucký emir, ktorý sa v roku 1092 prehlásil cisárom v Smyrne
  • Konštantín Humbertopulos spolu s Arménom Ariebom (1091)
  • Ján Komnenos, Alexiov synovec, dračský správca, bol obvinený z konšpirácie ochridským biskupom Theofylaktom
  • Theodor Gabras a jeho syn Gregor Gabras, správcovia Trapezuntskej enklávy
  • Michal Taronites, Alexiov švagor
  • Gregor Taronites, Trapezuntský správca
  • Nikeforos Diogenes, syn Romana IV. Diogena
  • Pseudo-Diogenes (Lev/Konštantín), údajný syn Romana IV. Diogena, ktorý spolu s Kumánmi vtrhol do Byzancie v roku 1094
  • Karykes, vodca povstania na Kréte
  • Rapsomates, vodca povstania na Cypre
  • Šalamún, vplyvný konštatinopolský senátor, spojil sa s aristokratickou rodinou Anemovcov

ReferencieUpraviť

  1. a b c DIEHL, Charles. Postavy z byzantských dejín. Preklad Štefan Janšák. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2009. 246 s. ISBN 978-80-8061-373-0. Kapitola XII. Anna Dalasséna, s. 230-245.
  2. a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t NORWICH, John Julius. Byzantium The Decline and Fall. London : The Folio Society, 2003. 537 s. S. 3-66.
  3. a b c d e MEŠKO, Marek. Obnova byzantskej moci na Balkáne za vlády Alexia I. Komnéna. 1. vyd. [s.l.] : Univerzita Konštantína Filozofa, 2012. 268 s. ISBN 978-80-558-0101-8. S. 126-127.
  4. MEŠKO, Marek. Nová pravdepodobná príčina kumánskeho vpádu na byzantský Balkán roku 1095.. Byzantinoslovaca (Byzantologický seminár Alexandra Avenaria pri Katedre Všeobecných dejín FiF UK v Bratislave), roč. 2014, čís. 5. Dostupné online.
  5. Tzachas. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexandr Petrovič Každan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 2134.
  6. a b c d e f g h ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 253.
  7. The Knights Templar Chronology [online]. web.archive.org, 2009-01-05, [cit. 2019-08-05]. Dostupné online.
  8. a b Alexios I. Komnenos. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 21.
  9. Pronie. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 402.
  10. FINLAY, George. History of the Byzantine and Greek Empires from 1057–1453. 2. vyd. [s.l.] : William Blackwood & Sons, 1854. 460 s. S. 71.

Pozri ajUpraviť

Primárne zdrojeUpraviť

Iné projektyUpraviť

Externé odkazyUpraviť