Anna Komnéna

Anna Komnéna[1] (gr. Ἄννα Κομνηνή; * 1. december 1083 – † 1153) bola byzantská princezná, najstaršia dcéra byzantského cisára Alexia I. Komnéna a Ireny Dukainy. Jedna z prvých historičiek na svete a jediná byzantská historička.[2] Je autorkou historického eposu Alexiáda, ktorý pojednáva o vláde jej otca Alexia.

Anna Komnéna
byzantská historička a princezná
Štát pôsob.Byzantská ríša
Narodenie1. december 1083
Konštantínopol, Byzantská ríša
Úmrtie1153
Konštantínopol, Byzantská ríša
Národnosťgrécka
Známa vďakahistoriografia, cisársky pôvod
RodičiaAlexios I.
Irena Duková
PríbuzníKomnénovci
Súrodencibratia: Ján II., Andronikos a Izák
sestry: Mária, Eudokia a Theodora
ManželNikéforos Bryennios mladší
DetiAlexios, Ján, Irena, Mária
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Anna Komnéna
Titulná strana prvého talianskeho prekladu Alexiády, 1846

ŽivotopisUpraviť

Anna sa narodila 1. decembra 1083 ako najstaršia dcéra byzantského cisára Alexia I. Komnéna a cisárovnej Ireny Dukovej počas byzantskej vojny so sicílskymi Normanmi. Pretože sa narodila v purpurovej palácovej miestnosti, prináleží jej titul Porfyrogenéta (narodená v purpure). Krátko po jej narodení, bola Anna zasnúbená s Konštantínom Dukom, synom a spoluvládcom cisára Michala VII. Duka a Márie Alanskej, ktorý bol jej vzdialený príbuzný. Predpokladalo sa, že po smrti Alexia Konštantín zasadne na byzantský trón. Ako vtedajší dedič trónu, bol spolu Annou, bol spomínaný v aklamáciách a Anna bola oprávnená nosiť cisársky diadém. Keď mala Anna štyri roky, cisárovi sa narodil syn, jej brat Ján, ktorý sa stal dedičom trónu. Potreba politickej únie Komnénovcov a Dukovcov zanikla a Konštantín bol zbavený všetkých privilégií a krátko na to zomrel.

Do ôsmich rokov bola Anna vychovaná podľa byzantského zvyku v paláci svojej budúcej svokry Márie. Získala tam veľmi rozsiahle vzdelanie v oblasti histórie, geografie, filozofie a literatúry, rétoriky, teológie, kanonického práva, matematiky a medicíny. Dokonale ovládala Bibliu a klasickú grécku literatúru, z ktorých pasáže vedela spamäti citovať. Počas celého svojho života mala kladný vzťah ku vzdelaniu a učencom. Narozdiel od niektorých významných vtedajších učencov sa pozitívne stavala aj k antickým pohanským dielam, hoci tvrdila, že pred tým, než sa niekto pustí do ich štúdia, má riadne ovládať Bibliu.[3] Pravdepodobne ako trinásťročná sa Anna v roku 1097 vydala za Nikefora Bryennia, syna odbojného byzantského aristokrata, ktorý sa v roku 1077 prehlásil za cisára. Nikeforos bol Alexiom ustanovený cézarom a Anna sa tak stala cézarovnou. Cisár Alexios I. vedomý si jej schopností pre ňu vystaval, a ustanovil ju za správkyňu konštatinopolskej nemocnice a sirotinca. Obzvlášť výborne si údajne počínala počas liečení dny a počas Alexiovej progresívnej reumy to bola práve Anna, ktorá sa oňho starala.

Boje o cisársky trónUpraviť

Anna bola ambiciózna a vzdelaná žena. Ako dcéra mocného cisára a dočasne i ako dedička ríše odmietala žiť v živote ústraní a túžila byť cisárovnou. Spolu so svojou matkou, cisárovnou Irenou Dukovou, sa preto počas posledných dní zomierajúceho cisára Alexia snažili presvedčiť, aby sa jeho nástupcom nestal jej brat Ján, ale jej manžel Nikeforos Bryennios, hoci on sám po tom netúžil. Alexios I. po dlhých úvahách a presviedčaní návrh odmietol a byzantský kronikár Niketas Choniates vo svojom diele tvrdil, že sám cisár raz povedal, že by bol Rimanom (Byzantíncom) na smiech, ak by trón nezanechal svojmu synovi, ale „tomu Macedónčanovi“. Na smrteľnej posteli nakoniec Alexios odovzdal svojmu synovi cisársky prsteň a poslal ho za patriarchom, aby ho korunoval.[4] Annine nádeje na legitímny zisk trónu pre jej manžela sa definitívne rozplynuli po tom, čo bol Ján 16. augusta 1118 oficiálne vyhlásený za cisára. Po smrti cisára Alexia sa Anna dostala do čela sprisahania, ktorého cieľom bola vražda a zvrhnutie nového cisára a inštalácia jej manžela Nikefora na trón. Je pravdepodobné, že Anna stála aj za pokusom o vraždu Jána II. na pohrebe jej otca.[4] Rozhodne však stála za neúspešným pokusom o vraždu Jána vo vidieckom paláci Filopation (Philopation).[4] Niketas Choniates, jediný zdroj informácií o Anninom sprisahaní, tvrdí, že Annin manžel Nikeforos bol voči snahám jeho manželky skeptický a zostal lojálny k Janovi II. Komnénovi. Sprisahanie preto stroskotalo a po jeho odhalení boli Anna, jej matka a sestra Eudokia zbavené svojho majetku poslané do kláštora Theotokos Kecharitomene, ktorý založila jej matka Irena. Nikeforos Bryennios bol cisárom na istý čas internovaný v jeho paláci a neskôr ďalej slúžil cisárovi.

Posledné roky životaUpraviť

Posledné roky svojho života strávila Anna v kláštore, ktorý sa stal jej osobným kráľovstvom. Venovala čítaniu starovekej gréckej literatúry a písaniu. V kláštore sa okolo nej zhromaždila skupina byzantských učencov a spisovateľov a v tomto krúžku vzniklo niekoľko diel tzv. komnénovskej renesancie, mimo iné aj Annina Alexiáda. V roku 1137 Komnénu zastihla správa o smrti jej manžela Nikefora a tesne pred smrťou sa stala mníškou. V roku 1153 zomrela Anna v zabudnutí.

Čas, ktorý nezadržateľne ubieha vo večnom nepokoji so sebou stŕha a unáša všetko čo vzniká. Do hlbín zabudnutia ponára niekedy udalosti bezvýznamné a inokedy aj udalosti veľké a pamätihodné.
Alexiáda, Anna Komnéna[5]

RodinaUpraviť

Anna bola najstarším zo siedmich detí cisára Alexia I. Jej súrodencami boli princezné Mária, Eudokia a Theodora, neskorší cisár Ján II. a princovia Andronikos a Izák. Už v detstve bola Anna zasnúbená s Konštantínom Dukom, avšak po tom, čo zomrel vo veku 21 rokov, sa neskôr Anna vydala za Nikefora Bryenna Mladšieho s ktorým mala minimálne 4 deti.

AlexiádaUpraviť

 
Alexios I. Komnénos

Počas svojej internácii v kláštore po neúspešnom pokuse o prevrat Komnéna v 40. a 50 rokoch 12. storočia napísala 15-zväzkové historické dielo Alexiáda. Dielo patrí k najvýznamnejším pamiatkam komnénovskej renesancie.[1]

ObsahUpraviť

Dielo je písané archaizujúcim starogréckym atickým jazykom, pomerne úspešne sa snaží napodobniť štýl antických historikov a spisovateľov Thukydida, Polybia a Homéra. Samotný názov Alexias/Alexiáda je paralelou k Homérovej Ilias/Iliada. Alexiáda má byť zároveň istým historickým hrdinským eposom.[3] Chronologicky nadväzuje na dielo jej manžela Nikefora Bryenia Historický materiál (Hylé historias) zahŕňajúce obdobie 1070 – 1079, t.j. vládu Romana IV. Sama Anna Komnéna tvrdí, že pokračuje v jeho diele, pretože jemu doba písať nedovolila.[5] Narozdiel od jej manžela, na ktorého dielo nadväzuje sa venuje len oslave života a činov jej otca a nie skutkov aristokracie.[2] Obsahovo ide o opis vlády jej otca Alexia I. v rokoch 1069 – 1118. Z byzantských historikov Komnénu ovplyvnili Ján Epifaneus a Theofylaktos Simokattés. Text obsahuje mnohé priame a subjektívne poznámky, podobne ako Psellova Chonografia. Anna píše, že ona sama bola svedkyňou mnohých udalostí, okrem toho mala Anna prístup k cisárskym archívom a mohla sa rozprávať s mnohými očitými svedkami. Posledná časť knihy je založená najmä na jej vlastných postrehoch a poznámkach.

HodnotenieUpraviť

Pre dejepisectvo je táto práca jedným z hlavných zdrojov o histórii krížových výprav z pohľadu Rimanov (Byzantíncov) a najrozsiahlejší a najspoľahlivejší zdroj pre štúdium byzantských dejín na prelome 11. a 12. storočia. Dielo nie je vždy objektívne a to najmä voči účastníkom križiackej výpravy, ktorých vykresľuje zjavne negatívne ako barbarov zo západu.[5] V diele sa vyskytuje aj niekoľko príbehov o životných príbehoch významnejších osôb, ako križiackych predstaviteľov, Bohemunda Tarentského, či mučeníka baziliána Bogomila. Niekedy je chronológia v Alexiáde zjavne chybná (i keď vždy len o krátke časové obdobie) a niektoré zemepisné označenia sú nejasné. I napriek tomu je dielo v moderných štúdiách dielo hodnotené veľmi vysoko.[3]

ReferencieUpraviť

  1. a b Anna Komnéna. In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava : Centrum spoločných činností Slovenskej akadémie vied, Encyklopedický ústav, [cit. 2019-07-15]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  2. a b Anna Komene. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 33.
  3. a b c DOSTÁLOVÁ, Růžena. Byzantská vzdělanost. 1. vyd. Praha : Vyšehrad, 1990. 416 s. ISBN 80-7021-034-6. S. 205.
  4. a b c NORWICH, John Julius. Byzantium: The Decline and Fall. London : The Folio Society, 2004. 537 s. S. 64. (po anglicky)
  5. a b c KOMNÉNA, Anna. Paměti byzatské princezny. Preklad Růžena Dostálová. Vyd. 1. Praha : Odeon, 1996. 566 s. ISBN 80-207-0527-9.

Ďalšia literatúraUpraviť

  • BECK, Hans-Georg. Kirche und theologische Literatur im byzantinischen Reich. München : C. H. Beck'sche Verlagsbuchhandlung, 1959. 835 s. S. 610, 614.
  • HUNGER, Herbert. Die hochsprachliche profane Literatur der Byzantiner. 1. Aufl. Zväzok 1. Philosophie, Rhetorik, Epistolographie, Geschichtsschreibung, Geographie. München : C. H. Beck'sche Verlagsbuchhandlung, 1978. 542 s. ISBN 3-406-01427-5. S. 400 – 409.

Iné projektyUpraviť