Otvoriť hlavné menu

Anna Franková

nemecké dievča židovského pôvodu

Annelies Marie Franková (* 12. jún 1929, Frankfurt nad Mohanom, Nemecko – † koniec februára – polovica marca 1945, Bergen-Belsen, Nemecko) bolo nemecké dievča židovského pôvodu, ktoré sa spolu so svojou rodinou skrývalo počas druhej svetovej vojny v Amsterdame, ale tesne pred koncom vojny padlo za obeť nacistickému vyvražďovaniu. Život počas ukrývania zachytila vo svojom denníku, ktorý sa zachoval a bol po vojne zverejnený.

Anna Franková
Anna Franková
Rod. menoAnnelies Marie Frank
Narodenie12. jún 1929
Frankfurt nad Mohanom, Weimarská republika
Úmrtiefebruár / marec 1945
Bergen-Belsen, Tretia ríša
Známy vďakaautorka denníka
PodpisAnna Franková, podpis (z wikidata)
Odkazy
Webstránkaannefrank.org
CommonsSpolupracuj na Commons Anna Franková

Annina rodinaUpraviť

Narodila sa v nemeckej židovskej rodine ako druhá dcéra Otta Franka a Edith Frankovej-Holländerovej. Mala len jedného súrodenca, o tri roky staršiu sestru Margot. Vo Frankfurte žilo niekoľko generácií jej predkov a Anna tam prežila šťastné prvé roky detstva. Jej otec bojoval ako nemecký dôstojník v 1. svetovej vojne. Po skončení vojny pracoval v rodinnej banke a jej matka bola ženou v domácnosti.

Hitlerov nástup k mociUpraviť

Po nástupe Hitlera k moci sa Židia stali zodpovednými za všetky ekonomické a sociálne problémy v krajine. Frankovci sa prestali cítiť v Nemecku bezpečne, ich banka sa dostala do finančných problémov kvôli celosvetovej hospodárskej kríze, a tak sa rodina rozhodla v roku 1933 presťahovať do Amsterdamu v Holandsku. Kým rodičia zriaďovali obchod, aby si zabezpečili živobytie, Anna a Margot bývali u starej mamy Holländerovej v Aachene.

Život v HolandskuUpraviť

No pred Hitlerom neunikli, pretože 15. mája 1940 vtrhla nemecká armáda do dovtedy neutrálneho Holandska. Diskriminácia voči židovskému obyvateľstvu a represie sa neustále stupňovali - Židia nesmeli byť majiteľmi vlastných obchodov, nesmeli v noci vychádzať na ulicu ani sedieť na dvore svojich domov, nesmeli sa voziť v hromadnej doprave, dokonca ani v súkromných autách. Anna a jej sestra museli v roku 1941 začať chodiť do školy vyhradenej len pre Židov, o rok neskôr vyšlo nariadenie, podľa ktorého museli všetci Židia mať na oblečení prišitú žltú hviezdu.

 
Prinsengracht č. 263 v roku 2002

Útek do úkrytuUpraviť

Keď 5. júla 1942 prišlo vtedy 16-ročnej Margot povolanie do pracovného tábora, jej otec sa rozhodol, že je najvyšší čas ujsť. Podľa vopred vypracovaného plánu ukryl svoju rodinu v nepoužívaných priestoroch firemného skladu na ulici Prisengracht 263, do ktorého viedol jediný vchod cez dvere ukryté za špeciálnou otočnou knižnicou. Boli odkázaní na pomoc priateľov, ktorí ich kryli a zásobovali potravinami a najnutnejšími potrebami. O ich úkryte vedeli len štyria ľudia, ktorí patrili medzi zamestnancov Otta Franka - Johannes Kleiman, Viktor Kugler a dve sekretárky Miep Giesová a Bep Voskuijlová. Títo ľudia predstavovali ich jediný kontakt so svetom po dlhé mesiace. V meste sa rozšírila fáma, ktorá mala od ich úkrytu odvrátiť zvedavosť - že Frankovci utiekli do Švajčiarska.

Noví obyvateliaUpraviť

Niekoľko dní po ich zmiznutí sa k nim pridala i rodina Frankovho obchodného partnera - Hermann van Pels s manželkou Augustou a synom Petrom. V novembri sa do ich úkrytu prisťahoval posledný člen domácnosti - doktor Fritz Pfeffer. V meste vtedy prebiehali početné razie, no úkryt Frankovcov sa im nepodarilo nájsť, hoci po vlámaní do skladu polícia celú budovu dôkladne prehľadala.

PrezradenieUpraviť

Ich úkryt bol prezradený až 4. augusta 1944, po takmer 761 dňoch v stiesnených podmienkach, a nikdy sa s istotou nezistilo, kto ich zradil. Ich úkryt bol dôkladne prehľadaný, hľadali najmä peniaze a cennosti. Všetci ôsmi utečenci a Johaness Kleiman a Viktor Kugler boli odvezení jednotkami SS do zberného tábora vo Westerborku, kde ich 3. septembra 1944 naložili do vlaku a deportovali do Nemecka. Bol to posledný vlak, ktorý odchádzal z Holandska do nemeckého koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Tam rozdelili väzňov na mužov a ženy. Nikdy viac sa už nestretli.

Gertjan Broek zverejnil v roku 2016 teóriu podľa ktorej mohli byť skrývajúci sa obyvatelia objavení náhodou jednotkou zaoberajúcou sa ekonomickou kriminalitou: mali podozrenie, že s v dome falšujú potravinové lístky. Podľa Broeka z Múzea Anny Frankovej v Amsterdame obyvateľov objavili po dvoch hodinách v dome. Buď sa niečo stalo čo políciu upozornilo na ich prítomnosť alebo našla dôkazy o vyššom množstve ľudí ako bolo nahlásené.[1]

Koncentračné táboryUpraviť

Anna a Margot sa dostali koncom októbra 1944 do koncentračného tábora Bergen-Belsen. Tu v zime roku 1944 kvôli katastrofálnym hygienickým podmienkam vypukla epidémia týfusu. Anna, tiež sama chorá, sa starala o svoju sestru až do jej smrti a zomrela len niekoľko dní po nej v marci 1945. Koncentračný tábor bol oslobodený britskou armádou len o niekoľko týždňov neskôr.

Edith Franková ostala v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau, kde v januári 1945 zomrela od hladu a na totálne vyčerpanie.

Otto Frank bol jediným z ôsmich utečencov, ktorý prežil. Bol umiestnený v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau, z ktorého ho oslobodili sovietski vojaci 27. januára 1945. Vrátil sa do Amsterdamu, neskôr žil vo Švajčiarsku so svojou rodinou. Znovu sa oženil a zomrel v roku 1980.

Hermann van Pels bol poslaný pravdepodobne hneď po príchode do plynovej komory v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau. Podľa Otta Franka však žil ešte niekoľko týždňov.

Augusta van Pelsová prišla do koncentračného tábora Bergen-Belsen transportom v novembri 1944. Stretáva sa s Annou a Margot, no po krátkej dobe zomiera počas prevozu do koncentračného tábora Terezín.

Peter van Pels zostal taktiež v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau. Krátko pred jeho oslobodením začali Nemci evakuovať tábor a kto dokázal stáť na nohách, musel ísť s nimi. Medzi evakuovanými väzňami bol aj Peter. Zomrel 5. mája 1945 na totálne vyčerpanie.

Fritz Pfeffer bol v októbri 1944 deportovaný do koncentračného tábora Neuengamme. Zomrel vo veku 55 rokov na vyčerpanosť, nedostatok jedla a chorobu.

 
Pamätná tabuľa Anny a Margot Frankových v Bergen-Belsene

Denník Anny FrankovejUpraviť

Jedným z krásnych okamihov v Anninom neustále napätom živote bol darček, ktorý dostala k 13. narodeninám - denník. Začala si do neho zapisovať udalosti od 12. júna 1942 do 1. augusta 1944. Zachytáva v ňom všetky udalosti, ktoré sa okolo nej dejú, rovnako ako aj jednotvárne dni v ich úkryte. Po tom, čo v marci 1944 začula v dánskom Slobodnom rádiu Oranje, vysielajúcom z Veľkej Británie, výzvu, aby občania poskytli svoje denníky pre povojnovú zbierku, ktorá mala slúžiť na historické účely, svoj denník začala prepisovať do podoby knihy. Počas desiatich týždňov (10. máj – 4. august 1944) tak prepísala podstatnú časť svojho denníka - stihla pripraviť 324 strán svojej novej knihy. Denník sa končí zápisom, ktorý urobila len pár dní pred tým, ako ich objavili nemeckí vojaci. Jej denník zostal v úkryte, kde ho objavila Miep Giesová a schovala ho.

„Chcem žiť aj po smrti“Upraviť

Keď sa Otto Frank po oslobodení vrátil do Amsterdamu, odovzdala mu Miep denník jeho dcéry. Ten spravil z neho niekoľko kópií, ktoré rozoslal ich rodine. Neskôr jej denník upravil do knižnej podoby a v júni 1947 kniha prvýkrát vyšla v Holandsku. Originálne texty získal podľa závetu Otta Franka holandský Štátny inštitút pre vojnovú dokumentáciu (RIOD).

Anne osud nedoprial stať sa novinárkou, hoci v to nikdy neprestala veriť, ale vďaka svojmu denníku ostáva stále živá. Jej denník bol vydaný v miliónových nákladoch a preložený do 60 jazykov. 3. mája 1960 bol v dome na ulici Prinsengracht č. 263 v centre Amsterdamu otvorený „Dom Anny Frankovej“, ktorý slúži ako jej múzeum.

ReferencieUpraviť

  1. SHEMESH, Jana. Príbeh Anny Frankovej bol možno iný. Neodhalil ju udavač, ale náhoda [online]. N Press, 2016-12-18, [cit. 2016-12-18]. Dostupné online.

Iné projektyUpraviť

Externé odkazyUpraviť