Almohádovci

(Presmerované z Almohadovci)
Almohádovci
ber. ⵉⵎⵡⵃⵃⴷⵉⵢⵏ
arab. الموَحدون
1121 – 1269
Vlajka štátu
vlajka
Geografia
Mapa štátu
Tinmal/Tín Malál (1121 – 1147)

Marrákeš (1147 – 1269)
pre Andalúziu:
Sevilla (1147 – 1162)
Córdoba (1162 – 1163)

Sevilla (1163 – 1248)
Rozloha
2 300 000 km² (rok 1150)
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
Štátny útvar
dedičná monarchia, kalifát
Predchádzajúce štáty:
Almorávidovci Almorávidovci
Taifas Taifas
Hammádovci Hammádovci
Nástupnícke štáty:
Merínovci Merínovci
Zajjánovci Zajjánovci
Hafsovci Hafsovci
Taifas Taifas
Kastílske kráľovstvo Kastílske kráľovstvo
Aragónske kráľovstvo Aragónske kráľovstvo
Portugalské kráľovstvo Portugalské kráľovstvo
Granadský sultanát Granadský sultanát
Malorské kráľovstvo Malorské kráľovstvo

Almohádovci [slov. výslovnosť Almoadovci][1] (iné názvy: Almohadovci,[2] Almohádi,[3] Almohadi;[4] arab. al-Muvahhidún, v preklade unitári,[2] či vyznávači Božej jedinosti[5]) bola berberská dynastia vládnuca v rokoch 1121 – 1269 v severozápadnej Afrike (Magrebe) a v moslimskom Španielsku.

Zakladateľom dynastie bol náboženský reformátor a mystik Ibn Túmart z berberského kmeňa Masmúdov, ktorý okolo roku 1120 vystúpil s reformnou koncepciou islamu a s kritikou proti Almorávidovcom. So svojim programom anti-formalistického murábitského režimu a anti-antopomorfickému poňatiu Boha. Jeho heslom bol tauhíd - Božia jedinosť prejavujúca sa v Božích atribútoch. Vyznávačov jeho náuky nazval vyznávačmi Božej jedinosti (almohadmi) a všetkých ostatných označil za nevercov. Spočiatku pre svoju, často i násilnícku horlivosť vo svojom okolí prílišnú podporu nenašiel a bol odvšadiaľ vyháňaný. Oporu našiel u svojho domáceho kmeňa, kde bol mystický askéta vnímaný ako učenec. V roku 1121 sa vyhlásil za mahdího a vytvoril okolo seba úzky kruh spolupracovníkov. Po tom, čo sa mu podarilo zjednotiť niekoľko berberských kmeňov vyhlásil Almorávidovcom vojnu, hoci väčších úspechov nedosiahol. V pohorí Atlas si vybudoval sídlo Tín Malál (Tinmal, Tinmel), ktoré sa stalo duchovným centrom hnutia a pohrebiskom dynastie. Jeho vojvodca a nástupca Abdalmu’min bin Alí ríšu Almorávidovcov ovládol.

V Španielsku sa po rozvrate Almorávidskej ríše moslimské panstvo opäť rozčlenilo na početné štátiky taifas, ktoré Abdalmu‘min ľahko obsadil a rozšíril moc dynastie a hnutia aj na Pyrenejský polostrov. Výnimku tvorili východné územia Valencie, Murcie a Jaénu, kde vládol Ibn Mardaníš. Z Baleár vyhnal rod Gháníovcov a v roku 1152 sa ujal vlády v hammádovskom Banú Chúrásan. Ku koncu jeho života sa mu v roku 1160 ešte podarilo z tuniskej Syrty a Tripolska vyhnať sicílskych Normanov. Za vlády jeho syna Abú Ja’kúba Júsufa (zmocnil sa Ibn Mardaníšovho panstva) a vnuka Al-Mansúra bola ríša na vrchole teritoriálneho a kultúrneho rozmachu. V roku 1195 porazil al-Mansúr v bitke pri Alarcose (aj Bitka pri al-Arku) kastílske vojská. Situácia na Pyrenejách bola spočiatku vyrovnaná, úpadok ríše na severe však nastal po tom, čo bolMuhammad an-Násir v roku 1212 porazený kastílskym kráľom Alfonzom VIII. Šľachetným v bitke pri Las Navas de Tolosa (Hisn al-Ukáb). V Afrike zase záujmy Almohádovcov ohrozovali mocenské ambície miestodržiteľov. V roku 1222 sa v Tunisku osamostatnili Hafsovci, v roku 1247 sa v Tripolsku a Gabeši zase osamostatnili Gháníovci. Ríša následne zanikla v roku 1269 po dobytí Marrákeša berberskými Merínovcami (aj Marínovci), zvyšnú časť územia si rozdelili alžírski berberskí Zajjánovci a rozličné španielske dynastie.[1][5]

Významný bol prínos almohádovskej vedy, umenia a filozofie. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov patrili: Ibn Tufajl (Abubacer) a Ibn Rušd (Averroes), židovský lekár Moše ben Majmon (Maimonides), astronóm al-Bitrúdží (Alpetragius), kozmograf al-Kazvíní, či kartograf al-Idrísí. Významná bola almohádovska architektonická činnosť, v ktorej nadviazali na Umajjovcov a Almorávidovcov, vznikali viaceré pamiatky, pevnosti a mestské opevnenia, mešity s charakteristickými bohato zdobenými, vertikálne členitými minaretmi. Centrami boli najmä Marrákeš, Rabat, Tlemcen, či Sevilla).[1] Nutno však dodať, že puritánstvo almohádovcov neprinieslo významnejšie inovácie v umení.[5]

Zoznam vládcov:[6]

ReferencieUpraviť

  1. a b c Almohádovci In: Encyclopaedia Beliana [online]. Slovenská akadémia vied, [cit. 2020-02-26]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  2. a b Obrazové dejiny sveta. 1. vyd. Bratislava : Slovart, 2006. 656 s. ISBN 80-8085-101-8. S. 199.
  3. Almohádi [online]. www.iencyklopedie.cz, [cit. 2020-02-26]. Dostupné online.
  4. KUBUŠ, Tomáš. Marakéš je červená perla Maroka [online]. Petit Press a.s., [cit. 2020-02-26]. Dostupné online.
  5. a b c TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 204 – 208.
  6. Tauer, str. 387

Externé odkazyUpraviť